ղľáԾ
Keď sa poľská reportérka Malgorzata Szejnert pustila do písania knihy oEllis Island, niekdajšej vstupnej bráne pre imigrantov do USA, zrejme netušila, že jej literárna reportáž opár rokov nadobudne na aktuálnosti.
Emigrácia je úzko spätá smojou rodinou, viacerí moji príbuzní sa včase 2. svetovej vojny rozpŕchli po svete aja som tiež vjednom momente skúšala emigrovať do Ameriky – priznala sa 86-ročná Malgorzata Szejnert vrozhovore sOliverom Rehákom pri predstavení jej knihy Ostrov kľúč (Absynt) na festivale Jeden svet.
Do Spojených štátov odišla so synom vroku 1984, pár rokov po zavedení stanného práva vPoľsku. VAmerike dlho nezostala. Keď vo vtedajšom Sovietskom zväze nastúpil do vedenia komunistickej strany Michail Gorbačov, generácia aktivistov, ktorá odmietala represívny režim vsocialistickom východnom bloku, naraz cítila, že prichádza zmena achcela byť jej súčasťou. Svoj návrat do Poľska vroku 1986 preto považuje za niečo „veľmi prirodzené“. „Čas ukázal, že sme mali pravdu“. Po návratespoluzakladala denník Gazeta Wyborcza atakmer 15 rokov viedla jeho reportážnu rubriku. Spomína na to ako na úžasné obdobie svojho života.
Medzi humanitou akrutosťou
To, čo prežívala včase, keď sa sama chystala na emigráciu, ju však ovplyvnilo – väčšmi súcití s ľuďmi, ktorí museli opustiť svoje domovy.
Do Ameriky neprišla cez Ellis Island, zktorého vidno aj sochu Slobody (hoci od chrbta), ani ho vtedy nenavštívila – múzeum bolo vrekonštrukcii. Šok zobjavenia Ellis Island aduchov odmietnutých príchodzích i tých, ktorí rozhodovali oich osude, prišiel až oniekoľko rokov neskôr.
Rozhodnutie napísať knihu anájsť čo najviac materiálov adokumentov ju viedlo kďalším objavom. Anapokon kodhodlaniu sústrediť sa na tých, oktorých sa veľa nepísalo anehovorilo – na ľudí, ktorí na ostrove pracovali a „ktorí denne zažívali konflikt medzi hodnotami demokracie ahumanizmu, sktorými vyrastali aboli snimi stotožnení akrutosťou, ktorú museli vykonávať, keď museli plniť imigračné zákony“. Napríklad lekári, ktorí mali akoby šesť sekúnd na to, aby vdave „odhalili“ skutočné ipotenciálne zdravotné problémy prichádzajúcich, čo vkonečnom dôsledku viedlo vdrvivej väčšine kodmietnutiu vstupu do krajiny. Aneraz ktragédiám.
O príbehoch emigrantov našla veľa kníh, ale ľuďom, ktorí rozhodovali oprijatí či neprijatí utečencov, sa nevenovala takmer nijaká pozornosť. „Aj môj prekladateľ, Američan, ktorý preložil knihu do angličtiny, bol prekvapený. Nevedel otom, že 3,8 percenta prichádzajúcich bolo deportovaných. Vškole sa učili len otých, ktorí sa dostali do Ameriky anehovorilo sa otých, najmä zvýchodnej Európy, ktorí boli odmietnutí.“
Hoci Malgorzata Szejnert rozpráva o„hriechoch voči imigrantom“, nesúdi. Mnohí zamestnanci na Ellis Island podľa nej neodmietali imigrantov zdôvodu cynizmu, vnútornej krutosti či nedostatku empatie, ale preto, že im to prikazovali imigračné pravidlá.
Sodstupom času sa však pozastavuje nad tým, či státisíce ľudí, ktorí vprvej polovici 20. storočia prichádzali do Ameriky, boli pre krajinu vôbec problém. „V tom čase prišlo cez ostrov 17 miliónov utečencov. Ak to porovnávame sdneškom, keď do Poľska prišli zUkrajiny vyše štyri milióny ľudí avBratislave žije asi toľko ľudí ako je teraz ukrajinských utečencov vo Varšave, tých 17 miliónov pre veľkú Ameriku nebol až taký problém.“
Utečencov vo svete pribúda aMalgorzata Szejnert vsebe nezaprie reportérku, ktorá naďalej sleduje vývoj. „Myslím si, že to, čo vtom čase zažívala Amerika ainé krajiny, je stále nič vporovnaní stým, čo nás teraz čaká. Tento rok muselo vo svete opustiť domovy 100 miliónov ľudí, vporovnaní spredchádzajúcim rokom je to nárast o10 miliónov najmä ľudí zUkrajiny azo Sýrie.“
Dolovanie vhistórii
Obavy zmigrantov, ztoho, že ak ich bude príliš veľa, vzrastie nezamestnanosť, znížia sa príjmy azároveň, že budú záťažou pre sociálny azdravotný systém, že sa nebudú vedieť začleniť do spoločnosti, ale aj stanovenie kvót na počty imigrantov – to všetko je vknihe Ostrov kľúč oobdobí spred sto rokov. Zdá sa, že vpostojoch ľudí kutečencom sa odvtedy takmer nič nezmenilo a chvíľami má človek pocit, že číta vyhlásenia mnohých terajších politikov. Anie je to len preto, že Szejnert píše ohistórii súčasným jazykom.
Čo ju vlastne viedlo kzáujmu o históriu? Túto otázku si už dávnejšie kládla sama sebe auvedomila si, že to malo viacero dôvodov. Roky žila vrežime, ktorý dejiny skresľoval, apreto chcela históriu lepšie spoznať. „Celé roky sme sa učili nejakú falošnú klamnú verziu ato vo mne vyvolalo hlad po pravde.“ Navyše po rokoch neustáleho písania aktuálnych spoločenských reportáží prišla istá únava a – ako hovorí Szejnert – veľa jej kolegov zGazety Wyborcza dnes píše historické knihy.
Ich chuť písať ominulosti živým jazykom podnietila aj štúdia historika Martina Kulu, ktorý sa zamyslel nad tým, ako ohistorických témach píšu historici aako žurnalisti. „Vzdal úctu novinárom askritizoval kolegov historikov. Veľmi nás to povzbudilo, mali sme pocit, že dokážeme dodať histórii život, že vieme písať oľuďoch aich príbehoch, nie plochú chronologickú históriu. Cítili sme, že vieme zhistórie vydolovať niečo viac. Myslím si, že dnes je to trend. Vsúčasnosti je veľa projektov, ako oživovať históriu amožno aj my sme k tomu prispeli.“
Zhodou okolností práca aobjav historika Witolda Kulu, otca spomínaného historika, do veľkej miery naštartovali aj hlbší záujem Malgorzaty Szejnert oEllis Island. Počas 2. svetovej vojny objavil škatule listov – ako hovorí Szejnert – svedkov zločinu, ktoré spáchali cárske úrady na rodinách emigrantov do Spojených štátov. Na korešpondenciu emigrantov zAmeriky do poľských miest vruskom područí totiž dozerali cenzori, ktorí sasnažili zabrániť ďalšiemu vysťahovalectvu. Atak listy, ktoré písali emigranti svojim rodinám a posielali im „šífkarty“ (lístky na loď), cenzori zadržali arodinám ich nikdy nedoručili. Tieto listy nie sú len svedectvom oprežívaných traumách, ale svojím spôsobom aj pokladom. „Okrem rodinných drám zachytávajú aj vtedajšie obyčaje, jazyk, veľa detailov arád, ako sa pripraviť na cestu vrátane šífkariet,“ hovorí Malgorzata Szejnert.
To, čo sa dialo pred nalodením, opísal v knihe Americký cisár Martin Pollack. Ten napísal aj krátky text kslovenskému vydaniu knihy Ostrov kľúč. Ako si všimol Oliver Rehák, vpoľskom vydaní Amerického cisára je zas doslov Malgorzaty Szejnert – knihy sú „komplementárne čítanie, Ostrov kľúč pokračuje tam, kde Americký cisár končí“. Podľa Malgorzaty Szejnert však vznikli nezávisle od seba. „Nevedela som, že Martin píše knihu Americký cisár, on asi omojej knihe vedel, lebo vyšla skôr.“ SMartinom Pollackom sa pozná niekoľko rokov a najeho knihe oceňuje aj materiál, ktorý rozvíja jej text oEllis Island. „Viac sa venoval ženskej téme atomu, čo som ja iba zmienila – téme obchodovania sľuďmi.“
Fenomén literárnej reportáže
Martin Pollack vslovenskom vydaní Ostrova kľúč píše: „Malgorzata Szejnert sa vPoľsku ivo svete považuje za fenomén literárnej reportáže, za nedosiahnuteľný vzor celej generácie ambicióznych reportérov. (...) Príbeh ostrova pri New Yorku vyrozprávala sokúzľujúcou presnosťou amimoriadne zručne. Nenapodobiteľne zobrazila jednotlivé ľudské osudy aosobné histórie, ktoré pohromade tvoria výnimočný príbeh.“
Malgorzata Szejnert hovorí, že literárna reportáž musí mať vprvom rade výrazného hrdinu. Zároveň musí mať dej, ktorý čitateľa vtiahne tak ako dobrá beletria. Lenže – ato je podstatné – napriek tomu, že dej musí byť dobre vystavaný aoživený pre čitateľa zaujímavými detailmi, stále musí byť obmedzený faktami. „Reportér si nemôže dovoliť skĺznuť do fikcie, aj keď simusí zachovať pôvaby fikcie... Je to reportáž, ktorá je blízka beletrii, ale má vsebe obmedzenia literatúry faktu, pretože takýto text musí byť od začiatku do konca čistá pravda.“
Poľská reportérka aautorka viacerých literárnych reportáží dodáva, že tento žáner má vjej krajine dlhú tradíciu anebol cudzí ani veľkým spisovateľom. „Vyžaduje si dobrú techniku písania, aby obmedzenia súvisiace s faktami boli vsúhre sliterárnosťou adobre čitateľné. Možno ten názov literárna reportáž nie je celkom správny. Mohli by sme to volať – diela, ktoré sa dobre čítajú.“
Malgorzata Szejnert: Ostrov kľúč
Preklad: Karol Chmel
Žilina: Absynt, 2022
Na fotografii Malgorzata Szejnert pri prezentácii jej knihy v Bratislave na festivale Jeden svet.
Zdroj: Festival Jeden svet
