ղľáԾ
Tretia časť zo série ukrajinských esejí.
Päťdesiatročný Vasiľ Antonenko sa 23. februára vybral zo Slavutyča do Pripiati na pravidelnú zmenu. Patria medzinajmladšie ukrajinské mestá, založené počas sovietskeho režimu kvôli obsluhe Černobyľskej atómovej elektrárne. Miestni si pamätajú ich slávu; boli to mestá, ktoré boli vďaka „mierovému atómu“ svetlé, priestranné abohaté. Pripiať bola mestom energetikov až do katastrofy vroku 1986. Slavutyč sa ním stal po výbuchu reaktora, keď bola Pripiať evakuovaná. Teraz je Pripiať opustené mesto, ktoré priťahuje turistov celého sveta: vypustený bazén, školské zošity, ktoré ostali na lavici, ruské koleso, ktoré nikdy nebolo v prevádzke.
V časti Polessia, kde sa Bielorusko zarezáva do ukrajinských krajín, prekročil Vasiľ bieloruské hranice ako zvyčajne vlakom apotom opäť vstúpil na územie Ukrajiny. Najkratšia cesta zo Slavutyča do jadrovej elektrárne vČernobyle vedie cez Bielorusko atrvá necelú hodinu. Obchádzka zaberie vlepšom prípade šesť hodín.
Vasiľ vedel, že niekde tu na bieloruskom území sa dislokujú ruské vojská. Médiá písali, že Rusi zaútočia na ukrajinské hlavné mesto cez černobyľskú uzavretú zónu. Napriek nebezpečnej úrovni radiácie, ktorá na niektorých miestach niekoľkonásobne prevyšuje normu, je to najkratšia cesta do Kyjeva. Ako ostatní, aj Vasiľ sa bál; presný dátum začiatku vojny sa dal predvídať ťažko. Vojna sa mohla začať včera, ale aj budúcu stredu.
Šiel na dvanásť hodín, lebo následkom radiácie sa v uzavretej zóne dodnes nemožno zdržiavať dlho, atak sa zamestnanci striedajú. Do tridsaťkilometrovej zóny sa možno ľudia budú môcť vrátiť opäťdesiat rokov. Ale do desaťkilometrovej sa už nevrátia nikdy.
Vasiľ pracuje vo vodárenskej spoločnosti Pripiati, ktorá kedysi zabezpečovala vodu pre novučičké mesto. Teraz už dodávajú vodu len do atómovej elektrárne pre jej potreby achladenie jadrového paliva. „Čo by sa stalo, ak by sa zastavili dodávky vody? Radšej to neskúšajme,“ smeje sa Vasiľ. Sedíme vjeho byte vSlavutyči. Od rána 24. februára, keď Rusi vtrhli do černobyľskej zóny, uplynul takmer rok.
Časť zoskupenia ruských vojsk sa pohla smerom ku Kyjevu, ktorý je odtiaľ vzdialený viac ako sto kilometrov. Stanovištia na kontrolu radiácie namerali zvýšené hodnoty. Ťažká vojenská technika zrejme rozvírila rádioaktívny prach.
Druhá časť vojsk ostala vzakázanej zóne auž na obed okupanti vstúpili do Černobyľskej atómovej elektrárne napriek tomu, že medzinárodné dokumenty, ktoré regulujú priebeh vojen, obsadenie atómových elektrární zakazujú. Viac ako sto zamestnancov astrážnikov, ktorí elektráreň strážia, sa tak ocitlo vzajatí. Odvtedy až do čiastočnej rotácie personálu, ktorá sa uskutočnila 20. marca, pracovali ľudia 24 hodín denne, niektorí viac ako štyridsať dní za sebou. Spali striedavo na stoličkách, stoloch, na podlahe, varili zo zásob elektrárne asnažili sa ovládať únavu, lebo vpráci tohto druhu môže únava viesť knebezpečným chybám.
Podľa spomienok mnohých zamestnancov ruskí vojaci vôbec nechápali, čo je vskutočnosti ČAE. Tamojšia lekárka vrozhovore svedčila: elektráreň je monštrum, ktoré neďaleko odpočíva. Všetci sa báli, že ho Rusi môžu zobudiť apreto museli urobiť všetko, aby sa toto monštrum aj naďalej nezobúdzalo.
Vedúci zmeny telefonoval do vodární aprikázal nechať všetko tak aokamžite prísť do elektrárne. Vasiľ, strážnik alaborantka sa teda vybrali smerom kČAE. Vtedy sa už zamestnanci elektrárne, ktorí môžu podľa protokolu opustiť pracovné miesta, spúšťali do protiradiačného krytu. Vasiľ spomína, že všetci boli vystrašení: „Ľudia kráčali so sklopeným pohľadom, zmätení, nikto nechápal, aké majú Rusi plány anačo im elektráreň je.“
Po príchode do elektrárne vedúci zmeny Vasiľa požiadal, aby sa vrátil do Pripiati. Na týždeň. Dátumy hovoril zhlavy, ľudia sa stále snažili plánovať. Do elektrárne bolo aj naďalej potrebné dodávať vodu, aby ochladzovala palivo. Inak sa roztavia ochranné konštrukcie amôže dôjsť kúniku radiácie. Nedopustiť to bola jedna znajdôležitejších úloh.
Tentoraz mesto Pripiať naozaj spustlo. Doteraz tu okrem turistov bolo oveľa viac ľudí, ako by sa zdalo. „Skúste zadať do Googlu požiadavku „byty, Pripiať, rekonštrukcia“. Budete prekvapení,“ smial sa Vasiľ. Kto títo ľudia sú? Hľadači samoty anových emócií.
Vto ráno, keď sa začalo prvé ostreľovanie, do vodárne prišli štyria chlapci. Traja zDnepra ajeden zo Záporožia, ktorí sa sem zjavne dostali nelegálnym spôsobom. Vuzavretej zóne chlapci chceli medzi dvomi šestnásťposchodovými domami natiahnuť lano aprejsť po ňom. Tieto domy stoja vedľa vodárne adomu, vktorom pred evakuáciou bývala Vasiľova manželka sjej rodičmi.
Natiahnuť lano sa chlapcom nepodarilo, ale títo extrémni stalkeri sa ocitli vpasci. Nevedeli, čo sa deje ačo majú teraz robiť. Atak ich Vasiľ skolegami vzali so sebou do elektrárne, kde ich vedenie prichýlilo ako pomocníkov vkuchyni. Romantika života vmeste duchov už nebola taká lákavá: týmto chlapcom by sa rýchlo minula voda ajjedlo avybrať sa späť cestou, ktorou prišli, nebolo vôbec bezpečné – nikto nevedel, koľko okupačných vojsk striehne vokolí.
Skôr ako sa Vasiľ vrátil do Pripiati, povypytoval sa chlapcov, ako sa sem dostali. Chcel poznať ich cestu. Možno sa mu to raz zíde.
Vasiľ sa narodil vdedine Stečanka vČernobyľskej oblasti. Jeho rodina patrila kstarousadlíkom, ktorí tu žili ešte pred príchodom sovietskej moci. Neprišli sem kvôli elektrárni, aby ju budovali či pracovali vnej. Nepoložili za ňu pozemský život ako mnohí iní dedinčania, ktorí sa zamestnali vČAE, ako jeho svokrovci ztej istej dediny.
Stavba elektrárne sa začala vroku 1970 aveľmi rýchlo bolo zdedinského dvora Vasiľovej rodiny vidno ventilačné potrubia elektrárne. Vybudovali sa nové cesty ado domov prišlo svetlo, ktoré vnich doteraz nebolo. Mladí ľudia sa zcelého ZSSR atamojších dedín sťahovali do Pripiati, mesta budúcnosti, ktoré budovali pred očami všetkých: novučičké parky, cesty, školy, priestranné byty. Všetkého tu bolo nadostač, všetci boli spokojní so všetkým, za čo vďačili „mierovému atómu“.
Ale Vasiľ nechcel pracovať velektrárni – túžil sa stať murárom, chcel sa odtiaľ odsťahovať, chcel vidieť iné mestá ainé krajiny.
Keď sa vroku 1986 stala katastrofa, Vasiľ mal osemnásť rokov. Spolu sinými chlapcami pomáhali evakuovať družstevné kone akravy. „Hľadali sme ich, zaháňali do stád aviedli kautám, kde potom po plošinách vystupovali na vlečky.“ Práve tak si tieto dni pamätá Vasiľ – krik aplač koní akráv, ubolené ľudské oči, najmä oči starých ľudí, ktorí nechceli odovzdávať svoj dobytok aani sami odtiaľ nechceli odchádzať.
Dedinu Stečanka pohltil les aradiácia, atak sa Vasiľ zarmády vrátil do nového domu za hranicami uzavretej zóny. Pre zamestnancov elektrárne, ktorých evakuovali zPripiati, vybudovali nové mesto – Slavutyč. Čisté, jasné, komfortné. Bola tam práca adobré výplaty.
Vasiľ sa predsa len vyučil za stavbára aodsťahoval sa preč. Budoval domy na Kryme, ale zistil, že to nie je to, po čom túžil. Nepáčilo sa mu, že na stavbe musel pracovať v daždi, vzime; za žeriavmi a kopami, ktoré vytvorili bagre, scenérie nových miest vidno nebolo.
Keď sa nenašiel vstavebníctve, pokoril sa pred elektrárňou. Po havárii sa ponuka pracovných miest vatómovej energetike neznížila – stále tam platili dobre, lepšie ako inde. „Brat povedal, že je to nové mesto, mesto budúcnosti, roboty je dosť,“ spomína Vasiľ.
Začal pracovať vdielni sturbínovým zariadením – opravovať ho. „Na niektorých miestach je teplota príliš vysoká anedá sa tam byť bez špeciálneho odevu, podobného ako má kozmonaut,“ vraví Vasiľ apohybom rukyukazuje, ako si na tvár nasadzuje pomyselnú masku.
Vtejto práci sa nadovšetko cenila rýchlosť. Po čase za jednu minútu práce dávali dva dni voľna. Veľmi rýchlo sa dalo našetriť na celú dovolenku, ktorú Vasiľ trávil na Kryme. „Ibaže, čo je to za minúta, po ktorej treba oddychovať 48 hodín?“
Na dátum 15. decembra 2000 si Vasiľ spomenie najrýchlejšie zo všetkých dátumov, pretože práve vtedy elektráreň odstavili, aj keď vnej ostali tisícky zamestnancov, ktorí ju udržiavali v chode. Takéto objekty sa len tak neopúšťajú – najmä izolované zvyšky jadrového paliva v zničenom reaktore pod oceľovým krytom. Vasiľ sa teda 24. februára ráno ocitol uprostred Pripiati pri vodárni. Na chodbe jeho bytu v Slavutyči sú čižmy, v ktorých strávil najdlhšiu zmenu v živote.
Presne tak vyzerá prázdne mesto. Ticho a tma. Len zvuk vodárenských čerpadiel a Vasiľove pomalé kroky. Keď vcelom meste ostal prakticky sám, veľa premýšľal, prečo sa to všetko stalo. Jeho vnútro súhlasilo – tak rozhodol Boh, má sa pred ním skloniť a prekonať všetko, čo ho čaká. Vasiľ je veriaci človek, aktívny vživote cirkvi. Vo svojom živote av bežných kuchynských rozhovoroch často spomína Boha, biblické citáty či odkazy na Bibliu.
Vasiľ si teda robil svoju prácu – nastavoval čerpadlá, reguloval dodávku vody, sledoval ukazovatele, hoci sa bál, že ich ruská armáda všetkých zoberie aodvezie preč. Pre každý prípad si zobral do tašky nejaké jedlo – pár konzerv a dva litre vody. Ak by sa Rusi rozhodli všetkých vyviezť, Vasiľ počítal s dobrou znalosťou oblasti. Mohol by sa po cestičkách dostať až kUhu, rieky svojho detstva, kde sa na samotnom okraji zakázanej zóny nachádza kláštor. Tunajší mnísi by mu pomohli prejsť cez rieku do dediny mimo uzavretú zónu, vktorej má príbuzných. Štyroch stalkerov, ktorí kvodárni prišli ráno počas výbuchov, sa preto pýtal na ich predvojnové trasy, aby si skontroloval smer. Vasiľ však nemohol sistotou vedieť, či pri kláštore Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu nebudú ruskí vojaci. Pravdepodobne by tam boli.
Prvú noc anasledujúci týždeň sa Vasiľ prechádzal po miestnostiach sám, len za zvukov čerpadiel aobčasného brechotu psov za oknom. O svoju samotu sa delil so štyrmi psami, ktorí žili pri vodárni. Im, ako aj množstvu iných psov vPripiati, jedlo zvyčajne privážali dobrovoľníci. Teraz ich Vasiľ kŕmil svojimi konzervami azvyškami zobedov. Aj pred vojnou neraz prichádzali vlci, aby si ulovili niektorého zo psov, ale teraz sa neukazovali. Možno ich výbuchy vystrašili rovnako ako ľudí.
Vasiľ pracuje na „dodávkach vody“, ale to je len odborný termín. Voda sa čerpá pomocou čerpadiel. Vasiľovou úlohu je dávať pozor, aby všetko fungovalo, azasiahnuť, keď treba. Znepokojený hlas vreproduktore zelektrárne hlási, či treba vodu pridať alebo jej stav znížiť.
Počas zmeny sa vo vodárni nespí. Ale vjednej miestností majú zamestnanci skriňu na osobné veci ajednoduchú pohovku, kde si občas na chvíľu ľahnú. „Tá pohovka je tajná,“ hovorí Vasiľ. „Dali ju sem ešte včasoch, keď sa na čistenie vody používal plynný chlór. Je to toxická nebezpečná látka aakju niekto náhodou vdýchne, môže mu prísť zle. Vtedy treba človeka uložiť na pohovku, aby si oddýchol. Ľudia sa tam aj ukladali, lebo veď vždy niekto mohol niečo vdýchnuť.“ Vtejto miestnosti nocoval Vasiľ všetky nasledujúce dni.
Kanonády, streľba zautomatických zbraní, výbuchy ho deprimovali, atak sa modlil. Celých dvadsaťpäť dní sa počas „pracovného voľna“ – Vasiľ tento výraz počul vukrajinských Karpatoch azapáčil sa mu – modlil kBohu ačítal Bibliu, ktorú si vždy brával so sebou. Ak niekto musel askézu hľadať – táto jeho bola vynútená.
„Jadrová púšť kvôli modlitbe?“ pýtam sa.
„Možno áno, alebo skôr mníšska cela,“ smeje sa.
Na druhý deň knemu pribudol strážnik. Teraz už boli dvaja. Strážnik neveril vBoha, ale sVasiľom sa vjednom zhodli – všetko je už rozhodnuté inou vyššou mocou, na ktorú nemáme vplyv, abude tak, ako má byť.
Vprvých marcových dňoch ruské lietadlo bombardovalo centrum Černihova, ktorý Rusi vtom čase takmer obkľúčili, snažili sa ho obsadiť apokračovať ďalej smerom na Kyjev. Jeden zdomov, pred ktorý dopadla bomba, dokončili narýchlo vroku 1986, aby vňom ubytovali evakuovaných ľudí zPripiati. Vtomto dome na prvom poschodí dostala maličký byt aj rodina Vasiľovej manželky. Bomba dopadla práve pred jej okno, ale všetci zázračne prežili, hoci východ zdomu bol zavalený troskami.
Občas kVasiľovi prichádzali ruskí vojaci. Správali sa arogantne, rozprávali povýšenecky anajmä otom, že prišli, aby obnovili ZSSR. Aj Vasiľ sa narodil vsovietskej Ukrajine, ale tento sentiment nechápal. „Moji starí rodičia tu žili sami pre seba, potom prišla sovietska moc, ktorá im doslova všetko vzala. Nerozumiem tomuto smútku za Sovietskym zväzom.“
Videl avedel, že Rusi kopú vuzavretej zóne, čím sa vystavujú nebezpečenstvu. Mohol ich na to upozorniť, ale nikto sa ho nepýtal. „V Biblii sa píše, že ak ťa udreli, nastav im aj druhé líce. Ale nehovorí sa nič otom, že ak ti zabíjajú blízkych, či tiež musíš nastaviť líce alebo udrieť blízkeho človeka.“
Rusi sa čoskoro ukázali vo vodárni, lebo pre ostreľovanie boli velektrárni už prvý týždeň problémy senergiou. Čerpadlá nielenže nedokázali čerpať vodu, ale nefungovalo vôbec nič. Vasiľ bol nervózny, lebo vodu bolo treba dodávať neustále. Kým sa situácia stane kritickou, ostáva len niekoľko dní. „V elektrárni sú isté zásoby vody, ale nebudú stačiť nadlho. Potom sa palivo začne prehrievať aochranné konštrukcie sa roztavia.“
Vedúci elektrárne Rusom vysvetľoval, že bez elektriny to nepôjde – nastane katastrofa. Velektrárni boli generátory, ale nebolo čím ich natankovať. Našťastie bol vedúci presvedčivý. Ruské vojská začali vypúšťať naftu zo svojej ťažkej techniky, ktorá ostreľovala Kyjev. Denne počas piatich dní sa Rusi vzdávali takmer polovice svojho paliva, takže niektoré ich tanky už potom nemohli ísť nikam. Samozrejme, robotníci to považujú za svoj príspevok kobrane krajiny.
Jeden generátor priviezli aj do vodárne. Vasiľ začal šetriť palivo aj vodu. Mobilný signál vuzavretej zóne zmizol hneď. Ale ešte vprvý deň Vasiľ stihol zobrať zkontrolnej búdky na vjazde do Pripiati obyčajný telefón skôr, ako tú búdku vykradli ruské vojská.
Vsituácii, keď vPripiati nebol mobilný signál, tento telefón umožnil Vasiľovi spojenie nielen selektrárňou, ale aj spríbuznými. Len zázrakom sa unich doma ešte zachoval starý analógový telefón, ktorý už mnohí vyhodili. Vasiľova manželka sa tak rozhodla odovzdávať správy zelektrárne tým, ktorí nemali nijaký kontakt sblízkymi. Vasiľ sa zase dozvedel správy zČernihivskej oblasti, ktorú bombardovali Rusi.
Istý čas privážal Vasiľovi obed zelektrárne vodič Voloďa, sktorým sa dalo trocha porozprávať. Nemohol sa však zdržiavať dlho, aby nedráždil Rusov. Neskôr tamojší generál prikázal, aby Vasiľa privážali na obed do jedálne velektrárni.
Tak sa raz denne začal objavovať vČAE. „Bola tam veľká špina, všade sa povaľovali ich odpadky, handry, špinavé oblečenie. Ľudia chodili smutní aunavení. Videl som dievčatá a chlapcov znárodnej gardy, ktorí chránili elektráreň. Rusi ich všetkých zajali aoni cítili, že ich tak ľahko nepustia. Kniektorým som prichádzal avravel im: „Počujte, modlím sa za vás. Všetko bude vporiadku.“
Zamestnanci kuchyne ledva zvládali denne variť pre tristo ľudí, ale snažili sa na všetkých usmievať. Porcie jedla museli zmenšovať, aby im vydržali zásoby, ktoré boli velektrárni ešte zobdobia pred okupáciou. Vasiľ si pamätá, že unavené ženy dokonca pripravili palacinky. Všetci sa snažili podľa možností čo najviac si prejavovať vzájomnú vďačnosť. Vasiľ nezabúdal uchmatnúť niečo zo zvyškov jedla ruských vojakov, aby ich zaniesol psom. Všimol si, že sa nenasýtia adva silnejšie psy začali útočiť na slabšieho.
Na dvadsiaty štvrtý deň tejto dlhej zmeny vokupácii zamestnancom oznámili, že časť personálu odíde domov – vymenia ich. Ľudí posadili do autobusov aodviezli cez Bielorusko, tou istou cestou, ktorou sa sem Vasiľ 23. februára dostal.
VBielorusku zamestnancov elektrárne kontrolovali avyšetrovali tak, akoby všetko, čo Rusi spravili, bolo legálne. Potom cesta viedla cez vodnú nádrž Kyjevské more, ale okupanti im prepravu cez rieku neuľahčili. Ešte dobre, že sa unaveným robotníkom elektrárne dobrovoľne rozhodli pomôcť dvaja rybári zpohraničnej dediny Mňov. Anatolij aSerhij prevážali ľudí na drevenom člne vlastnej výroby pod drobnohľadom Rusov, ktorí žiadali, aby bol čln odkrytý, bez plachty, ktorá by chránila pred dažďom, aaby sa plavil bez svetla, hoci sa počas týchto chladných dní stmievalo skoro. Vtakýchto ťažkých podmienkach urobili rybári veslovaním počas dňa 25 trás. Plavili sa opatrne, aby neprevrátili čln do marcovej vody, lebo šírka Dnepra bola na tomto mieste poldruha kilometra.
Vasiľ hľadel do tmy acítil hrôzu, lebo čln bol príliš jednoduchý, abolo zjavné, že nebyť šikovnosti rybárov, šli by ku dnu. Cítil aj nekonečnú vďačnosť Bohu aľuďom za to, že napriek všetkému sa mu podarilo opustiť nanútenú celu, vktorej robil všetko, čo bolo vjeho silách, aby jadrové monštrum aj naďalej spalo.
Viera Kuriko-Ahienko
Ukrajinská reportérka, autorka knihy Ulica zainteresovaných. Černihivský prípad Lukianenka, 2020 (Вулиця причетних. Чернігівська справа Лук’яненка), detskej literatúry faktu Mazepa. Právo na meč, 2021 (Мазепа. Право на шаблю) aReforma zdravého človeka, 2022 (Реформа здорової людини). Nominantka prémie Kniha roku BBC-2020, laureátka prémie LitAkcent 2020, víťazka súťaží Česť profesie 2020 (Честь професії-2020) vkategórii Reportáž asúťaže voblasti umeleckej reportáže Očitý svedok (Самовидець) vroku 2019. Aktuálne pracuje na projekte dokumentovania vojnových ruských zločinov na Ukrajine The Reckoning Project: Ukraine Testifies.
Foto: Archív autorky
