ղľáԾ
Ak si básnik alebo poetka zvolí signifikantný, sémanticky zaťažený názov zbierky, ako je to vprípade knihy Zdenky Valentovej-Belićovej Apokryfy podľa Lilit ainé zatratenia, je prirodzené, že sa čitateľove predstavy o zbierke utvárajú na základe explicitného intertextuálneho odkazu.
Zatratená či stratená?
Názov zbierky Zdenky Valentovej-Belićovej môže evokovať rebéliu, odvahu, nezávislosť či démonickosť ženského subjektu, expresívnosť, provokatívnosť, erotickosť, detabuizáciu výrazu, vyhranenosť básnického postoja, uplatnenie konceptu vznešenosti, estetiky škaredosti apodobne. Apokryfy podľa Lilit ainé zatratenia (nevedno, prečo autorka nepracuje s frekventovanejším variantom mena Lilith) však percipientove očakávania nenapĺňajú ani im funkčne neodporujú. Ženský subjekt sa síce prezentuje ako rázny, rozhodný či asertívny, no vskutočnosti nie je schopný dištancie od seba samého, partnera či prežívaných situácií. Vskutočnosti viac rojčí, ako koná, väčšmi túži po emocionálnom vzruchu, ako ho zažíva. „Prezrádza“ ho slovný balast, vysoká miera sentimentu, pátos, klišé, naivita, heroickosť, ale aj nepresvedčivé vnímanie seba ako silnej avnímavejj ženy, nezodpovedajúce obsahu výpovedí.
Milí páni Grujičić aČáni, autori záverečných reflexií v Apokryfoch, ak je podľa Vás táto zbierka demystifikáciou pátosu ainých stereotypov, spájaných slyrikou písanou ženami, dovoľte mi (v duchu dekonštrukcie zaužívaných vzorcov) pousmiať sa popod fúz.
Submisivita ako aj závislosť ženy od partnera je zjavná adeštrukčná nielen pre subjekt, ale aj pre text samotný: „,Pozri sa, miláčik,ʻ / povedal, / ,pred nami je nekonečno, / za nami neohraničenosť, / apomedzi – ty aja, / krátko si uvedomíme okamih / anemennosť tej nevyhnutnosti. / Atoje všetko. Nič viac.ʻ // Vlastne nepovedal nič. / Všetko som si len vymyslela.“ (s. 30)
Lilit, Lilith, Marta
Subjekt sa svojím správaním väčšmi ponáša na biblickú Martu než na Lilith, no vporovnaní sMartou nemá toľko duchaplnosti. Subjekt totiž hovorí svážnosťou ovšetkom abez rozdielu. Sprostredkúva „múdrosti“ často prostredníctvom gnóm, iritujúcich nielen kazateľským tónom, ale najmä neinvenčnosťou: „Kružnica je predvídateľná cesta. / Od svitania po súmrak / pohybujeme sa po nej.“ (s. 25); „Žiadne sklamanie nie je hodné vzdávania sa.“ (s. 19), „Smrť je posledná nevyhnutnosť vrade. (...) / Dospievali sme pomaly, / starli prirýchlo, / pracovali do nemoty, / milovali nešťastne, / túžili bezmocne, / vyhoreli zbytočne, / stratili jedni druhých / zakaždým anenávratne.“ (s. 16)
Okrem neoriginálnych gnóm sa však vbásňach vyskytuje aj mnoho „krkolomných“, preexponovaných obrazov pôsobiacich skôr bizarne asmiešne než vážne ahlboko: „Babylončania okolo nás artikulujú svoj blen“ (s. 14); „mlčíš znedbalosti / či zfraktúry hrude?“ (s. 54); „Zanikanie je opakom kreácie, / druhá strana tej istej mince – / panna alebo orol.“ (s. 41); „Telo je rezonančná skrinka / bezhlasnej triašky“ (s. 24); „Odzrkadlenie zelene na dvoch zlepených / bublinách zo saponátu. / Ty aja. / Vnás sa nádej uzerá / ako Narcis vjazere.“ (s. 22)
Ponárať sa vplytkých vodách
Na pseudofilozovaní vbásni vo všeobecnosti irituje predovšetkým bezduchosť aslaboduchosť, ktoré sú vrozpore s elementárnym chápaním lyriky. Kým bezduchosť je výsledkom neschopnosti autora viesť živý akonštruktívny dialóg so sebou samým, slaboduchosť vyplýva z nekompetentnosti básnika prekročiť hranice všedného uvažovania. Pri čítaní pseudofilozofujúcich textov nemožno prežívať barthesovskú rozkoš zdiela, pretože generujú nezámernú prázdnotu, ktorá sa prenáša čítaním. Prázdnota unavuje: otupuje zmysly, pamäť, ale aj emocionalitu. Napriek tomu podnecuje mnohých, aby onej hovorili svážnosťou apristupovali knej ako kumeniu s tajomstvom, ktoré si vyžaduje poučeného čitateľa, schopného rozjímať – ospravedlňujem sa za klišé – nad nesmrteľnosťou chrústa. Ak sa k nej autor predsa len chce vyjadriť, mal by povedať viac, než len „s/Smrť je posledná nevyhnutnosť vrade.“ (s. 16)
Zdenka Valentová-Belićová: Apokryfy podľa Lilit ainé zatratenia
Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2020
Lenka Šafranová (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu opoézii abásnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní aporotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FF PU vPrešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii ateoretickým problémom literatúry.
