ղľáԾ
Napriek názvu Goetheho dzá첹 nie je určená deťom. Je to filozofický text, ktorý vhodne dopĺňa slovenské verzie diel tohto nemeckého klasika svetovej literatúry. Už preto je jej vydanie záslužné avýznamné. Kniha získava na hodnote aj majstrovskými ilustráciami Miroslava Cipára agrafickou úpravou Juraja Blašku.
Tvorba najznámejšieho nemeckého literárneho klasika Johanna Wolfganga Goetheho (1749 – 1832) sa, okrem iného, vyznačovala rôznosťou žánrov, ba dá sa povedať, že ambíciou tohto spisovateľa bolo „vyskúšať“ si celú žánrovú paletu „krásnej“ i „vecnej“ literatúry. Bol rodeným lyrikom, autorom vyše 3 000 básní, ale písal aj romány akratšie epické opusy, známe sú jeho drámy, vytvoril aj mnohé traktáty ainé filozofické, estetické, ale aj prírodopisné texty. Viedol bohatú korešpondenciu smnohými súčasníkmi. Písal si denníky. Venoval sa (i keď okrajovo) aj prekladom. Už samotné žánrové bohatstvo jeho tvorby nás napĺňa úžasom. Navyše, Goethe sa prezentoval ako jeden zposledných polyhistorov vo vede; vynikal vbotanike, mineralógii, meteorológii, optike, vo fyzike ivmedicíne. Mnohé podnety zjeho textov čerpali filozofi. Bol aj výtvarne nadaný; keďže vtom čase ešte neexistovala fotografia, zachytával si objekty, ktoré ho zaujali, pomocou vlastných kresieb. Vo weimarskom veľkovojvodstve plnil štátnické úlohy, stal sa prvým ministrom ajeho agenda zahŕňala aj úpravu vonkajších priestorov – venoval sa aj záhradnej architektúre.
Popritom žil intenzívnym spoločenským životom; vjeho dome sa pravidelne stretávala spoločnosť, vktorej bol zakaždým ústrednou postavou. Bol priateľom, milencom imanželom. Jeho priateľstvo sdruhým nemeckým klasikom, Friedrichom Schillerom, je jedinečné avumeleckých kruhoch celkom zriedkavé. Bol očarujúcou komplexnou osobnosťou, ajkeď nebol najzdravší. Keď sa mu zhoršil zrak, bol odkázaný na to, že svoje práce diktoval. Goethe bol „románovou“ postavou azároveň predmetom mnohých literárnych textov.
Tajomné posolstvo
Jeho dzá첹 vznikla vroku 1795, keď mal autor štyridsaťšesť rokov aza sebou dvojročný pobyt vTaliansku. Včasopise Horen, vydávanom Friedrichom Schillerom, bola uverejnená ako posledná z cyklu poviedok (niektorí pokladajú tento súbor za román). Autor ho nazval Rozhovory nemeckých utečencov a vznikli podľa vzoru Boccacciovej renesančnej zbierky noviel Decameron. V Goetheho prípade ide oskupinu Nemcov unikajúcu po francúzskej revolúcii do bezpečia zobsadeného Porýnia.
Od ostatných textov cyklu sa však dzá첹 zreteľne odlišuje. Obsahovo korešponduje so Schillerovým estetickým spisom Oestetickej výchove človeka vrade listov (1793/94), vktorom sa spomína „myslenie vpojmoch“ a „myslenie vobrazoch“ ako dva rovnocenné spôsoby zmocnenia sa sveta.
Text, ktorý Goethe nazval (jednoducho) dzádz, má podľa názvu určité tematické iformálne parametre; pojem „rozprávka“ však môžeme nahradiť aj pojmom „utópia“, teda čosi vytúžené, ale ešte (zatiaľ?) neexistujúce. Cieľom je tu, prirodzene, „šťastný život“.
Víťazstvo dobra nad zlom azaužívané kompozičné pravidlá sú spoločné pre rozprávku ako žáner. Keď sa však na Goetheho pokus pozrieme bližšie, pobadáme, že tieto „klasické“ parametre vmnohom narúša. Autorovým hlavným umeleckým prostriedkom je symbol a každá zpostáv má alegorický rozmer; teda za „rozprávkovými bytosťami“ treba hľadať princípy korešpondujúce surčitými skutočnosťami. Zrejmý je mytologický rámec príbehu aj jeho intertextuálnosť, ktorú Goethe namiešal zrôznych kultúr a jednoznačnej interpretácii sa vzpiera. Preto viacerí interpreti pokladajú tento Goetheho text za jeho „tajomné“ posolstvo. Napriek názvu dzá첹 nie je určená deťom. Je to filozofický text, ktorý si každý môže interpretovať po svojom. Goethe takto inicioval neskoršie romantické pokusy oumelú rozprávku (E. T. A. Hoffmann, Adalbert von Chamisso, Wilhelm Hauff aďalší). Nemecká literatúra je na umelé rozprávky bohatá avznikajú nielen vobdobí romantizmu na počiatku 19. storočia, ale obľúbené sú aj vobdobí moderny. Tento most nás vedie až kdnešnej fantasy (Michael Ende a jeho Nekonečný príbeh). Vtakýchto „rozprávkach pre dospelých“ treba zakaždým hľadať hlbší, obraznou formou vyjadrený zmysel.
Námety oživené géniom
Je zaujímavé, ako mal klasicista Goethe blízko krozprávke a „rozprávkovosti“. Rozprávkový príbeh je aj súčasťou jeho netradičného románu Vandrovnícke roky Wilhelma Meistra. Vrozprávke Nová Meluzína, vyrozprávanej vprvej osobe, sa protagonista prostredníctvom rozprávkovej víly dostáva do rozprávkového sveta trpaslíkov. Ríša trpaslíkov vysiela raz za čas svoju krásnu reprezentantku medzi pozemských ľudí, aby si tam našla ženícha, ktorý by občerstvil trpasličiu krv. Protagonista sa ztohto sveta vymaní asvoj príbeh podáva zhromaždenej spoločnosti ako autentický.
Ďalšia rozprávka, Nový Paris, nadväzuje na antický príbeh okrásnej Helene aGoethe ho začlenil do svojich pamätí, ktoré vydal pod názvom Poézia apravda. Autor pamätí spomína, ako si vchlapčenskom veku vymýšľal rozprávky, sktorými mal useberovných veľký úspech. Príbeh sa chlapčenskému rozprávačovi sníva, vlastne referuje osne, ale rozprávku nedokončí, lebo sa sen pretrhne. Táto rozprávka sa interpretovala najmä psychoanalyticky ako fenomén „chlapčenského“ veku.
Rozprávkové motívy nájdeme aj viných Goetheho dielach, najmä vbaladách, ktoré sú na rozdiel od prozaických rozprávkových textov napospol veršované. Medzi nimi spomeňme známu dramatickú scénu vbalade Kráľ temnôt, keď otec cvála schorým dieťaťom tmou acestou sa dieťaťu prihovárajú rozprávkové bytosti, ktoré ho chcú zlákať do svojej ríše. Známe sú aj ďalšie (a často do slovenčiny prekladané) balady á, Čarodejníkov učeň, Hľadač pokladov, Boh abajadéra. Námety rozprávok ibalád čerpal Goethe zrôznych prameňov, ktoré však zakaždým oživil svojím géniom. Podobne sa dá hovoriť ojeho lyrike, ktorá je plná alúzií na mytologické, teda rozprávkové motívy.
Svetový fenomén
Literatúru chápal ako „svetový“ fenomén; využíval atransponoval nielen antické európske, ale aj orientálne motívy, ako to najlepšie dokazuje rozsiahly cyklus básní Západno-východný diván. Tu sa Goethe vúzkej spolupráci sMariannou von Willemer zameral na ozvuky perzskej klasickej poézie, najmä Háfeza. Nemecký klasik svojský svet „východnej“ lyriky nielen imitoval, ale prispel knemu aj výnimočnou vlastnou invenciou. Do európskej poézie vniesol orientálne motívy akvality. Autor „divána“, čo je originálny názov pre zbierku veršov, si celú problematiku dôkladne naštudoval akvlastným básňam pridal aj komentáre, vktorých dokumentoval svoju mimoriadnu rozhľadenosť.
Rozprávkovosť má veľký zástoj vGoetheho najznámejšom diele, vdvojdielnej dráme Faust, ktorú si bez fantastických motívov nevieme predstaviť. Diabol Mefisto, ktorý vráti starému učencovi Faustovi mladosť, je postava zrozprávky, ako ju Goethe vídal za čias detstva napredstaveniach bábkového divadla. Fantastické prvky sú tu však majstrovsky pomiešané sreálnymi, alen táto zmes ponúka plastický obraz sveta. Druhý diel Fausta sa vracia kantickým príbehom amýtom, ktoré obsahujú stále platnú apodnetnú ľudskú skúsenosť.
Ohlas na francúzsku revolúciu
Keď sa bratislavské vydavateľstvo Petrus rozhodlo Goetheho dzá ponúknuť vpreklade slovenským čitateľom (2020), úlohy tlmočníčky sa ujala Patrícia Elexová, známa predovšetkým ako prekladateľka náročných filozofických textov, ktoré sústavne sprístupňuje nášmu publiku. Kprekladu pripojila výbornú štúdiu ozrejmujúcu okolnosti vzniku acharakter tohto textu. Elexová poukazuje aj na ťažkosti sinterpretáciou, prejavujúce sa v (niekedy diametrálnej) rôznosti výkladov ausiluje sa nielen oprehľad existujúcich interpretácií, ale pripomína aj historický rámec vzniku Goetheho textu. Je to ohlas na francúzsku revolúciu, ktorá prevrátila celý dovtedajší svet. Vdzá sa dajú dešifrovať historické postavy audalosti, ale iba vrovine dohadov amožno aj tápania. Oto väčšmi dráždil tento text „profesionálnych“ iamatérskych interpretov.
Goetheho dzá첹 vhodne dopĺňa slovenské verzie diel tohto dôležitého autora. Už preto je jej vydanie záslužné avýznamné. Kniha získava na hodnote aj majstrovskými ilustráciami Miroslava Cipára agrafickou úpravou Juraja Blašku. Ilustrácie síce posilňujú „rozprávkový“ dojem, ale na druhej strane ponechávajú priestor pre „myšlienkovú“ fantáziu čitateľa. Rozprávkové bytosti, ktoré Cipár vyobrazil podľa vlastnej predstavy, túto čitateľskú aktivitu zintenzívňujú.
Óda na syntézu
Ak by sme chceli tento text interpretovať, možno by bolo najvhodnejšie hľadať ahádam aj nájsť jeho zákutia prostredníctvom postáv a predmetov, ktoré vňom účinkujú. V „centre diania“ je postava zeleného hada, ktorá sa vlní celým dejom anie je škodcom, ale pomocníkom. Plní funkciu mosta medzi rôznymi kultúrami, prepája ich do jedného univerza. Je to starozákonný biblický had, ktorý vľuďoch zapálil plamienky poznania stelesnené dvoma bludičkami; tie sa objavujú astrácajú, ale nezhasínajú. (Pravda, pri preklade vzniká ťažkosť, keďže nemecké slovo „Irrlicht“ je stredného rodu ajeho transponovanie do slovenského feminína predsa len narušuje pôvodnú výpoveď, vktorej sa bludičky oslovujú ako „páni“). Had abludičky sú zvláštnym spôsobom prepojené. Ďalšou markantnou postavou dzá je krásna Ľalia, ktorá žije za riekou aje knej sťažený prístup. Umŕtvuje všetko živé aoživuje všetko mŕtve. Had vtejto súvislosti zaregistruje zlatého, strieborného, železného a „zmiešaného“ kráľa, ktorý symbolizuje chaos. VNovom zákone vítajú spasiteľa iba traja králi putujúci za hviezdou. Tu smerujú kĽalii, ktorá je symbolom krásy anehy. Keď sa na scéne objaví starec, prvýkrát zaznie veta – Čas dozrel! –, ktorá signalizuje naplnenie veštby. Starec má vruke čarovný lampáš schopný meniť substanciu hmoty. Tu sa dostávame do okolia Goetheho náuky ofarbách, na ktorej si mimoriadne zakladal amnohokrát onej písal. Prievozník – zrejme Cháron prevážajúci iba jedným smerom – si namiesto zlata žiada za prevezenie plody zeme – kapustu, artičoky acibule. To je most ku Goetheho slávnej básni Metamorfóza rastlín, ktorá je vlastne básnickým obrazom samotného života, jeho univerzálnej hodnoty. Starcova manželka prenášajúca plody kprievozníkovi je symbolom funkcií pozemského života. Mladý muž stelesňuje sviežosť akrásu, je to Ganymédés, čašník bohov. Všetko sa mení, všetko podstupuje permanentné metamorfózy. Všetko sa však zúčastňuje aj na „výstavbe chrámu“. Vrozprávkovom deji hrá veľkú úlohu rieka, ktorá oddeľuje rôzne epochy. Rozličné prvky, zktorých sa chrám skladá, sú konštrukciou sveta, trvalým modelom. Goetheho dzá첹 je vneposlednom rade ódou na syntézu, ku ktorej dochádza po rôznych peripetiách. To je „dobrý koniec“ rozprávky, ktorý sa dá interpretovať ako návrat kharmónii. Vtomto svete harmónie nechýba láska krásneho mládenca ku krásnej deve, ale ani múdrosť starcov.
Tri duševné sily
Sú však aj iné interpretácie, napríklad tá, podľa ktorej sa dzá첹 pokladá za „politickú utópiu“. Jeden zvýkladov interpretuje rieku ako prekážku ahada ako symbol priemyslu aducha špekulácie, viných je to most medzi Francúzskom a Nemeckom. Krásna Ľalia je Francúzsko, kým zelený had je manželka francúzskeho cisára adcéra Márie Terézie Mária Antoinette. Zakliaty mládenec symbolizuje vášeň, ale aj ľudstvo aľudskosť. Podľa iných je to osoba Napoleona. Obor je verejná mienka, inde predstavuje zákon. Traja králi reprezentujú deľbu moci na súdnu, zákonodarnú avýkonnú. Tri grácie symbolizujú krásu.
Elexová pripomína vdoslove aj interpretáciu zakladateľa antropozofie anavyše znalca Goetheho diela, aj unás známeho všestranného Rudolfa Steinera (1861 – 1925). Steiner uverejnil pri príležitosti 150. výročia narodenia spisovateľa včasopise Magazin für Literatur 28. augusta 1899 štúdiu pod názvom Goetheho tajomné zjavenie. Vnej okrem iného píše: „K želanému cieľu sa dospeje oživením mládenca, jeho splynutím skrásnou Ľaliou aj tým, že obe ríše tak na tejto, ako aj na druhej strane rieky spája nádherný most, vytvorený ztela obetovaného hada. Had je síce pôvodcom šťastného stavu, nemôže však mládencovi odovzdať dary, pomocou ktorých by mohol vládnuť vnovozaloženej ríši. Odovzdajú mu ich traja králi. Od železného kráľa dostáva meč anavyše poverenie: ,Meč treba mať vľavici, pravica musí byť voľná.‘ Strieborný kráľ mu dáva žezlo apritom povie vetu: ,Máš pásť svoje ovce.‘ Zlatý kráľ mu nastokne na hlavu dubový veniec so slovami: ,Spoznaj, čo je najvyššie!‘ Títo traja králi sú symbolmi troch základných síl ľudskej duše avslovách, ktoré vyslovia, sa naznačuje, ako sa tieto základné sily majú prejavovať u dokonalých ľudí. Meč znamená vôľu, fyzickú silu anásilie. Človek nesmie držať meč vpravici, lebo to znamená pripravenosť ksváru avojne, ale musí ho mať vľavej ruke, lebo tým sa chráni aodvracia zlo. Pravá ruka má byť voľná na skutky ľudskosti. Odovzdanie žezla sprevádzajú slová: ,Máš pásť svoje ovce.‘ Tieto slová pripomínajú Kristov výrok ,Pas moje jahňatá, pas moje ovce!‘ Tento kráľ je teda symbolom zbožnosti aušľachtilého srdca. Zlatý kráľ mládencovi sprostredkuje schopnosť poznávania. Vôľa, ktorá sa prejavuje vmoci anásilí, zbožnosť amúdrosť vo svojej najdokonalejšej podobe sa odovzdávajú mládencovi, teda reprezentantovi ľudskej existencie. Tieto tri duševné sily symbolizujú práve traja králi. Keď potom starec prehovorí: ,Tieto tri veci vládnu na zemi, múdrosť, zdanie anásilie,‘ traja králi sa zdvihnú, každý pripomenie svoju duševnú silu, ktorej je symbolom. Zdá sa, že tu však vzniká nejasnosť, keď sa strieborný kráľ odkazuje do úlohy vládcu ríše zdania, zatiaľ čo podľa jeho slov má reprezentovať zbožnosť. Toto protirečenie sa hneď vyrieši, keď si pripomenieme úzky vzťah, do akého dával Goethe estetické pocity, ktoré produkuje krásne zdanie umeleckých diel, aprináša náboženské cítenie. Pripomeňme si napríklad tieto vety: ,Existujú iba dve ozajstné náboženstvá, jedno, ktoré sa načisto neformálne korí posvätnosti prebývajúcej vnás, adruhé, ktoré svätosť uznáva aprijíma vnajkrajšej forme.‘ “ Goethe vidí v umení len inú formu náboženstva.
Máme zčoho čerpať
Mimoriadne rozsiahle akošaté dielo tohto reprezentanta ľudského ducha stále motivuje interpretov, či sa už prikláňame kpragmatickejším, alebo ezoterickejším výkladom. Goetheho spoločnosť vo Weimare koná každoročne medzinárodné vedecké podujatie zasvätené výsledkom vedeckého výskumu, ktorý zakaždým odkrýva nové aspekty Goetheho aktivít. Ako otom svedčia pravidelne vydávané ročenky, stále sa otvárajú nové obzory asúvislosti, vynárajú sa nové otázky avznikajú pokusy o odpovede. Goetheho dielo je mimoriadne rozsiahle (súborné weimarské alebo Sofiino vydanie obsahuje 133 zväzkov, iné zobrané spisy: sa „uspokoja“ aj so šesťdesiatimi objemnými zväzkami). Literatúra oGoethem je však omnoho rozsiahlejšia asotva sa nájde záujemca, ktorý by to všetko čo len približne obsiahol. Zároveň sproblémom extenzity zakaždým vzniká akútny problém intenzity. Aktuálne „položky“ Goetheho diela sa vprúde avlnách času menia. Bolo by možno dobré, keby sme ztohto odkazu viac čerpali aj my na Slovensku práve včase, keď sa nám stráca duchovnosť ažijeme skôr vzajatí podenkovosti.
Ladislav Šimon (1938)
Germanista, prekladateľ, básnik, univerzitný pedagóg. Preložil desiatky kníh, o. i. eseje Rainera M. Rilkeho, Eliasa Canettiho, poéziu Friedricha Höderlina či J. W. Goetheho. Za preklady básní Hansa Magnusa Enzensbergera aHeinricha Heineho získal Cenu Jána Hollého. Je autorom rozhlasových hier, rozhlasových poviedok atelevízneho scenára oFrantiškovi Švantnerovi.
