ղľáԾ
PhDr. Mgr. Jana Kičura Sokolová, PhD. sa narodila vroku 1981, vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje výskumu vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.
Rok 2018 priniesol viaceré tituly faktografickej literatúry sväčším či menším príklonom kodbornosti, resp. populárno-náučnosti, zároveň už dlhodobo možno badať tendenciu ksubjektivizácii a beletrizácii faktografie, čo pravdepodobne pramení aj zjej postavenia na rozhraní medzi vecnou aumeleckou literatúrou, ako aj z nie celkom jednoznačnej predstavy ocharaktere textov literatúry faktu.
Minulý rok opätovne ponúkol obmedzené žánrové spektrum diel hlásiacich sa k tomuto typu literatúry, no nedá sa jednoznačne povedať, že by nejaký zo žánrov výrazne dominoval, resp. bol vdanom roku najpopulárnejší. Chýbajú však diela, ktoré sú prototypovým reprezentantom literatúry faktu ako reportáže či cestopisy. Autori sa skôr orientujú na jednotlivcov vpodobe rozhovorov, memoárov, spomienkového rozprávania. Otázkou zostáva, či ide oreflektovanie skutočných osobností ado akej miery sú píšuci autori schopní tvorivej práce sfaktom. Môžeme však badať istú autorskú kontinuálnosť (M. Vagovič, J. Štrasser, J. Šebo, A. Marenčin, Š. Hríb, M. Gavenda, D. Fulmeková) sminulým rokom, resp. sledovať dlhodobú orientáciu na istý žáner alebo tematiku (J. Štrasser, M. Gavenda, J. Šebo, D. Fulmeková). Ak sa zameriame na časové obdobia, ku ktorým autori najčastejšie obracajú svoju pozornosť, ide najmä oprvú polovicu 20. storočia,druhú svetovú vojnu aoba totalitné režimy. Ana rozdiel od minulých rokov aktívnejšie reflektujú aj posledné celospoločenské udalosti. Oproti predchádzajúcemu obdobiu výraznejšie zarezonovala esejistická tvorba (Š. Žáry, D. Dušek).
Bohémsky smog
Bratislava sa od konca prvej svetovej vojny formovala ako moderné mesto, vktorom sa miesili jazyky, národnosti a prisťahovalci zvidieka. Zároveň sa stala miestom, kde sa sústredili slovenskí intelektuáli, výtvarníci aspisovatelia. Ožívali viechy, pohostinstvá anočné bary, kde sa začali formovať prvé avantgardné skupiny aotvárali sa „okná do Európy“. Ovzdušie intelektuálnej atvorivej slobody nahlodala druhá svetová vojna aľudácky režim, ktorý stiahol viaceré osobnosti do služieb panovačného režimu. Historik Martin Vašš sa venuje koloritu bratislavskej umeleckej smotánky vdvoch na seba nadväzujúcich knižných dielach Zlatá bohéma: Umelecká bohéma vBratislave 1920 – 1938 aMedzi snom askutočnosťou: Umelecká bohéma vBratislave 1938 – 1945 (Marenčin PT). Obe publikácie prezentujú komplexný historický výskum, kde výskumný materiál predstavuje korešpondencia, dobová tlač, ako aj odborná literatúra. Kým vprvej knihe sa autor venuje medzivojnovému obdobiu ajeho ústrednej postave, novinárovi aspisovateľovi Tidovi J. Gašparovi, vpokračovaní sa orientuje na obdobie druhej svetovej vojny ana osobnosť Jána Smreka. Ide okomplexné, podrobné aodborné diela, autorovým pracovným nástrojom sa stáva fakt, ktorý dokáže umelecky spracovať. Diela predstavujú všeobecné východiská aspoločenskú,sociálnu charakteristiku aponúkajú výber bohémskych umelcov, pričom autorovou snahou je vytvoriť ucelený portrét umelca na pozadí dobových súvislostí. Vaššovi sa podarilo zachytiť dobovú atmosféru smiestnou topografiou, pričom čitateľovi sautorským odstupom sprostredkúva „bratislavský Montmartre“. Obe knihy nepredstavujú len faktografickú explóziu, ale vytvárajú ucelený obraz odobe ajej osobnostiach spôsobom, ktorý je presvedčivý amimoriadne komplexný.
Umelecká bohéma Bratislavy už vdobe svojho pôsobenia predstavovala fenomén. Kým Vašš na toto dobové zoskupenie nazerá cez optiku výskumníka, Štefan Žáry priniesol jedinečné svedectvo. Súborná reedícia jeho troch starších kníh pod názvom Bratislavská bohéma (Vydavateľstvo Tatran) vyšla kstoročnici Žá narodenia a predstavuje autentický dokument odobe anajmä jej osobnostiach, ktoré tvorili autorov okruh priateľov, spolupracovníkov aznámych. Spomienkové eseje ako žáner významne poslúžili autorovi na zachytenie osobností jednak do šírky, ale najmä do hĺbky. Pri písaní vychádzal zprežitého, zo spomienok asituácií, vktorých bol bytostne zainteresovaný. Vesejach sa nevyhýba subjektivite, sugescii výrazu, emocionalite, ato všetko podčiarkuje dobovou autenticitou. „Moje snímanie masiek sa nesie vrovine Šaldovho motta, vznamení kradmých chvíľ, keď pozorovaný objekt-subjekt masku zložil, alebo aspoň odchýlil. Takéto chvíle bývajú zriedkavé, vzácne až sviatočné. No keďže som stýmito postavami žil desiatky rokov – priam vich súkromí, blízkosti, vše na ne prisatý –, mal som šťastnú možnosť, príležitosť vzácne momenty postrehnúť, overovať si ich azovšeobecniť“ (s. 15). Čerpá zo vzájomných zážitkov, stretávok, spolupráce či kaviarenských alebo budmerických posedení. Žá snahou bolo predovšetkým zachytiť komplexný obraz človeka, opisom apsychologickou kresbou. Odhaliť človečenstvo asprostredkovať vyžarovanie konkrétneho umelca. Autor je ten, kto obnažuje charakter anaturel svojich spolupútnikov. Ku každému zpriateľov je láskavý, ale nie nekritický, ide však okritiku nežnú, dobrotivú.
Práve osobné poznanie zvyšuje mieru hodnovernosti adokumentárnosti jednotlivých esejí. Eseje sú po jazykovej stránke dôkazom spisovateľského majstrovstva. Žáry v sebe nezaprie čistokrvného básnika. Nezameniteľne pracuje sbohatosťou amnohoznačnosťou výrazu na osi neutrálnosť, nocionálnosť – expresívnosť, emocionálnosť. Práve vzrkadlení jazyka sa spisovateľovi okrem prvotného plánu, ktorým je sprítomniť umeleckú bohému, darí reflektovať aj samého seba ako človeka, básnika, publicistu apriateľa.
Obnažený generál
Život aokolnosti smrti M. R. Štefánika sú neustálym inšpiračným zdrojom. „Vpredvečer“ stého výročia úmrtia M. R. Štefánika sa na žánrovej hranici ocitli dve knihy venované najväčšiemu Slovákovi. Pre jeho nezlomnú železnú vôľu, ale aj historický význam zpohľadu Slovákov aFrancúzov sa stal ústrednou postavou poslednej knihy Jozefa Banáša Prebijem sa! (Ikar). Na podanie osobnej histórie adejinných súvislostí jedného znajvýznamnejších Slovákov si zvolil románovú formu. Postupne, systematicky sleduje stopy Štefánika od detstva po jeho tragickú smrť paralelne dejinnými súvislosťami, snažiac sa interpretovať historické dianie. Vtejto súvislosti neskĺza kosobným hodnoteniam či postojom, resp. kukonšpiráciám, dôsledne sa drží faktov aoficiálnych stanovísk. Prebijem sa! je faktograficky nasýtené dielo ako do šírky, tak aj do hĺbky, pričom autor pracuje spomerne pestrým zdrojovým materiálom. Štefánika predstavuje ako modernú, vizionársku, všestrannú osobnosť ahodnotí ho vkontexte československých, ale aj európskych dejín. Románové postupy však výrazne zaostávajú za vecnosťou. Celistvá štruktúra deja akauzálne súvislosti sú pomerne jednoduché. Banáš akoby pod vplyvom faktografie kapituloval na súlad vecného materiálu sliterárnosťou a estetickosťou. Nevyhýba sa patetickosti (najmä vo vzťahu kženám), jednotlivé dialógy sú schematické. Hlavný hrdina neprechádza žiadnou zmenou, nevyvíja sa avkonečnom dôsledku vyznieva sterilne, nedozvedáme sa nič otom, aký bol človek, román ho prezentuje len ako osobnosť. Je teda na škodu, že jedna zložka výrazne dominuje nad druhou auberá tak na kvalite samotného diela.
Vtomto smere je protipólom kBanášovmu vnímaniu kniha Mariany Čengel Solčanskej Generál M. R. Štefánik (Ikar). Dej románu je postavený na salierovskom rozprávaní. Narátorom Štefánikovho príbehu je bývalý dvojnásobný československý prezident Edvard Beneš. Ústredná postava románu nie je prezentovaná ako historická osobnosť. Autorka upúšťa od výpočtu dejinných zásluh apomaly vyzlieka Štefánika zvojenskej rovnošaty. Predstavuje čitateľovi mimoriadne komplikovanú osobu, ktorá sa zmieta vzajatí vlastných démonov, túži objaviť neobjavené, vyjednáva, bojuje azvádza na všetkých frontoch. Táto jeho živelná podoba presakujúca románom sčasti odsúva do úzadia symbolickú postavu Štefánika ako generála, štátnika apolitika. Vsnahe odheroizovať hlavného hrdinu autorka miestami skĺzne kľahkej bulvarizácii, najmä vo vzťahu kženským postavám. Za pomerne slušne vystavaným biografickým príbehom však výrazne zaostáva práca shistorickými faktami. Solčanská sa dopúšťa viacerých faktografických, časových alogických chýb (akoby sa strácala vspleti udalostí), ktoré si všimne aj menej vnímavý čitateľ. Vcelom rozprávaní je cítiť, že vzniklo zpera ženskej autorky, čo do mozaiky prác oŠtefánikovi prináša osvieženie.
Vtieni vojny a farskej republiky
„Bože, prečo ja musím trpieť? Čo som vlastne spravila? Či kresťansko-katolícka vláda, ktorá má na čele kňaza, takto plní Kristov zákon oláske? Ivraha, keď zatvoria, vyslýchajú, súdia, uvážia poľahčujúce okolnosti, dajú mu obhajcu, privedú mu kňaza. Aja? Atí ostatní, čo sú tu so mnou? Veď nás neodsúdili! Či hádam stačilo udanie niektorej stúpenkyne dnešného režimu, ktorej sa môj klobúk zdal peknejší než jej vlastný?“ (s. 125) Predstavená krátka úvaha je súčasťou vyše osemdesiat stranového svedectva, ktoré bolo po prvýkrát publikované vroku 1946 pod názvom Cela sčíslom 20. Predstavuje veľmi cenný dokument, ktorý vypovedá ozločinoch slovenského štátu. Po sedemdesiatich rokoch vychádza opätovne vknihe od Maríny Zavackej Ľudácka prevýchova. Mária Janšáková vIlave roku 1939 ajej Cela č. 20 (Artforum). Kniha pozostáva zodborného textu, ktorý dopĺňa samotné svedectvo Márie zachytávajúce totalitný charakter nastupujúceho režimu. Je paradoxom, že Mária, ktorá bola na svoju dobu vzdelaná, dobrá katolíčka, vzorná manželka úspešného muža, ktorý bol väznený za články oČernovej, sa dostáva do internačného tábora. Tento paradox však umožnil autorke dať do kontextu, odkryť a konfrontovať uchopenie moci vprvom slovenskom štáte.
Odborná časť sa systematicky, prostredníctvom analýzy venuje ľudáckemu režimu akontextu udalostí súvisiacich so zadržaním aväznením ústrednej postavy. Dôvody jej väznenia nie sú dodnes známe, ale autorka ponúka isté indície. Opisuje a charakterizuje ľudácku mašinériu a jej mocenský mechanizmus, vďaka ktorému režim nadobudol moc. Rozoberá príčiny jeho nástupu, postupné zhromažďovanie a preberanie moci – ovládnutie volieb, likvidáciu spolkov, povinný nástup do Hlinkovej gardy, reguláciu súkromného života, vylúčenie ateistov zo zamestnaní, vytlačenie iných cirkví zverejného života adeportácie židovského obyvateľstva. Režim sa zmocňoval štátu aj prostredníctvom cenzúry apolitických čistiek ovládaním denníkov, rozhlasu, filmu.
Samotné Máriine memoáre majú podobu rozprávania. Opisujú zatknutie, väznenie vBratislave, prevoz do Ilavy apobyt vinternačnom tábore. Pri opise vlastného prežívania sa veľakrát snaží „zmäkčiť“ realitu prostredníctvom eufemizmov. Do textu dokáže prepašovať aj náznaky humoru. Hrdinka sa javí ako racionálna žena, ktorá koná rozvážne, vrozprávaní sa objavujú aj úvahové pasáže, ktorými zachytáva, odkrýva totalitný charakter slovenského štátu. Čitateľovi sa tak utvára obraz nielen ointernácii, ale je aj zrkadlom vlastností ženy, vďaka ktorým dokázala vzdorovať väzneniu.
Marína Zavacká je dôkladná historička, čo dokazuje precíznou prácou so zdrojovými materiálmi. Text je popretkávaný dobovými správami, zápisnicami, prepismi rozhlasových prejavov apod. Autentickosť materiálu zdôrazňuje aj súdobý pravopis. Najdôležitejším východiskovým prameňom, oktorý sa opiera avkontexte ktorého vykladá dejinné pozadie, je samotné rozprávanie väzenky.
Aj Denisa Fulmeková sa po DzԱá opätovne vracia kznámemu prostrediu, ako aj krokom slovenského štátu. Dej románu Doktor Mráz (Vydavateľstvo Slovart) je vymyslený, ale autorka vychádza zautentických listov, žiadostí azápisníc, pričom spolupracovala suznávanými slovenskými historikmi. Presne sleduje nariadenia azákony včasovej následnosti vojnových rokov, čo sa odráža na dokumentárnej stránke príbehu.
Dej románu je umiestnený do fiktívneho mesta Himberany (pre čitateľa nie je ťažké identifikovať, že ide oMalacky, očom svedčí aj obálka knihy amiestopis), zároveň však chce naznačiť, že podobný príbeh sa mohol odohrať kdekoľvek na Slovensku. Slovenský štát dal včase vojny obrovskú moc udavačom, ktorí si takýmto spôsobom vyrovnávali osobné účty. Doktor Mráz je príbehom úspešného prekrsteného židovského právnika ajeho rodiny, ktorý sa stáva terčom vzrastajúcich protižidovských nálad vmeste. Autorka sa snaží poukázať na to, akým spôsobom sa pod vplyvom ideológie mení malomestské obyvateľstvo. Väčšinové obyvateľstvo sa predbieha varizácii židovského majetku, autorka tak zdôrazňuje nielen etnické, ale najmä ekonomické, hospodárske hľadisko slovenského antisemitizmu. Nenávisť malomesta voči Židom nesúvisela srasovým pôvodom, ale so závisťou, ziskuchtivosťou avidinou ľahkého nadobudnutia majetku. Rodina Mrázových zostáva vizolácii amusí hľadať možnosti na svoju záchranu (aj vpodobe úplatkov). Autorka vrománe ponúka pestrú paletu charakterov postáv (vzhľadom na útlosť románu až príliš širokú, pričom dejinný román by si vyžadoval väčší priestor), no nie vždy dokáže preniknúť kpostave a zachytiť motiváciu jej konania. Pozoruhodná je kompozičná stránka, ktorá knihe dodáva dynamiku. Striedavo využíva vševediaceho rozprávača, opisujúceho spoločenské dianie vHimberanoch, apriameho rozprávača vpodobe dcéry doktora Mráza. Anna sa sdlhým časovým odstupom niekoľkých desaťročí vspomienkach vracia khistórii vlastnej rodiny, ale aj ksvojmu životnému príbehu vpodobe rozhovoru sfiktívnym dialogickým partnerom. Fulmeková opätovne ponúkla nový pohľad na hodnotenie vojnových av závere povojnových udalostí, pričom sa zamerala na konanie človeka – ktorého túžba po matérii viedla knehumánnym činom.
Žánrovo špecifická je románová esej Golianova voľba. Omysli asrdci slovenského človeka (Marenčin PT) od Jána Bajánka. Rozprávanie je založené na odkrývaní tajomstva. Prepája tri postavy, samotného autora, Juraja Špitzera (novinár, spisovateľ, publicista) aDominika Tatarku, pričom pracuje smotívom voľby dotýkajúceho sa brigádneho generála Jána Goliana, ktorý vníma široko aznačí, že človek musí urobiť niektoré veci aj vrozpore srozumom (J. Golian neopustil územie slovenského štátu ani po potlačení povstania vroku 1944 anechal sa zajať Nemcami, čo mu prinieslo smrť). Románové eseje majú dve línie, prvá prerozpráva príbeh ostretnutiach spriateľom amentorom Jurajom Špitzerom vbratislavských viechach, ku ktorým sa zčasu na čas pridáva Dominik Tatarka. Druhá línia zobrazuje historické postavy druhej svetovej vojny vo fiktívnych situáciách. Rozprávanie je postavené na odovzdávaní tajomstva Juraja Špitzera autorovi. Čitateľ sa postupne dozvedá toto tajomstvo, ktoré autor na žiadosť Špitzera môže anemusí zverejniť až po dvadsiatich rokoch od jeho smrti, čo aj knihou Golianova voľba robí. VBajánkovom rozprávaní sa objavuje množstvo osobností umeleckej bohémy aj historických postáv. Autor veľmi otvorene vyjadruje svoje sympatie aantipatie k jednotlivým verejne známym osobám, snažiac sa odkrývať charaktery, pričom tento svoj postoj zdôvodňuje. Zároveň vytvára obraz spoločenského ovzdušia včasoch totalitného režimu, aj po prevrate. Je na škodu, že sa nevyhol „výpadom“, vsuvkám zo súčasnosti, ktoré vspomínaní pôsobia cudzorodo. Podarilo sa mu však vytvoriť etický amravný obraz oboch priateľov. Druhá línia, kde sa sústredí na kľúčové osoby slovenského štátu, zaostáva. Fiktívne dialógy postáv sú veľmi jednoduché, ťažko uveriteľné (rozhovory Hitlera sEvou Braunovou oSlovensku), ako aj vykreslenie postáv vjednotlivých situáciách (Alexander Mach). Ak prijmeme tvrdenie, že fakt je dôležitý aj vtakomto type rozprávania, musíme konštatovať, že najmä vdruhej línii románu je výrazne ovplyvnený subjektivitou autora.
Vroku 2018 uplynulo 75 rokov od atentátu na Reinharda Heydricha, nacistického pohlavára azastupujúceho ríšskeho protektora protektorátu Čiech aMoravy, ale aj krutých perzekučných popráv ľudí, ktorí akýmkoľvek spôsobom napomáhali československým výsadkárom Jozefovi Gabčíkovi aJánovi Kubišovi. Veronika Homolová Tóthová vydáva vtomto kontexte knihu Mama milovala Gabčíka (Ikar). Impulzom na napísanie knihy bolo stretnutie so 79-ročnou Alenou Voštovou, dcérou Anny Malinovej, využívajúc oral history ako metódu historického výskumu, ktorá spolu sďalšími obvinenými protagonistami bola popravená za napomáhanie pri operácii Antropoid. Ústrednú dejovú líniu autorka buduje ako vymyslený príbeh lásky medzi Annou aJozefom Gabčíkom, ktorý sprevádzajú výkladové pasáže opierajúce sa ohistorické fakty. Autorka sa sústredí na dve postavy: Annu Malinovú aJozefa Gabčíka. Obe postavy sleduje od detstva, ale najdôležitejšia časť je zameraná na obdobie, vktorom sa Anna aJozef zoznámili – čo sa zhoduje sprípravou apriebehom atentátu. V. Tóthová Homolová sa autorsky neskrýva ajednotlivým postavám vyjadruje sympatie, resp. antipatie. Autenticky zachytáva stret siedmich atentátnikov vkrypte pravoslávneho Chrámu Cyrila aMetoda s nacistami, pričom pracuje sdobovými faktami, ktoré dokladá archívnymi fotografiami adokumentmi. Sugestívne vykresľuje nacistickú reakciu na atentát, vypočúvanie, zatýkanie apopravy, ako aj vypálenie obce Lidice. Nevyhla sa však drobným faktografickým nezrovnalostiam. Len veľmi okrajovo sa dotýka osudu dcéry Anny Malinovej, čo vyplýva pravdepodobne zfaktu, že Alena má len jedinú spomienku na svoju matku adlho netušila, kto ňou vlastne je.
Dialóg dvoch o jednom
Ján Šrasser sa svojimi knihami rozhovorov stáva pomaly, ale isto legendou. Tomuto žánru sa takmer nepretržite venuje od roku 2005. Pri výbere dialogických partnerov sa zvyčajne neodkláňa od svojich preferencií, buď sa venuje hereckým osobnostiam, alebo osobnostiam literatúry. Jeho rozhovory sú komplexné, reflektujú život osobnosti vbiografických súvislostiach, vkonfrontácii so spoločenskými posunmi ajeho otázky sú takmer vždy presne načasované. Naposledy vyspovedal osamelého bežca Ivana Štrpku vknihe rozhovorov Žiť svoju báseň (Literárne informačné centrum). Pomenovanie rozhovorov predstavuje jeden zo základných orientačných bodov Osamelých bežcov, ktorý sa prvýkrát objavuje už vmanifeste Prednosti trojnohých slávikov. Úvod azáver autor pomerne nezvyčajne rámcuje vlastnou básňou abásňami Ivana Štrpku. Kompozične sú rozhovory rozdelené do kapitol podľa témy, ktorým sa dialogickí partneri venujú. Reťazovito sledujú život Ivana Štrpku od útleho detstva, vplyv rodinného zázemia a spätosť so strýkom, básnikom, Ivanom Kupcom cez dospievanie aprvé publikovanie včasopise Mladá tvorba. Rozsiahlo adopodrobna sa venujú obdobiu aokolnostiam vzniku dnes už kultovej literárnej skupiny Osamelí bežci, textárskej spolupráci sDežom Ursinym cez pôsobenie vo viacerých literárnych časopisoch vSlovenskej televízii až po dnešok (zámerne alen veľmi okrajovo sa venujú osobnému životu). Dialóg sa nesústreďuje len na opis, ale jeho súčasťou je aj vytváranie obrazu doby, ako aj cenné autorove názory na básnictvo, tvorivý proces, literatúru ajej prúdy asamotnú kultúru. „Písanie je stále – aspoň pre mňa – istý druh napätia, stresu. Až neskôr som si to pomenoval ako procesuálnosť, ktorá predbieha schopnosť artikulácie“ (s. 30).
Štrasser je na Štrpku „pripravený“, do dialógu vstupuje citovaním Laučíka aRepku, ako aj úryvkami básní a esejí, ale aj dobovými reakciami na tvorbu skupiny, vychádzajúc zviacerých bibliografických prameňov. To všetko sa podieľa na formovaní uceleného aplnohodnotného portrétu básnika. Rozhovory sprevádzajú dozrievajúce fotografie Štrpku a vzávere obrazová príloha.
Druhá kniha rozhovorov sa spája sAlbertom Marenčinom, scenáristom, spisovateľom, dramaturgom, výtvarníkom, prekladateľom ačlenom surrealistickej skupiny apatafyzického hnutia, ktorý vtomto roku vo veku nedožitých 97 rokov prešiel na druhý breh.
Aktuálne aakosi clivo sa tak prihovára kniha rozhovorov Horká chuť storočia (Marenčin PT) medzi známym výtvarným teoretikom Jurajom Mojžišom aAlbertom Marenčinom. Tematicky, esteticky ahodnotovo je poznačená 55-ročným priateľstvom medzi oboma protagonistami. Rozhovory nemajú úplne typický asymetrický charakter pýtajúceho apýtaného, aj keď A. Marenčin vpozícii pýtaného dostáva väčší priestor, svoju šírku na formulovanie otázky si však „uzurpuje“ aj spytujúci sa. Zároveň sú popretkávané Marenčinovými kratšími textami publikovanými časopisecky. Výsledkom stretnutia dvoch osobností, ktoré viaže priateľstvo, je mimoriadne pôsobivý rozhovor odetstve adospievaní apripútanosti kmiestam, ktoré formovali Marenčinove vzťahy a postoje. Vzájomným dialógom prehľadávajú kultúrnu pamäť. Spoločne sa vracajú kprvému pobytu Marenčina vParíži, spomínaním na stretnutie sBretonom, Eleuardom, Picasom. Pričom Marenčin predostiera svoj vzťah khumoru ako prejavu dôvernosti asympatie, zároveň sa vymedzuje ako ľavičiar, spomína na opakované vylúčenia zo strany. Rozhovory sú selekciou, v ktorej umelec predstavuje vlastné avantgardné myslenie, objasňuje svoje vnímanie surrealizmu, postoj ku knihám, autorom, definuje vlastný vzťah kslovenského filmu avnímaniu umenia. „Umenie je výrazom človeka, ,odtlačkom’ jeho ľudskej totality. Nie jeho vzdelania, zručnosti, vedomostí aani skúseností alebo remeselnej práce, ale všetkého dovedna, čiže všetkého, čo sa vživote na jeho človečenskú podstatu ,nalepilo’, pričom sa ,pravda’ stáva, že niekedy to ,nalepené’ tú podstatu celkom zakryje, prekryje, udusí, umlčí, zatiaľ čo školy, umelecké učilišťa, mali by ,ľudskú podstatu’ a ,prirodzenosť’ odhaľovať, odkrývať aučiť človeka, ako si ju rozvíjať, udržiavať čistú audržať nedotknuteľnú anedotknuteľnú“ (s. 70). Vzťah Mojžiš – Marenčin intenzívne funguje. Samotný text má vysoké estetické kvality, smeruje knáročnému čitateľovi a je čistou esenciou ducha výnimočného človeka.
Rozochvené myšlienky
Súbor kratučkých esejí Veľká potreba lampášov (Modrý Peter) je pomenovaný podľa jednej znich. Kniha ako lampáš, niečo čo pomáha človeku prejsť cez tmavé zákutia adokáže rozžiariť život. Dušan Dušek vnej hovorí oknihách, ku ktorým sa vracia a ktoré ho očarovali, uhranuli a chytili do svojich chápadiel anavždy si ho pripútali. Eseje sú rámcované výkladovým textom, ktorý uvádza čitateľa do čítania azavršuje čítanie namiesto predslovu adoslovu. V jednotlivých textoch, vďaka svojmu brilantnému spôsobu nazerania na literatúru, ponúka esenciu tej-ktorej knihy, pričom na pomerne malom priestore dokáže čitateľovi ponúknuť čistý extrakt, kčomu prispievajú krátke, ale prenikavé analýzy. Svoj pohľad upiera na slovenských autorov a autorky, ale aj svetových autorov, vyjadrujúc im obdiv. Dokáže presne zadefinovať, čím ho daný autor, kniha oslovila. Vyznáva sa však aj zo vzťahu kjednotlivým spisovateľom. Nezabúda ani na prekladateľov či výtvarníkov aich majstrovstvo apodiel na definitívnom knižnom výsledku. Čítanie knihy vníma ako bytostný proces, ktorý prináša objavy vpodobe zjavenia, očarenia, radosti anadšenia. Čítanie Dušekových esejí je vďaka básnickému, obraznému jazyku aj čistým estetickým pôžitkom.
Vraj alergia na gumové rukavice spôsobila, že sa zViliama Klimáčka stal predovšetkým veľmi plodný dramatik aspisovateľ. Jeho kniha Divná doba (Vydavateľstvo Slovart) predstavuje výber publicistických textov napísaných vrozpätí rokov 2009 až 2017 pre viaceré denníky. Výrazné posolstvo komunikuje už obálka knihy, na ktorej je vyobrazený Klimáček vmaske Batmana. Sám seba vníma ako človeka, ktorý pozoruje chod vlastnej krajiny, ktorú má rád, ale už nedokáže pre ňu nič vykonať, atak sa len smeje. „Občas sa cítim ako starnúci Batman, ktorý už má najlepšie roky za sebou. Tohto Batmana trápi, ako vyzerá dnešné Slovensko, je naštvaný, ako upadlo milované Gotham City, ale už pre to nedokáže veľa urobiť. Šplhať sa po budovách askákať zo strechy na strechu už preňho nie je, lebo prestal cvičiť aseklo ho vkrížoch.“
Výber Klimáčkovej publicistiky je naozaj pestrý, glosuje zažité veci, ktoré sú písané tak, aby boli zrozumiteľné aj iným ľuďom. Texty reagujú na spoločenské, politické a kultúrne udalosti. Sprítomňuje zážitky zciest viažuce sa kmiestam, reaguje na aktuálne pálčivé celospoločenské dianie. Vyberá si také skutočnosti, ktoré je možné reaktualizovať vkaždej dobe aktoré sú aj po strate aktuálnosti dekódovateľné. Využíva alúzie, parafrázy, ale nebojí sa ani priamej, otvorenej kritiky. Siaha po irónii, výsmechu a nonšalantnosti, ale veľakrát sa uzatvára do nostalgie. Často môžeme sledovať návrat kdanej téme, všíma si sviatky, výročia, reflektuje kultúru a kultúrne podujatia, všíma si každodennosť rozdielov. Klimáček je výborný pozorovateľ, trápia ho starosti sveta avidí aj do budúcnosti, hľadá paralely medzi minulosťou asúčasnosťou. Starnúcemu Batmanovi sa môže zdať, že písanie otom, čo ho durdí je málo, ale správne zvolené slová nezostávajú bez odozvy.
Neznáme/známe osudy
Po [ne]známych príbehoch Osem zabudnutých osobností 19. a20. storočia zroku 2017 rovnako pomenovaná edícia prináša (Ne)obyčajný život farára (Society for Human studies) od Jána Goliana, Rastislava Moldu akolektívu autorov. Už samotná zátvorka vnázve naznačuje, že je na čitateľovi, s ktorým variantom vnímania kňazských osudov sa stotožní. Publikácia predstavuje osem farárskych životných ciest aprvej evanjelickej farárky. Známejším menám ako Jonáš Záborský aJozef Murgaš sekundujú Eugen Gerometta, Jozef Podhradský, Peter Tomkuljak, Michal Kančuha, František Paňák, Miron Petrašovič aDarina Bančíková. Autori stáli pred pomerne zložitou otázkou výberu jednotlivých mien, atak sa základným východiskom stalo vnímanie kňazského povolania ako služby verejnosti. „Životné príbehy našich ,hrdinovʻ ukázali, že svoju pozíciu kňaza pochopili ako službu verejnosti aspoločnosti, ktorej hranice nedefinovala konfesionálna príslušnosť kich vierovyznaniu“ (s. 19).
Vúvode Ján Golian aRastislav Modla ponúkajú prierezový pohľad na postavenie kňaza vhistorických súvislostiach ivkontexte slovenských dejín. Napriek viacerým autorom si monografia zachováva jednotný štýl amá ucelený, komplexný charakter. Spoločnou snahou autorského kolektívu je úsilie o popularizáciu, pričom sa neodkláňajú od odbornosti. Monografii sa darí spájať zásadné biografické údaje sčitateľsky príťažlivým výkladom (posun oproti predchádzajúcemu titulu), sledujúc životy vybraných kňazov (farárky), pričom interpretujú dobové súvislosti vpozadí. Autori pracujú soznačným množstvom odborných zdrojov a obrazového materiálu. Autorskému kolektívu sa okrem komplexnej biografie podarilo vzávere vdeviatich bodoch vyvrátiť zaužívané predstavy/predsudky okňazskom povolaní: Kňaz nebol iba muž. Aj kňaz mohol dospieť ku konverzii. Kňaz nebol iba bibliofil, ale aj praktický človek. Kňaz národovec nebol vždy len luteránom. Nie každý politicky angažovaný kňaz mal totalitné prejavy. Kňazstvo nebolo východiskom znúdze pre neúspešných študentov. Aj kňaz je len človek a môže sa postaviť aj na nesprávnu stranu. Dôkazom týchto tvrdení sú neobyčajné afascinujúce životné osudy predstavených duchovných.
Podobný kľúč, vpodobe neobyčajného života, si vybral aj Viliam Apfel. Zaujali ho ženské historické postavy, ktorých život sa spájal so slovenským územím. Vknihe Za oponou času (Vydavateľstvo Matice slovenskej) spodtitulom Príbehy oženách znašej histórie predstavuje vkrátkych rozprávaniach dvadsať ženských hrdiniek (zväčša príslušníčok šľachtických rodov)rôznych období našich dejín, ktoré sa často museli vyrovnať strpkým životným osudom. Jednotlivé rozprávania majú podobu kratších textov. Autor veľmi jednoducho, bez hlbšieho ponoru a sobmedzeným množstvom faktov, často sminimálnym zameraním na ústrednú postavu, snáznakom reportážnosti, prerozpráva príbeh. Zaujímavý výber hrdiniek však naráža na štýl písania. Apfel si nezachováva odstup od textu ado rozprávania vkladá osobné postoje anázory, čo miestami vyvoláva zmiešané pocity. Kniha ponúka ľahké a rýchle čítanie skôr pre zábavu ako na obohatenie poznania.
Leonardo Da Vinci je považovaný za jedného znajväčších umelcov všetkých čias iza otca moderných technológií. Remi Kloos sa pri písaní zbierky krátkych próz Ja, Leonardo (Artis Omnis) nechal inšpirovať jeho neobyčajným životom anávštevou Florencie. Predmetom jeho záujmu je život adielo Leonarda zVinci. Aj keď texty próz vychádzajú zhistorických faktov, ide ovymyslené príbehy, vktorých okrem da Vinciho vystupujú aj ďalšie postavy svetového umenia (Perugino, Boticceli, Michelangelo, Verrochio, Tizian), ktoré smaliarom vstupujú zväčša do humornej interakcie. Už samotná obálka (autoportrét Leonarda spotmehútskym úsmevom aslnečnými okuliarmi vo vlasoch) niečo naznačuje ocharaktere textov. Remi Kloos obdiv kvelikánovi prezentuje shumorom, pohráva sa aironizuje historické fakty aprostredníctvom fikcie ich vtipne pretvára. Celý text tak pôsobí nadľahčene, uvoľnene, najmä na úrovni dialógu, vysmieva sa aspochybňuje to „údajné“ čo sa v súvislosti sLeonardom traduje. Zmes fikcie afaktov núti čitateľa pátrať po pravde aoverovať si uvedené skutočnosti, čitateľ si nemôže byť istý, čo zuvedeného je realita. Autor svojím prístupom odakademizoval Leonarda aak čitateľ nie je ochotný prijať jeho hru, tak môže pri čítaní knihy zažiť sklamanie, možno aj pobúrenie.
(Ne)obyčajné osudy
Terézia Kvapilová vo svojej piatej knihe Hraničná čiara života. Príspevok kskrytým históriám 20. storočia (Spoločnosť Kolomana Sokola – KUD Apokalipsa) odkrýva oponu svojho života. Kniha je rozdelená do dvoch častí a má podobu biografického rozprávania sepištolárnymi prvkami. Reflektuje „obyčajný“ život, ktorý je vďaka svojej naplnenosti aúprimnosti hodný zaznamenania. Zachytáva štúdium, opisuje povinné pracovné tzv. umiestnenky, každodennú lásku dvoch ľudí, viaceré bývania asnimi súvisiace sťahovania, ako aj obliekanie, stravovanie. Načrtáva spolunažívanie rodín, súdržné anápomocné priateľstvá, ale aj pracovné spory, vplyv ideológie arežimu na každodennosť života. Nebojí sa pomenovať to, čo bolo vminulom režime dobré, čo sa podarilo, ale nevyhýba sa kritike. „A netreba si hneď myslieť, že adorujem bývalý režim. Obhajujem len naše právo na život vurčitom čase avdaných podmienkach bez toho, aby nás niekto obviňoval, znevažoval alebo trestal“ (s. 178). Text je aj vzdorom voči rozmáhajúcej sa predstave, že pracujúce obyvateľstvo ainteligencia minulého režimu kolaborovalo srežimom, lebo žili svoju každodennosť. Autorka si zachováva otvorený, triezvy pohľad na dobu vktorej žila, aj keď najmä vsúvislosti svidením vlastného manžela podlieha nekritickej idealizácii až adorácii. Spomínanie má podobu vnútorného dialógu. Posun kväčšej intimite akvideniu súčasného sveta môžeme sledovať vdruhej časti knihy, ktorú tvoria denníkové záznamy, často majúce epištolárny charakter, ktoré píše zosnulému manželovi. Vnich sa vyrozpráva zo svojich pocitov, opisuje najmä rodinné stretnutia, zaznamenáva to, čo čítala, pozerala v televízii aku všetkému zaujíma aj, vpomerne vysokom veku, svoje stanovisko. Reaguje na aktuálne spoločenské, kultúrne apolitické dianie. Kniha je dôkazom toho, že každý život človeka má svoju históriu, svoje miesto včase apriestore.
Jednoduchý názov nesie biografická kniha Ivana Balažovjech Spomienky lekára (Perfekt). Vnej kardiológ Ivan Balažovjech oživuje spomienky na detstvo ina vojnové udalosti očami chlapca, priateľov, štúdium medicíny aprofesijný život lekára. Autor je veľkorysý, veľkú časť rozpomienok venuje svojim učiteľom akolegom, pričom prináša stručný prierez do histórie 1. internej klinky. Vtexte sa odvoláva na viaceré fundované publikácie. Keďže ide zväčšej časti oodbornú biografiu, jej súčasťou sú spomienky na študijné pobyty (stretnutie sUltom von Eulerom – nositeľom Nobelovej ceny), zahraničné pobyty. Vzávere prezentuje svoje odborné smerovanie avýsledky vedeckej práce. Nevyhýba sa ani problémom súčasného zdravotníctva, prezentuje svoje postoje nie však dostatočne do hĺbky. Celkový štýl autobiografickej prózy je uvoľnený, jednoduchý, bez cieľa vyvolať nejaký estetický zážitok na úrovni jazyka. Pre čitateľa môžu byť príťažlivé najmä anekdotické pasáže, vktorých opisuje viaceré humorné situácie vsúvislosti slekárskym povolaním. Text sprevádzajú fotografie akoncovkou publikácie sú slová uznania od jeho spolupracovníkov. Spomienky lekára sa snažia priniesť celistvý pohľad na človeka, ktorý zviazal svoj život spovolaním lekára.
Ako prvá ajediná
Reportážna literatúra vroku 2018 priniesla po dlhej odmlke prvú reportážnu knihu Slon na Zemplíne. Príbehy Slovenska (Absynt). Nie je azda prekvapivé, že ju do slovenského literárneho priestoru priniesol Andrej Bán, jeden znajoceňovanejších slovenských reportérov afotografov. Autor ponúka 23 reportáží, ktoré zaznamenáva tak, ako fotografuje. Krátke, úderné aomnohom vypovedajúce obrazy, vktorých sa ústrednou postavou stáva človek. Avreálnych „živých“ hrdinoch aich svedectvách sa zračí obraz Slovenska. Kľúčom k pomerne nič nehovoriacemu názvu sú slová zreportáží osamozvanom kráľovi, vsúčasnosti odpykávajúcom si trest vsabinovskej väznici, Mikulášovi Varehovi: „Slon je už na ceste, Detaily však neprezradím, lebo by knám nedošiel. Aby sme ho mohli získať avybaviť si naň papiere, museli sme kúpiť dva slony. Ten druhý pôjde do inej ZOO. Darujeme im ho“ (s. 51).
Reportáže vznikli za posledných tridsať rokov aAndrej Bán vnich mapuje svoje cesty od východu na západ. Predmetom jeho záujmu sú odľahlé miesta, miesta, ktoré unikajú pozornosti, aich spoločným menovateľom je nezáujem.
Kompozične sa vknihe prelína minulosť saktuálnou prítomnosťou, čím vytvára filmové prestrihy do rôznych realít. Príbehy, ktoré prináša, sa pomerne ľahko dajú označiť za bizarné, až na fakt, že tí, ktorí podávajú autentické svedectvá, sú skutoční ľudia, žijúci medzi nami. Odkrývajú to, čo je na okraji, čo väčšina znás nevidí, respektíve zámerne prehliada. Dedina Selemence neuveriteľne rozdelená po vojne medzi Ukrajinu aSlovensko. Mesto ako Čierna nad Tisou, ktoré sa preslávilo rokovaním Dubčeka sBrežnevom a ktoré malo pre Československo fatálne následky vpodobe normalizácie aúslovím „Od Ašu po Čierne nad Tisou“, aodvtedy nič, Slovenské Nové mesto či Kráľovský Chlmec. Pomenúva jednu znajväčších tráum periférií periférie – vysťahovalectvo. Prináša svedectvá opodnikaní vpôdohospodárstve na Zemplíne, oarizáciách majetku na Spiši aKysuciach, onostalgickom Gemeri aAndrejovi Hlinkovi. Nemlčí ani o environmentálnych témach, ako sú výruby lesov a chemické postreky vnich, regulácia tokov riek. Ak by sme vnímali reportážnu knihu ako správu ostave republiky, ktorá je putovaním včase apriestore, jej výsledkom je až príliš mrazivé čítanie. Priamo pomenúva tých, ktorí sú za tento stav vkrajine zodpovední. „Zlé svedomie plodí milosrdné zabúdanie“ (s. 17). Andrej Bán sa knihou reportáží Slon na Zemplíne postaral oto, aby sa nezabúdalo azatvoril tak dvere ľahostajnosti.
Literatúra faktu priniesla vroku 2018 okrem balastu aj zaujímavé tituly, ktoré sa vyrovnávajú saktuálnym dianím vspoločnosti, a aj také, ktoré sa neboja odvážne pozrieť do očí minulosti aprinášajú autentické svedectvá. Zároveň môžeme vidieť, že autori sa snažia fakty predkladať čitateľovi popularizačným štýlom, pričom zdôrazňujú odborné východiská.
Žá Bratislavská bohéma, Zavackej Ľudácka prevýchova a BánovSlon na Zemplíne sú knihy, ktoré výrazne zarezonovali svojou tematikou, ale aj odborným a literárnym spracovaním vminulom roku. Majú ambíciu osloviť čitateľskú verejnosť auprednostniť tak faktografickú literatúru pred jej najväčším konkurentom – beletriou.
