ղľáԾ
Kate Mossová: Hrobka
Kate Mossová je autorkou bestselleru Labyrint, ktorý vyšiel vo vslovenskom preklade vIkare roku 2006 (recenziu sme uverejnili vKR 26/2006). Kate Mossovápríde do Bratislavy v dňoch 10.- 12. novembra 2008 pri príležitosti uvedenia slovenského vydania románu Hrobka. Kniha má dve časti.
Prvá sa odohráva roku 1891 a jej hrdinkou je sedemnásťročná Léonie. Po úteku sParíža nachádza spolu s bratom Anatolom úkryt uprostred čarokrásnej prírody francúzskeho juhu na panstve Domaine de la Cade. Úkryt áno, pokoj nie. V napohľad idylickom panstve totiž prebývajú zlovestné sily. Vprastarej hrobke čaká niečo práve na nevinnú Léonie... chce sa to vyslobodiť... chce ovládnuť ľudské duše... aprelievať ľudskú krv. Kľúčom kzáhade je balíček tarotových kariet, ktorý si pamätá všetky príbehy ľudstva. Vdruhej časti vroku 2007 mladá Američanka Meredith prichádza do Francúzska písať knihu o Claudovi Debussym, ale aj hľadať korene svojej čudáckej akliatbami prenasledovanej rodiny. Ubytuje sa v hoteli Domaine de la Cade a rozruší duchov minulosti..Meredith na začiatku pátrania netuší, že že jej je súdené uzavrieť príbeh tragickej lásky, ktorý sa začal dávno pred jej narodením Blíži sa sviatok Všetkých svätých. Deň, keď padá závoj medzi svetom živých amŕtvych. Meredith čosi láka na opustenú čistinu vlese, kde tajomstvá minulosti odpočívajú, ale nespia.
Prinášame úryvky ztohto napínavého príbehu.
36. kapitola
Zozámky na skrinke trčal maličký mosadzný kľúčik. Bol zaseknutý anechcel sa poddať, ale Léonie ním pošklbkávala, až sa napokon otočil. Otvorila dvere avybrala spoza nich záhadný zväzok.
Ešte stále stála na vyleštenej vrchnej priečke posuvného schodiska. Otvorila Les Tarots akeď nadvihla tvrdú obálku, znútra sa zdvihol pach starého papiera adávnych čias. Dnu bola tenučká brožúrka, sotva sa dala nazvať knižkou. Len osem strán, navyše sostrapkaným okrajom, akoby orezaným nožom. Ťažký nažltnutý papier svedčil o veku – nebola to starožitnosť, ale ani nedávne vydanie. Slová boli písané rukou, šikmým, úhľadným písmom.
Na prvej strane znovu prečítala meno strýka, Jules Lascombe, atitul Les Tarots, tentoraz aj sdoplnkom: Au delà du voile et l’art musicale de tirer les cartes. Pod tým bola ilustrácia pripomínajúca osmičku, ale ležiacu na boku ako nejaké pradeno nití. Na spodku stránky bol dátum, zrejme šlo orok, keď jej strýko monografiu napísal: 1870.
Po tom, čo zDomaine de la Cade ušla moja mama, aešte pred príchodom Isolde.
Úvodnú stránku chránil hárok jemného voskovaného papiera. Léonie ho nadvihla aproti svojej vôli zhíkla. Bola tam ilustrácia, čierno-biela rytina diabla. Civel zo stránky zlým, bezočívým, chlipným pohľadom. Bol prihrbený, mal pokrútené neotesané plecia, dlhé ruky anamiesto dlaní sprstami laby spazúrmi. Hlavu mal priveľkú aznetvorenú, akoby to bola karikatúra ľudskej podoby.
Léonie sa prizrela lepšie auvedomila si, že obluda má načele rožky, ale také malé, že ich sotva vidieť. Niečo na obrázku nepríjemne naznačovalo, že stvorenie nie je pokryté holou pokožkou, ale kožušinou. Anajznepokojujúcejšie pôsobili dve zreteľne ľudské postavy, muž ažena, pripútané reťazami kzákladni piedestálu, na ktorom diabol stál.
Pod rytinou bola rímska číslica: XV.
Léonie pozrela na pätu strany. Neuvádzalo sa tam meno výtvarníka, nebola tam nijaká informácia opôvode tejto ilustrácie. Len jediné slovo, meno starostlivo napísané paličkovými písmenami: ASMODEUS.
Léonie radšej rýchlo prevrátila stránku. Uvidela tam riadky, ktoré uvádzali avysvetľovali námet knihy, všetky boli napísané hustým písmom. Prebehla zrakom po texte aupútali ju niektoré slová. Diabli, tarotové karty, hudba, to všetko jej rozbúchalo srdce príjemne hrozivými očakávaniami. Rozhodla sa, že sa usadí pohodlnejšie, zliezla zdreveného schodiska, zoskočila na dlážku aknihu si odniesla kstolu uprostred knižnice. Tam sa zahĺbila do príbehu.
Na vydrhnutej kamennej dlažbe vhrobke bol štvorec, čierny štvorec namaľovaný mojou vlastnou rukou ešte vten deň, ktorý teraz akoby vyžaroval slabé svetlo.
Pri štyroch rohoch štvorca, ako pri bodoch kompasu, boli noty. C na severe, Ana západe, D na juhu aE na východe. Vnútri štvorca ležali karty, do ktorých bolo potrebné vdýchnuť život aktoré ma mali preniesť do iného rozmeru.
Zapálil som lampu na stene avylialo sa znej bledé biele svetlo.
V okamihu sa mi zazdalo, že hrobka sa plní hmlou, ktorá dusí zdravý vzduch atmosféry. Aprihnal sa aj vietor, lebo ničomu inému som nemohol pripísať tóny, čo teraz ticho zneli vkamennej miestnosti ako zvuk vzdialeného klavíra.
Vsúmračnej atmosfére karty, aspoň tak sa mi videlo, ožili. Siluety vyslobodené zväzenia pigmentov anáterov nadobudli jasnú podobu atvar aznovu kráčali po zemi.
Vzduch sa zachvel azrazu som mal pocit, že nie som sám. Už som si bol istý, že hrobka je plná bytostí. Duchov, lebo nemôžem povedať, že by to boli ľudia. šٰ prírodné zákony boli popreté. Bytosti sa nachádzali všade okolo mňa. Prítomné boli všetky moje ja, zminulosti aj zbudúcnosti. Obtierali sa mi oplecia aošiju, prechádzali mi po čele, obklopovali ma,ani sa ma nedotkli, no predsa len sa tisli ku mne čoraz bližšie. Zdalo sa mi, že lietajú avíria vzduch, takže som si stále uvedomoval ich prchavú prítomnosť. Apredsa to vyzeralo, akoby boli mali váhu aj tiaž. Najmä vo vzduchu nad mojou hlavou akoby sa ustavične čosi pohybovalo aspolu stým znela kakofónia šepotu, vzdychov aplaču, takže som musel skloniť šiju ako pod dákym bremenom.
Bolo mi jasné, že mi chcú zabrániť vprístupe, hoci som netušil prečo. Vedel som len, že musím znovu dobyť ten štvorec, inak sa ocitnem vsmrteľnom nebezpečenstve. Vykročil som knemu avtej chvíli sa do mňa oprel mohutný vietor, tlačil ma naspäť, škriekal azavýjal, spieval strašidelnú melódiu, ak to melódiou vôbec môžem nazvať, ktorá akoby mi znela rovnako vhlave ako mimo nej. Vibrácie ma tak vydesili, že som mal pocit, akoby sa na mňa chystali zrútiť múry aj strop hrobky.
Pozbieral som sily avyrazil kstredu štvorca, ako keď sa topiaci zúfalo načahuje kbrehu. Vtej chvíli sa na mňa vrhlo jedno stvorenie, bez pochybností diabol, hoci bol rovnako neviditeľný ako jeho pekelní spoločníci. Cítil som na krku jeho nadprirodzené pazúry, na chrbte jeho chápadlá, jeho rybací dych na pokožke, apredsa som na sebe neuvidel ani stopu po dotyku.
Zdvihol som ruky, chránil som si hlavu. Po čele mi tiekol pot. Srdce mi začalo vypadávať zrytmu auvedomil som si, že to už dlho nevydržím. Bez dychu, roztrasený, so svalmi napnutými do prasknutia, pozbieral som posledné zvyšky odvahy aznovu som vykročil vpred. Hudba silnela. Nechtami som sa zadrapil do prasklín medzi dlažbovými kameňmi aakýmsi zázrakom sa mi podarilo dovliecť sa do namaľovaného štvorca.
Vtej chvíli opanovalo miestnosť príšerné ticho so silou mocného výkriku, ticho prudké, páchnuce peklom ahlbinami mora. Myslel som, že mi pod jeho tlakom praskne lebka. Jazyk mi ľapotal ako bláznivý, ale pustil som sa recitovať mená zkariet: Blázon, Veža, Sila, Spravodlivosť, Súd. Vari som privolával duchov kariet, teraz už zhmotnených, aby mi pomohli? Alebo oni mi bránili vprístupe kštvorcu? Hlas akoby už ani nepatril mne, ale vychádzal zmiesta mimo mňa, najskôr znel ticho, postupne silnel, napĺňal hrobku.
Potom, keď už som bol presvedčený, že viac neznesiem, niečo vystúpilo zmojej prítomnosti, vyšlo spod mojej pokožky asprevádzal to driapavý zvuk, akoby mi po kostiach prešli pazúry divého zvieraťa. Zašumel vzduch. Tlak na moje vynechávajúce srdce ustal.
Padol som doluznačky na zem, takmer vbezvedomí, no stále som si uvedomoval, že noty – tie štyri noty – tíchnu ašepoty avzdychy duchov slabnú, až som napokon nepočul už vôbec nič.
Otvoril som oči. Karty sa vrátili do stavu spánku. Maľby na stenách apsidy boli zase nehybné. Potom na hrobku zostúpila prázdnota apokoj avedel som, že je to ukončené. Pohltila ma tma. Neviem, na ako dlho som zamdlel.
Hudbu som zaznamenal, ako som najlepšie vedel. Aznaky na mojich dlaniach, stigmy, nikdy nezmizli.
Léonie ticho zapískala. Obrátila stranu. Viac tam nebolo.
Chvíľu len sedela acivela na posledné riadky brožúrky. Bol to neobyčajný príbeh. Okultné stretnutie hudby amiesta oživilo obrazy na kartách, a ak to správne pochopila, vyvolalo tých, ktorí prešli na druhú stranu. Au delà du voile – za závojom – ako hovoril podtitul knihy.
Aten príbeh napísal môj strýko.
Vtejto chvíli ju predovšetkým ohromilo, že vrodine má takého vynikajúceho spisovateľa, hoci sa otom nikdy nehovorilo.
ž...
Léonie znehybnela. Strýko vpredslove tvrdil, že je to opis skutočných udalostí. Oprela sa. Čo tým myslel, keď spomínal moc „prejsť do iného rozmeru“? Čo tým myslel, keď hovoril o„ja“ zminulosti aj zbudúcnosti? Ačo duchovia, vrátili sa po tom, čo ich vyvolal, odkiaľ prišli?
Na šiji jej naskočili zimomriavky. Léonie sa zvrtla, obzrela sa ponad plece naľavo aj napravo, mala pocit, že za ňou ktosi stojí. Zadívala sa do tieňov vo výklenkoch pri kozube ado zaprášených kútov za stolmi azávesmi. Sú na tomto panstve duchovia? Spomenula si na postavu, ktorá sa večer zakrádala cez trávnik.
Predtucha? Alebo to bolo niečo iné?
Léonie pokrútila hlavou, dokonca ju trochu pobavilo, že sa takto poddala fantázii, aznovu pozrela na knihu. Keby strýkovi verila, že to, očom písal, sa naozaj stalo, je možné, že tá hrobka stojí na pozemku Domaine de la Cade? Nazdávala sa, že áno. Aj preto, že tóny, ktoré mali duchov vyvolať – C, D, E, A – zodpovedali písmenám jeho názvu. Cade.
Ajestvuje ešte?
Léonie si podoprela bradu rukou. Odrazu uvažovala prakticky. Bude zrejme ľahké zistiť, či sa na pozemku panstva nachádza stavba, akú opisoval strýko. Takéto vidiecke sídlo malo iste vlastnú kaplnku alebo mauzóleum. Jej matka nikdy nič podobné nespomínala, ale ona ocelom Cade hovorila veľmi málo. Nehovorila otom ani tante Isolde, ale počas večerného rozhovoru neprišla tá téma na rad a, ako sama priznala, odejinách sídla, ktoré patrilo jej nebohému manželovi, vedela len málo.
Ak tá hrobka stále stojí, tak ju nájdem.
Vchodbe sa ozval akýsi zvuk.
Pustila knihu do lona. Nechcela, aby ju pri jej čítaní niekto prichytil. Niežeby sa hanbila, ale bolo to jej súkromné dobrodružstvo anemienila sa sním nikomu zdôveriť. Anatole by si ju len doberal.
Léonie odišla zknižnice azväzok si odniesla so sebou.
39. kapitola
Návrat na panstvo Domaine de la Cade prebehol vnepríjemnom tichu. Léonie bola urazená. Anatole si ju vôbec nevšímal. Len čo prišli, vyskočil zkoča azmizol vdome, ani sa na ňu neobzrel. Nechal ju samu čeliť dlhému popoludniu.
Vybehla po schodoch do svojej izby, nechcela nikoho vidieť, a hodila sa na posteľ. Skopla znôh topánky, až zaduneli na dlážke, a nohy zvesila zpostele, akoby sedela nad riekou.
„J’en ai marre.“ Nudím sa.
Hodiny na rímse odbili druhú.
Skĺzla zpostele aprešla koknu, nadvihla rožok záclony. Trávnik bol zaliaty intenzívnym zlatistým svetlom.
Léonie všade videla stopy po vyčíňaní nočného vetra. Záhrada však zároveň vyzerala pokojne. Azda sa prejde. Trochu preskúma okolie.
Oči jej padli na kufrík so šitím, ponorila ruku medzi nite aozdôbky, kde ležala ukrytá kniha.
Samozrejme.
Ideálna príležitosť pohľadať starú hrobku. Vráti sa kpôvodnému plánu. Azda dokonca nájde aj tie tarotové karty. Vzala knihu. Tentoraz si prečítala každučké slovo.
Ohodinu neskôr sa Léonievnovom vlnenom kabátiku, odolných turistických topánkach asklobúkom na hlave vykradla na terasu.
Vzáhrade nebolo ani živej duše, no aj tak kráčala rýchlo, nechcela nikomu vysvetľovať, kam sa vybrala. Na kraji lesa zastala, ozvala sa opatrnosť. Bolo tu priam hmatateľné ticho avo vzduchu visel pach opadaného lístia. Obzrela sa smerom, odkiaľ prišla, potom uprela zrak do šera lesa. Dom už nevidela.
Čo ak nenájdem cestu späť?
Léonie pozrela na oblohu. Ak sa pridlho nezdrží aak sa nezmení počasie, domov sa vráti jednoducho smerom na západ, podľa zapadujúceho slnka. Okrem toho, toto boli súkromné lesy, udržiavané aopatrované, na ohradenom panstve. Nijaká divočina.
Na obavy nie je dôvod.
Keď už seba presvedčila, že treba ísť ďalej, cítila sa ako hrdinka dobrodružnej knihy. Vykročila po zarastenom chodníku. Odrazu sa ocitla na križovatke. Chodník vľavo sľuboval atmosféru ticha azanedbaného porastu. Stromy akoby sa skláňali pod nevítanou ťarchou času, vyzerali otupene avyčerpane. Vporovnaní stýmto bol chodník vpravo celkom obyčajný.
Ak je na pozemku dávno zabudnutá hrobka, iste bude hlbšie vlese, nie? Ďaleko od domu...
Léonie teda zabočila doľava avstúpila medzi tiene. Na cchodníku bolo vidieť, že po ňom zriedka niekto prejde. Neboli na ňom čerstvé odtlačky kolesa záhradníkovho fúrika, ani náznak, že by tu starec zhrabával lístie, ani stopa, že by sem vôbec niekto nedávno vkročil.
Vdiaľke cez medzeru medzi stromami zazrela koruny menších stromov acelá krajina sa pred ňou otvorila ako obrázok. Oblaky sa preháňali po zdanlivo nekonečnej oblohe, opar z takmer horúceho jesenného popoludnia alebo azda obyčajná hmla sa vznášala okolo roklín akontúr pohoria.
Léonie sa zhlboka nadýchla. Mala nádherný pocit odlúčenosti od civilizácie, od rieky asivých ačervených striech domov dolu vRennes-les-Bains, od siluety cloche-mur ajHôtel de la Reine. Zahalená dobezpečia lesného ticha si odrazu vedela predstaviť hluk vkaviarňach abaroch, štrngot vkuchyniach, zvonenie postrojov ahrmot kočov na Gran’Rue, krik drožkára. A aj tenký hlas kostolného zvona, niesol sa knej na krídlach vetra až sem, na miesto, kde teraz stála.
Už sú tri.
Léonie načúvala, až napokon tlmená ozvena celkom stíchla. Spolu so zvukom zanikla aj jej túžba po dobrodružstve. Znovu začula záhradníkove slová.
Pozor na dušu.
Ľutovala, že sa ho – alebo niekoho iného – nespýtala na cestu. Vždy všetko chcela robiť sama anerada žiadala druhých opomoc. Aleteraz ju najviac mrzelo, že si nevzala so sebou tú knihu.
Lenže už som priďaleko, aby som sa vracala.
Prebehlo jej mysľou, že vlastne nikto na panstve nevie, kam šla. Keby teraz spadla alebo zablúdila, ani by nevedeli, kde ju majú hľadať. Zišlo jej na um, že mala za sebou nechať nejaké stopy. Kúsočky papiera, alebo ako Janko aMarienka kamienky, ktorými by si označila cestu domov.
Nemáš sa tu prečo stratiť.
Léonie kráčala hlbšie do lesa. Teraz sa ocitla na čistinke obkolesenej divým borievčím, na ktorom zreli neskoré bobule. Bolo ich plno, akoby do týchto končín nelietali ani vtáky.
Tiene azdeformované siluety sa jej mihali pred očami. Vzelenom plášti lesa svetlo hustlo, vytláčalo známy svet anahrádzalo ho niečím nespoznateľným, omnoho starším. Padala popoludňajšia hmla, prepletala sa pomedzi stromy avres, siahala aj na čistinku. Bez výstrahy či oznámenia bola jednoducho tu. Vlhkosťou presiaknutý vzduch pohlcoval všetky zvuky anastalo absolútne, nepreniknuteľné ticho. Léonie cítila, ako sa jej mrazivé prsty hmly prepletajú okolo šije, ovíjajú sa jej pod sukňou okolo nôh ako mačka.
Apotom odrazu cez stromy pred sebou zazrela obrysy niečoho, čo nebolo ani zdreva, ani zhliny. Malú kamennú kaplnku, nie väčšiu ako pre šesť či osem veriacich, so špicatou strechou akrížom nad oblúkovými dverami.
Léonie ticho zhíkla.
