ղľáԾ
Jozef Leikert
ʴdzԳܳٱľԴDzť
Vdoslove piatej básnickej zbierky Jozefa Leikerta svýstižným názvom ʴdzԳܳٱľԴDzť sa píše, že sa vyníma zradu súčasnej plytkej avyprázdnenej básnickej tvorby. Už aj tým, že istým spôsobom sa zaraďuje do prúdu vážnej, spirituálnej slovenskej poézie, ktorá vyjadruje naliehavú potrebu intelektuálne náročnej lektúry. Nie je to poézia výbojná, ani konfrontačná, ani úniková. Naopak: je uzavretá, spontánna azámerná. Obohacuje aprovokuje: čistotou mysle, vyrovnanosťou umu ajemnosťou srdca. Prizma bolesti je prizmou láskavej pravdy osebe, onás, osvete. Kniha práve vychádza vo vydavateľstve Luna.
I
Kostolná lavica
doširoka zodratá od hriechov.
Aj kľačadlo uhlo
na jednu stranu,
bojí sa posledného
dzšԾ.
Veža plná netopierov
a dotlčených zvonov.
Srdce
zakaždým mláti
na to isté miesto,
č,
DZá
na tiché priznanie.
Život dlhý ako roráty,
uzimené rána
a nevyspaté oči.
Boh skúša,
koľko vydržíš.
Poumývaš zore
a vyzbieraš kamene,
ktoré potkýnajú
kosu.
ܻ屹Աš
popadané tiene
a preglgneš tisíckrát
preoranú pravdu.
II
Vrátiť slová krokom
a naučiť stromy lietať.
Ako málo
stačí vetru,
aby spoznal
všetky svetové strany.
Raz aj tak
rozfúkne naše kosti.
Prach sme
a na prach sa obrátime.
Nezostane po nás nič,
ani štipôčka soli
do nedeľnej polievky.
Len
veľké kuracie oči
nás špehujú.
A spadnutá lyžica
pod stolom.
A na stene
prachom zaprášený Kristus
s tŕňovou korunou
priklincovanou do tváre.
I
