ղľáԾ
Debut Deti Hamelnu je vyspelou poéziou, ktorá sa zaraďuje k jadru súčasnej slovenskej poézie.
Dominika Moravčíková: Deti Hamelnu
Kordíky: Skalná ruža, 2020
Na prvotinu Dominiky Moravčíkovej, literárnej verejnosti známej ako „hit“ minuloročných súťaží (Básne SK/CZ aPoviedka 2019) sa čakalo soprávnenou zvedavosťou. Žiadny debut sa však nekoná!
Máme totiž pred sebou vyspelú poéziu, ktorá sa sokamžitou platnosťou zaraďuje kjadru súčasnej slovenskej poézie. Poetka využila svoje zručnosti prozaické (sujetové) ilyrické avytvorila debutovú zbierku, ktorá vskutku stojí za prečítanie apatričný rozruch.
Je vtom čosi pohanské...
Zbierku Deti Hamelnu tvorí päť cyklov (DZň, Váha tvojho rómstva, dzá, Deti Hamelnu, Čas Koptov), ktoré však nepôsobia ako výsledok nahromadených textov čakajúcich na publikovanie, ale spoločne utvárajú premyslený aneprvoplánový koncept. Takúto kompozičnú snahu vnímam ako ďalší dôkaz vyspelosti Moravčíkovej poetického myslenia.
Zo začatku sa zdá, že hlavným spojivom jednotlivých častí sú motívy odkazujúce kčomusi mystickému, tajomnému až fantastickému. Dominujú početné prejavy „ľudovosti“ (názov prvej časti DZň sprítomňuje slovo veštiareň). Lyrické „postavy“ sa vyznačujú divergentným myslením, veria včarodejníctvo, proroctvá aznamenia, preklínajú apripravujú pokútne liečvá, tinktúry atď. Včasti dzá sú do lyrickej výpovede vnorené akési mikrosujety, ktorých podstatu tvoria práve fragmenty z povier, rozprávok, mýtov č proroctiev. Imitujú tradíciu ústneho podania príznačného pre dedinské prostredie.
Najdlhšia je báseň December, ktorá pripomína až lyricko-epickú skladbu sbaladickým tvarovaním. Prekrýva sa tu kolektívne aindividuálne. Zrozprávania presakuje životná skúsenosť formulovaná do univerzálnej pravdy, ktorá sa kríži so subjektívnym videním skutočnosti. Jemný nádych irónie báseň zabezpečuje pred nechceným didaktizmom. Motív osudu astým spojeného veštenia je tu rozdrobený na zvyky ako liatie olova č veštenie zkariet arozvíja sa na pozadí magickej atmosféry vianočného času. Opisovaná žena je typickou dedinskou outsiderkou: „vyhýbajú sa ti / chôdzou, ipohľadom (...) je zrejmé, že aj tvojmu / hrobu sa budú vyhýbať // (to bola tá / ku ktorej chodili vojaci)“. (s. 49 – 50) Evokuje vo mne nielen tradície lyrizovanej prózy, ale aj neskoršie prózy Stanislava Rakúsa (postava Jasanice zknihy Pieseň ostudničnej vode), aukazuje tak ďalšiu tvár netolerancie, strachu zneznámeho aod väčšiny sa odlišujúceho. Pointa básne vygraduje, keď spoločenstvo naznačenú inakosť vytlačí až za okraj reálneho, žene sa pripisujú nadprirodzené vlastnosti, stáva sa odstrašujúcim príkladom: „a deti uveria, / že sa po smrti prevtelíš do vrany“ (s. 50), na ktorý je lepšie radšej úplne zabudnúť.
Stupeň fantastickosti asenzačnosti zobrazenia niekedy prekračuje mieru estetizácie. Básne Hydry a Strečno – Zlatné, r. 1380 pracujú sanimálnymi, desivými obrazmi, treba však povedať, že pomerne prediktabilne amiestami na hranici nechcene komického. Aj tu sa nachádzajú rozprávkovo-baladické prvky ako magické čísla, formulky aúkony, ktoré stupňujú napätie („vjednej zdeviatich papúľ dýku / vďalšej zaprášený amulet / vďalšej na jazyku obrúčku.“ s. 53). Strečno – Zlatné, r. 1380 načsto pripomína baladu, konkrétne Erbenovho մǻí첹, vktorej dva svety – fantastický areálny – nedokážu koexistovať, a preto sa navzájom vylučujú. Povesť ožene rybára, ktorá vynosí vodníkovo dieťa, vrcholí naturalistickou „vyhrážkou“ (podobnou rituálnemu zaklínadlu, vyháňaniu zlých síl) vodníkovi, ktorý je, podobne ako outsideri predošlých „rozprávok“, zahnaný späť do svojho sveta.
Folklórnu líniu podporuje aj zvuková stránka. Ide najmä orytmizáciu textu, vkladanie refrénov č ľudových popevkov. Jazyk celej zbierky vôbec stojí za zmienku. Dominujú čsté a krásne obrazy, vzmysle ich dôslednej poetizácie. Každú vetu zbierky možno čítať ako básnický obrat, ktorý môže vstupovať do komunikácie, nie však manieristicky anaprázdno, ale (takmer) vždy smožným zmyslom.
Súčasné stereotypy nevtieravo,presne aoriginálne pomenúva vbásni rovnomenného cyklu Váha tvojho rómstva: „tvoje rómstvo je šelma // nikam nepatrí // je väčším verejným ohrozením / než sezónne záplavy:“ (s. 31) Aj takýmto spôsobom Moravčíková nenápadne pripomína, že poverčvosť apredsudky sa neviažu len na minulú dobu afantastično (citované dzá možno potom vnímať ako prapôvod týchto zakorenených „právd“).
Uprostred stojí otázka viery, znova aznova položená aotáčaná na sto spôsobov. Spracovanie tejto témy však, paradoxne, tiež pokrýva vrstva čohosi pohanského. Krst ako základný kresťanský rituál sa tu prezentuje ako akýsi typ veštenia. Mám na mysli báseň snázvom Kňaz, ktorý ma krstil, ktorá predstavuje mimoriadne efektnú výpoveď sambivalentným výsledkom: „a krst veľa nezmôže, krst / je absurdný azbytočný / všetci však vieme, že tie najlepšie veci / vživote sú absurdné azbytočné“. (s. 24) Dialektika básne je podporená aj postavou kňaza, ktorý akoby súčasne prehováral ústami subjektky (naznačené už zámenom vjej názve).
Metamorfózy subjektu
Čo je však na poetike Moravčíkovej obzvlášť umelecky cenné vzhľadom na celý koncept zbierky, je subjekt básne. Variuje sa, berie na seba rôzne masky aoč. Hlavnú tenziu básní vytvára práve jeho/jej vnímanie sveta. Pozoruje predmety,javy, procesy a veci zrôznych perspektív (v jednom momente sme lovcom, inokedy zas korisťou) – všetko so silne metaforickým tónom. Priestor „hore“, zastupujúci svet (vesmír) apriestor „dole“, symbolizujúci jednotlivca ajeho subjektívne vnímanie, sa nasvecuje vbásni Hľadali sme svoje tváre teleskopmi. Do kontrastu sa tu dostáva horizontálne avertikálne, makro amikro vnímanie, konečnosť anekonečnosť, osobné anadosobné atď.
Na mnohých miestach badať isilné vzory Moravčíkovej poézie. Len ťažko sa ubrániť asociovaniu kmotívom Márie Ferenčuhovej č Kataríny Kucbelovej pri texte Zo života popínavých rastlín. Rastlina tu však subjekt ajeho svet neohrozuje, ale odráža. Nejde tu len oantropomorfizáciu, ale o projektovanie svojich pocitov do„života“ brečtana. Vo všetkých prípadoch by som však povedala, že autorka ide hlbšie, než len kzáznamom zrôznych uhlov č významových perspektív. Zdá sa, že sa tu nemení len pohľad, ale pod vplyvom pozorovaného sa mení pozorovateľ/pozorovateľka. Implicitne tu čítam poznanie, že samotný proces zacielenia na niečo/niekoho nás zasahuje, narúša aprepisuje naše myslenie a štruktúru, až sa stávame tým, čo/koho pozorujeme.
Ďalší typ metamorfózy je láska, stávame sa aj tými, ktorých milujeme alebo sme milovali. Tu cítiť ozveny poézie Michala Talla, otázky o strate svojho ja, rozplynutia sa vdruhom. Tí „druhí“ vnás navždy ostávajú, hoc bolestne adefinitívne ako „riečny organizmus bez očí atváre / ktorý sa mi od tej chvíle zahryzol do n hrude / ostal navždy pripevnený“. (s. 16) Inde sa zas cez exaktné oč á uvažuje opominuteľnosti života. Prežiť tu znamená oddialiť smrť. Príkladov na zmeny perspektív by sme mohli uviesť omnoho viac. Zdá sa, že pochopiť svet vo „filozofii“ Dominiky Moravčíkovej znamená vzdať sa seba, obliecť si kostým kohosi iného, resp. uvedomiť si, že „naše telá si nás nevybrali“ (s. 17).
Naliehavosť azvedavosť na strane čtateľa, formulované do otázky – Kto je vlastne subjekt/ka týchto básní? – sa stupňuje (aj napriek varovaniuz básne Tajomstvo Pangey: „Neodporúča sa podísť príliš blízko / neodporúča sa za každú cenu / bytosť uvidieť aspoznať.“, s. 41). Anonymná chrbtom otočená postava zefektnej obálky (autorka Natália Evelyn Benččová), posypaná jemnou vrstvou čohosi bieleho (akoby chcela zakryť aj farbu svojej pokožky, akoby sa načsto chcela anonymizovať) sa nie anie otočť. Ostáva nám len opatrne ju oprašovať a možno napokon zistíme, že odkrývame samých seba, naše predsudky, našu zodpovednosť, naše otázky, našu kožu...
ղťDZٱ/ʰťDZٱ
Deti Hamelnu aČas Koptov, posledné dve časti zbierky, spája spredošlými textami ešte výraznejšie demonštrovaný pocit vydedenstva. Deti Hamelnu vpodstate spracúvajú tému dávneho a násilného „vysťahovalectva“ aČas Koptov zase súčasnú otázku migrácie. Intímny príbeh (až akási romanca zo súčasnosti), ktorý čítame vdruhej menovanej, komunikuje s príbehom legendy odeťoch Hamelnu a potkaniarovi, ktorý vylákal deti zmesta azaložil novú osadu. Nad oboma sa nesie akési vedomie kolektívnej viny, ktorej sa opakovane dopúšťame vrôznych obmenách. Autorka aj tu využíva svoj prozaický talent ačítame doslova príbehy ďalších outsiderov: Mária Salome zHamelnu, Ramon Nebeský, Rosa mystica, kat, kraviarka Anna ainí. Vprípade Detí Hamelnu sa opäť pracuje smágiou nadprirodzeného (napr. úryvky zBeštiára č liekopis hamelnského apotekára). VČase Koptov je zlo sofistikovanejšie, skrytejšie, je prítomné votázkach odeportácii, nedôvere, nerešpektovaní viery, nenarodenom dieťati (tu sa ponúka paralela s príbehom tragickej lásky kata aAnny – 첹ٴDZň, s. 85). Je pozoruhodné, aká dokáže byť poetka presvedčvá, ako dokáže tlmočť nadosobné témy bez toho, aby sme ju upodozrievali z pózy č pátosu. Pradávna minulosť amiestami až úplne aktuálna prítomnosť („čakáš, kým sa dejiny znovu dajú do pohybu / všetky hranice sveta sa uzavrú / aty budeš na tej správnej hranici – // každý sa stará len ovlastné prežitie / ačo je politické, nie je materské“, s. 100) tu vakomsi metadialógu ukazujú zrejmé, že na čase až tak nezáleží.
Ktokoľvek znás môže byť dieťaťom Hamelnu. Nezáleží na dobe č vierovyznaní, máme spoločnú minulosť, ateda ispoločné hriechy. Ak nepatríte ktrom „imúnnym“ deťom, ktoré ostali žiť vHamelne, tak záverečné varovanie sa týka aj vás: „Niektorí tvrdia, že čas Koptov sa už skončl / ale ja viem, že čas Koptov / ešte neprišiel“! (s. 102)
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička aredaktorka literárnej kritiky včasopise á. Literárno-kritické texty uverejňuje vzborníkoch ačasopisoch (najmä Vertigo, Vlna, Platforma, Knižná revue, ұDzDZá, á ainé). Pracuje ako odborná asistentka na Katolíckej univerzite vRužomberku. Zaoberá sa tiež tvorivým písaním (organizovala sériu workshopov písania haiku č krúžok tvorivého písania pre deti ZŠ). Píše ačasopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je autorkou detskej knihy Jeleňatý aKravatý (2019), ktorá získala ocenenie Debut roka čtateľov Knižnej revue.
Foto: Natália Evelyn Benččová
