ղľáԾ
Čítať túto knihu je lepšie po dúškoch ako na ex. Predstavujevychutnávanie, pri ktorom „blúdite“ aj vlastným životom.
Obsažná denníková autobiografia Milana Lasicu Vkrátkosti je jedinečnou výpoveďou ajčiastočnou vivisekciou majstra, ktorý osvojich vnútorných pocitoch tak úprimne vlastne nikdy nehovoril. „Sem môžem napísať nielen, čo si naozaj myslím, ale aj čo chcem,“ stojí vúvode knihy Milana Lasicu.
Jeden znajslávnejších spisovateľov 20. storočia Argentínec Jorge Luis Borgès (1899 – 1986) oslepol vobdobí, keď ho menovali za riaditeľa Národnej knižnice Argentíny, ktorá mala takmer milión zväzkov. Prijal to spokorou anechal si vosobnom portfóliu len svojich sto kníh, ktoré miloval a odporúčal prepísať do slepeckého písma. Potom ich donekonečna študoval apopritom tvoril úžasné nové diela. „Slepota je len nový druh samoty, ktorý vám dáva hlbší rozmer tvorivosti,“ poznamenal.
Omáloktorej knihe môže čitateľ povedať, že ju umiestni do portfólia publikácií, ktoré bude opakovane čítať do konca života, nech je vakomkoľvek stave. Po prelúskaní poslednej knižky, ktorú vo forme denníkových zápiskov anedatovaných poznámok zrokov 2009 – 2015 ponúkol verejnosti Milan Lasica pod názvom Vkrátkosti (Slovart, 2021), doplnenú ononsensové kresby Mareka Ormandíka zcyklu Գé (2020), si ju do tohto zoznamu určite zaradí. Aodporučí svojim priateľom, aby ju umiestnili na svoj finálny „bucket list“.
Očom dumal Milan Lasica
Ojedinelá komiksová freska Radostná správa aDušanom Tarageľom precízne spracované dialógy zlegendárneho televízneho kabaretu Ktosi je za dverami, ktoré sú fajnovo adjustované dokumentárnym materiálom adoplnkovými rozhovormi, môžu byť dobrou čitateľskou prípravou najmä pre tých, ktorých zaujíma, očom aakým spôsobom vinternom súkromí dumal Milan Lasica.
Informačne obsažná azároveň šťavnatá denníková autobiografia totiž tvorí 405-stranový vrstvovitý opus a je to jedinečná výpoveď ajčiastočná vivisekcia majstra, ktorý osvojich vnútorných pocitoch tak úprimne vlastne nikdy nehovoril. „Sem môžem napísať nielen, čo si naozaj myslím, ale aj čo chcem,“ stojí vúvode knihy. „Papier totiž, na rozdiel od sliepky, znesie všetko,“ prečítame na inom mieste.
Samozrejme, nie je to Lasicov prvý pokus tohto typu. Najskôr skúšal podobnú formu vosemnástich, potom ako štyridsiatnik, ale nikdy nepísal dlhšie kontinuálne. Písomnosti minulosti sa však, našťastie, zachovali vosobnom archíve. Obdobie na prahu sedemdesiatky vňom však iniciovalo rozhodnutie rozsiahlejšie a veľmi otvorene sa pozrieť na vlastný život, osudy ľudí okolo aj na celú spoločnosť. Mohol si dovoliť pomenovať všetko úplne natvrdo abez nutkania vylepšovať vlastný obraz.
Manželka Magda Vášáryová ktomu podotýka: „Ja som to písanie iniciovala, pretože keď som videla vroku 1986 alebo 1987, že upadá do nepríjemných nálad, lebo mu zase niečo zakázali anemohol pracovať, tak som mu povedala, nech píše aaspoň niečo vtomto zmysle robí. Po roku som sa vždy pýtala – píšeš? Som za tým, že to vzniklo, ale nikdy som to predtým nečítala. Všetko bolo vMilanovom počítači aja som doň nechodila. Až teraz, keď mi text poslali zvydavateľstva, aby som ho spoluredigovala. Nedá sa povedať, že by písal každý deň, preto som tomu vymyslela aj názov V krátkosti. Ja sa tam väčšinou nevyskytujem. Podľa vzoru Sándora Máraia ajeho denníkov, kde sa až úplne na konci dozviete, že vlastne mal aj nejakú ženu. Objavím sa v texte, myslím, len dvakrát, aj to len tak, že Magda vybavila, Magda zariadila. Milan bol známy introvert, žil vo svojom svete aja som bola mimo tohto sveta.“
Výrazná trauma
Je obdivuhodné, akou obrovskou množinou tém sa autor zaoberá asakými pozoruhodnými prienikmi okruhov prichádza. Celkom pochopiteľne sa venuje „výskumu“ predkov (starý otec si ešte v roku 1903 ztaktických dôvodov zmenil meno na Lipcsei – tak sa volal Lasica ešte po narodení, otec sa vrátil kpôvodnému menu až neskôr) a rozkrýva aj vzťahy vrodine, ktoré nosí hlboko v podvedomí (mamina nevera, rozvod, vzťah sotcom, jeho partnerkou, smamou ajej novým manželom, svoje prvé manželstvo, spomienky na uja Era – Ernesta Šmálika väzneného vnacistickom tábore ajvkomunistickom väzení).
Priznáva, že sa nevyhol ani podpisu pod vyhlásením umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu amieru, ako znel oficiálny názov takzvanej Anticharty (1977), čo bola pre neho výrazná trauma avracia sa knej vtexte viackrát. Bolo to v čase pitoreskností, keď boli spolu so Satinským sólistami spevohry (!) Novej scény vnezabudnuteľnej inscenácii Pierre-Aristide éa ܲá, ktorú hrával aj Jan Werich sMiroslavom Horníčkom.
Podpis pod tento dokument sa im „zdal ako kolektívne výkupné, ako masová akcia, boli vtom skoro všetci atým to strácalo na cene“. Nepomohlo to. Sedemdesiate aosemdesiate roky boli naozaj ponižujúce, najmä tie sedemdesiate, ktoré sa „vyznačovali zvláštnym prepojením statočnosti azbabelosti, solidarity audávania“.
Viacerí umeleckí kolegovia skúšali Lasicovi so Satinským pomôcť, napríklad Martin Ťapák, ktorý ich chcel obsadiť do filmu Pacho, hybský zbojník (1975), čo mu však nepovolili, tak im ponúkol aspoň spoluprácu na scenári (priznáva ju aj autor pôvodnej poviedky Peter Jaroš) a dialógoch, no napokon nesmeli byť ani v titulkoch. Napriek Ťapákovej snahe nemohli účinkovať (možno našťastie) ani vseriáli Sváko Ragan.
Vpodpore neuspel ani režisér Ján Roháč. V dobe, ktorá „trvala príliš dlho na to, aby to mohlo byť zábavné“, im konkrétne pomohol dramatik Ján Solovič, keď napríklad súhlasil sadaptáciou svojej hry Žobrácke dobrodružstvo, atak vznikla úspešná hudobná komédia Plné vrecká peňazí. Vsúvislosti sinou kontroverznou osobnosťou, Vladimírom Mináčom, Lasica konštatuje, že ten nemal toľko odvahy ako spomínaný dramatik, keď nepovolili uvádzať Výrobcu šťastia. Spomína na básnika Milana Rúfusa, ktorý mu poslal bylinky na nespavosť aktorému dal Mináč akýsi „ideologický mandát“ na tvorbu smutných básní, čo sa včase socialistického „optimizmu“ nenosilo.
„Nechám sa prekvapiť“
Lasica, samozrejme, píše aj orodine, sveľkou úctou omanželke Magde, ktorá sa stala jeho „svetlom vtuneli“ a pomohla mu postaviť sa umelecky ajľudsky na nohy. Snehou spomína prvú vnučku Ester, volá ju „monarchisticky“ Esterházyová. Láskavo ačasto hovorí odcérach ajgolfe. Tam prichádza zamyslenie sa, čo sa sním stane, ak raz odíde: „Ħ nebolo by zlé rozsypať môj popol na niektorom golfovom ihrisku, kam budú naše dievčatá chodiť hrávať. Ide už len o to, na ktorej jamke ači na greene alebo v bunkri. Asi na greene. Určite. Ale na ktorej jamke? Nechám sa prekvapiť.“
Niekedy používa čarovné starosvetské aírečité slová, pritom aj vkusne hreší a nadáva. šٰ vulgarizmy sú však funkčné amajú svoje miesto. Neokúňa sa pomenovať veci, súvislosti či osoby spôsobom, aký najlepšie sedí. Keď si myslí, že je niekto kok*t, použije presne toto slovo, prípadne iné, príbuzné. Humoru sa dotýka len zľahka, napríklad na tému aforizmov, obdivujúc stručné apresné nápady svojho priateľa Tomáša Janovica. Lasica konštatuje, že „písať aforizmy, to mi pripadá, ako keby som ja na javisku hovoril iba pointy. Ale pre komikov je zaujímavá aj cesta k pointe. Tú aforisti nepoznajú alebo lepšie – taja. Tiež k tomu aforizmu musia nejako dospieť.“
Vtejto súvislosti sa dá spomenúť na to, čo už raz povedal: „Ohumore sa dá hovoriť veľmi ťažko. Jan Werich raz povedal, že chcieť charakterizovať humor je rovnaké, ako chcieť zistiť, prečo žije zajac. Kvôli tomu ho zabijete, rozrežete a možno aj zistíte, prečo žije– akurát že už nežije. Tak je to aj shumorom.“
Často sa vracia kinscenácii ší (ôǻԱ Rozhovory), ktorá je inšpirovaná dialógmi Jevgenija Griškovca (ruský divadelný afilmový režisér, autor a hudobník, známy aj krátkymi televíznymi vystúpeniami), ale aj kiným programom, kde hral sBolkom Polívkom, respektíve s Milanom Kňažkom. Dialógy šíǰ, ktoré podľa majstra nemusia zaujať všetkých, najmä mladších divákov, okrem nostalgie za svetom iných hodnôt nesú vsebe čaro prepojenia súčasnosti aminulosti.
Odtajnený priateľ René
Neskutočne úprimne hovorí aj osvojom najbližšom hereckom priateľovi Julovi aodkrýva črty jeho pracovnej povahy aj úskalia ich spolupráce. Odtajňuje aj inšpiráciu ich fenomenálneho scenára Náš priateľ René, a to Matuškove kritické eseje „zjeho mladosti, ktoré písal do pražských novín, boli to postrehy o Slovákoch, vyslovené s omračujúcou prostotou a presnosťou, ale aj s vtipom a eleganciou ironika (,Slováci sa vystatujú, že sú Slováci, a robia to pred inými Slovákmiʻ)“.
Zasiahnutí pochopili, a preto hru nemohli uviesť vBratislave, ale neskôr našli isté pochopenie vDivadle pre deti amládež vTrnave, kde ho v roku 1986 naštudoval im blízky režisér Juraj Nvota. V Štúdiu Stúto inscenáciu uviedli až vroku 1991 vréžii Jara Filipa. Zaujímavo spomína na spoluprácu sKarlom Gottom, píše oVáclavovi Havlovi, nezabudne na Jiřího Suchého, Stana Štepku aďalšie blízke osobnosti.
Používa exaktné literárne príklady, pokorne dokumentuje svoju sčítanosť a vedomosti. Jeho štylistika je senzačná. Glosuje niektoré spoločenské a politické udalosti, spomína zásahy jazykových korektorov, ktorí nepripúšťajú hovorovú reč, žargón alebo bohemizmy, čím sa ochudobňuje náš jazyk. Vtejto súvislosti sucho pripomína absurdný, ba až dadaistický jazykový zákrok „pracovníka bývalého tlačového dozoru, ktorý opravil v rozhlasovom scenári meno autora, ktorým bol Vladimír Rusko. Prečiarkol Rusko a napísal Sovietsky zväz.“
Pole bez plevelu
Veľmi otvorene rozoberá nadčasové témy, ktoré mu uviazli vhlave alebo si ich potrebuje doriešiť. Zároveň už realisticky uvažuje ostarobe asmrti. „Po šesťdesiatke sa oslavuje každých päť rokov apo osemdesiatke každý deň. Ale povedzme si to na rovinu – nie je dôležitý vek, ale forma, vakej ste. Žiť za každú cenu nemá zmysel. Je to ponižujúce. Vlastne si želám len jedno: aby umieranie bolo dôstojné. Znamená to netrpieť veľmi. Mohlo by to byť aj trochu veselé, ale to by som asi chcel veľa. Keď sa blíži čas smrti, čas odchodu, človek si želá len jedno, aby to nebolelo.“ Ktomu dodáva jeho manželka: „Chodil, videl, nepotreboval načúvací prístroj anikto nemohol povedať, že nech ten starý Lasica už zmizne. To je fantastická vec. Môžete zomrieť zo šťastia ato sa Milanovi stalo.“
Čítať túto knihu je lepšie po dúškoch ako na ex. Predstavujevychutnávanie, pri ktorom „blúdite“ aj vlastným životom. Niektorí autori ponúkajú zbierky krátkych sentencií ako zrnká múdrosti, drobnosti majstrov apodobne. Milan Lasica svoje zrnká „nedbalo“ trúsil po širokom okolí, zasial do úrodnej pôdy svojho počítača amáme tu na podnose pole bez plevelu aj prales textu, zktorého – ako hovorí ku knižke piesňový básnik aesejista Kamil Peteraj – budeme budúcich sto rokov intelektuálnežiť.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár apublicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty oknihách a hudbe (2020), o.i. aj populárne publikácie zoblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) čiBeh azranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
Milan Lasica, Marek Ormandík: Vkrátkosti
Bratislava: Slovart, 2021
Zdroj foto: wikipedia / flickr / Pavol Frešo
