ղľáԾ
Homo sapiens stále (viac) ohrozený
Imunita / Mária Ferenčuhová / Skalná ruža 2016
Básnická zbierka Imunita potvrdzuje stabilnú pozí-
ciu Márie Ferenčuhovej v kontexte slovenskej poézie
a v rámci autorkinej poetiky prináša ďalší krok jej
organického vývinu – to je pre mňa na Ferenčuhovej
azda najsympatickejšie, svojimi básňami neustále dráždi
neuralgické body dnešného človeka, otvárajúc a živiac
tak vždy nové a nové ideové diskurzy. Ide o mnohotvár-
nu, vo všetkých podobách silnú poéziu, ktorá robí z jej
autorky postavu v kontexte aktuálnej básnickej tvorby
ԱԳܳٱľú.
Vidiac na jednej fotografii (z krstu debutu Tallovej Antimity) Máriu Ferenčuhovú, Michala Habaja aMichala Talla, zdá sa mi, že sú medzi ich najaktuálnejšími zbierkami – Imunita, Caput Mortuum, Antimita – povšimnutiahodné podobnosti, skúsme si ich teda aspoň čiastočne priblížiť.
Habaj vzatiaľ poslednej – aTallo vzatiaľ prvej zbierke – sa pohybujú vkyberpriestore, alebo, takpovediac, na otvorených, verejne dostupných priestranstvách civil(izova/izač)ného prostredia. Tieto chronotopy vaktuálnej zbierke Ferenčuhovej nepredstavujú významný tematicko-motivický okruh – aj oproti predchádzajúcej zbierke Ohrozený druh je zreteľné značné zvnútornenie. Práve stiahnutie sa do seba, sledovanie vnútorných procesov aich vonkajších manifestácií (možno včomsi podobný postup, aký si zvolil už literárny expresionizmus, unás dobre reprezentovaný Výkrikmi bez ozveny Mila Urbana), teda – medicínskou terminológiou – sledovanie chorôb aich symptómov je to, čo zbierky Habaja, Talla aFerenčuhovej spája. Toto obrátenie pozornosti na človeka, jeho skúmanie pod zväčšovacím sklíčkom mikroskopu, tvorí najväčšiu devízu „najmladších“ básní spomínaných autorov – avspoločnom synergickom efekte vytvára obraz „človeka XXI. storočia“ (parafrázujúc jeden zvariantov básne Ivana Kraska Ja) vspoločnosti XXI. storočia. Obraz, ktorý sa jazykom poézie snažili zapísať naši básnici od Hviezdoslava aKraska cez Novomeského aVálka až kStrážayovi.
Kto si, človek?
UHabaja je to obraz až apokalyptický, fasáda hodnôt, ktoré priniesol tradičný európsky humanizmus, sa pomaly vjeho básňach začína odlupovať aukazuje sa „terra incognita“ – zatiaľ neprebádaná amožno vkonečnom dôsledku aj nepredvídateľná tvár posthumanizmu. Ťažisko Tallovho debutu spočíva vsledovaní obdobného procesu – ostatne, celá spoločnosť sa tu dá na základe istej miery zjednodušenia brať ako uzavretá laboratórna sústava, vktorej prebieha rozsiahly pokus –, ibaže jeho subjekt nie je, na rozdiel od Habajovho, človek, ktorý by sa postupne, neodvratne prichádzajúcej zmene chcel aktívne postaviť – skôr sa stiahne do svojej ulity asnaží sa ztoho vyjsť čo najmenej poznačený.
Vo FerenčuhovejImunite sa objavuje na ploche celej zbierky viac ako jeden subjekt, konceptuálne teda zbierka môže pripomínať Menoslov Alty Vášovej – snaží sa zachytiť túto premenu, ktorou jednotlivec prechádza vnútorne a aj vo vzťahu kspoločnosti, cez rôzne možnosti jej manifestácie. Básne Imunity teda nevnímam iba ako texty ochorobách – pretože tie všetky tu okrem biologického disponujú aj alegorickým rozmerom – apo abstrakcii je očividné, že sa vtextoch hovorí principiálne o postupnej degradácii arozklade jednotlivca. To, že Ferenčuhovej tvorivá metóda vImunite spočíva de facto vjednoduchom prenose reality do tela básne, teda fakt, že všetko to, očom autorka píše, sa reálne deje, už len podčiarkuje aumocňuje desivo pôsobiacu všadeprítomnosť a vždyprítomnosť ohrozenia, ktorému človek vdnešnej dobe musí – či už aktívne, alebo pasívne – čeliť.
Svedomím či nevedomím tradície
Spomínal som líniu básnikov, ktorým išlo ozachytenie podstaty človeka vtej-ktorej dobe (nebol to, samozrejme, výpočet vyčerpávajúci), čo je cieľ ušľachtilý, pretože tu ide naprieč storočiami oneustálu avytrvalú snahu priblížiť sa kodpovedi, ktorá sa azda nikdy celá nevyjaví, ide tu oopätovné kladenie si otázky, ktorá nikdy nebude vo svojej úplnosti zodpovedaná, odosahovanie nedosiahnuteľného. Akeďže tu „ide o to isté“, ako mnohým iným, Imunita vstupuje do siete vzťahov, do kakofónie hlasov už vysloveného, do spleti myšlienok už na papieri otlačených, ato – parafrázujúc T. S. Eliota – svedomím či nevedomím tradície.
Takto sa vzbierke ohlasujú mnohí – napríklad vbásni G. S. (79) sa ozýva idea biologického determinizmu akrutosti boha, ako onej hovorí Gejza Vámoš v románe Atómy boha alebo vjeho známej dizertačnej práci Princíp krutosti; text Slapové javy svojím úvodom – „Jednoducho vyšli zlesa. / Celé stádo pomaly / vykročilo kmestu“ – zasa pripomína báseň Les postupuje zo zbierky Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí, koncept časti Imunity Predpoveď na zajtra zasa vzdialene korešponduje smakrokompozíciou predchádzajúcej zbierky Kucbelovej Malé veľké mesto; časť Ferenčuhovej zbierky, nazvaná Fragmenty, vmojej mysli evokuje poetické útržky Strážayovho á辱í첹 aʴdzáǰ, verše zImunity – „Po pohrebe som nevedela / ako ďalej. Presťahovali ťa / bez vecí. šٰ zostali / vskriniach. Ešte dýchajú“ – básnikov text Palina zrovnomennej zbierky; vsamotnom závere prvej časti Fragmentov zasa zaznieva echo knovele Pavla Vilikovského Letmý sneh – „Nakloníš hlavu. / Tvoj úsmev ako zábradlie / alebo práve vznikajúca lavína“ (s. 76).
Imunita Márie Ferenčuhovej vstupuje do siete vzťahov, ktorá tvorí to najlepšie zuž napísaného, ako rovnocenný partner, dá sa však čítať aj akoby „vnevedomí tradície“ – teda úplne autonómne. Zbierka popisuje čosi, čo je pre človeka vsúčasnom spoločenskom kontexte symptomatické, no implicitne hovorí aj to, že liečením príznakov nevyliečime chorobu samotnú aaj to, že niektoré choroby sú jednoducho nevyliečiteľné – nezastaviteľne kruté evolučné mechanizmy.
Matúš Mikšík
