ղľáԾ
Michail Bulgakov svoje hlavné dielo pre ťažkú dedičnú chorobu nedokončil. Azda aj preto sa stal tento román predmetom množstva interpretácií.
Prvé kompletné slovenské vydanie nám dáva možnosť si opäť a po novom prečítať túto fenomenálnu knihu.
Po mnohých rokoch práce na texte Majstra aMargaréty vpodmienkach neustále silnejúceho teroru acenzúrysa Bulgakovovi podarilo vytvoriť dielo sprvkami novodobej rozprávky. Sám autor ho od samého začiatku nazýval fantastickým románom odiablovi, vktorom konečne, vďaka ireálnej sile zla, víťazí spravodlivosť. Materializoval tak svoju túžbu po pomste všetkým možným deviáciám spoločnosti, ktoré mu strpčovali život, nútili ho prispôsobovať sa, potláčať seba vsebe avo svojej tvorbe. Všetko, čo sa vrománe deje, má vo svojej všemohúcej diabolskej moci Woland, zlo, ktoré odhaľuje zlo akoná reálnu spravodlivosť. Aj evanjelické epizódy vrománe, ktoré vtom čase pre mnohých čitateľov znamenali obrátenie kskutočnej viere, sú vjeho rukách, pod jeho kontrolou asú textom jeho evanjelia, Evanjelia podľa Wolanda.
Príbeh iného Bulgakova
Príbeh vzniku „románu odiablovi“, ak máme veriť spomienkam Bulgakovovej druhej manželky Ľubov Belozerskej, sa spája sromantickou novelou ekonóma, sociológa, antropológa aspisovateľa Alexandra Čajanova Benediktov alebo Pamätihodné udalosti môjho života. Knihu Bulgakovovi podarovala jej ilustrátorka Natália Ušakovová, Belozerskej blízka priateľka. Dôvodom, pre ktorý Ušakovová knihu podarovala práve Bulgakovovi, bola až mystická zhoda náhod, že rozprávač ahlavný hrdina tejto novely, ktorý sa vMoskve stretáva sdiablom abojuje sním odušu milovanej ženy, sa volá Bulgakov. Belozerská tvrdí, že to spisovateľa šokovalo, a vzhľadom na to, že sa Bulgakov neskôr knovele neustále vracal, bola Belozerská presvedčená, že práve táto zhoda sa stala prvotným impulzom pre napísanie románu odiablovi. Bulgakov prvú verziu spálil, podobne ako jeho milovaný literárny učiteľ Nikolaj Vasilievič Gogoľ svoje Mŕtve duše, atext potom ho dlhých desať rokov prepracúval do podoby románu Majster aMargaréta. Výrok Čajanovovho diabla Benediktova: „Bezhraničná je moja moc, Bulgakov, abezhraničný je môj smútok; čím väčšia moc – tým väčší smútok“ by pokojne mohol poslúžiť ako jeden zleitmotívov Bulgakovovho posledného románu.
Mystický spisovateľ
Michail Bulgakov sám seba nazýval mystickým spisovateľom. Prejavuje sa to v jeho fantasticko-satirických novelách پDZá岹 aOsudové vajcia, ktoré vyšli vroku 1925 v zbierke prózy پDZá岹, a novele Psie srdce, ktorá vznikla vroku 1925, bola zakázaná akruskému čitateľovi sa dostala až vroku 1987 (vyšla včasopise Znamia). Vrcholom jeho mysticizmu sa, samozrejme, stal román Majster aMargaréta, vďaka zložitej kombinácii mystických, fantastických asatirických prvkov dodnes vyvolávajúci množstvo rôznych interpretácií, sporov adiskusií, ktoré sa pretekajú vo svojej originalite amožno nás čoraz väčšmi vzďaľujú od samotného textu, od jeho estetickej hodnoty kmimoliterárnym špekuláciám. Kontext sa tak stáva textom, hľadajú sa – niekedy až bizarným spôsobom – rôzne prototypy (hoci sám Bulgakov napríklad zdôrazňoval, že Woland nemá prototyp, mnohí by vňom radi videli Stalina), čo zužuje asplošťuje priestor umeleckej hodnoty textu. Ztohto vyplývajú aj rôzne prívlastky románu: „román labyrint“, „román šifra“, „symfonická poéma oduši človeka“, „Evanjelium podľa Bulgakova“, „román iniciácia“ apod. Vrománe však možno ide obolestivú spoveď autora nesúzvučného sdobou aspoločnosťou, vktorej žil amusel hľadať slová, čo by zostávali slovami spovede azároveň by boli akceptovateľné vládnucim spoločenským zriadením, ktorému bola forma spovede veľmi vzdialená. Bulgakov bol človek starého sveta, vyznávač tradičných hodnôt, sám tvrdil, že sa narodil do nesprávneho sveta a bolo by preňho najlepšie, keby sa narodil aspoň osto rokov skôr. Jeho svetom bol svet N. V. Gogoľa, L. N. Tolstého, A. P. Čechova.
Jedna kniha, jedna dráma
Za svojho tvorivého života bol Bulgakov, dá sa povedať, autorom jednej knihy ajednej divadelnej drámy. V20. rokoch, prevažne prozaických, mu knižne vyšla iba پDZá岹. Ostatné prózy ako poviedky zo Zápiskov mladého lekára alebo Zápiskov na manžetách či román Biela garda vyšli iba časopisecky, niektoré, napr. novela Psie srdce, nevyšli vôbec. V30. rokoch Bulgakov písal divadelné hry, ktoré sa buď vôbec nehrali, alebo boli po krátkom čase stiahnuté zrepertoáru. Jediná hra, ktorá Bulgakovovi priniesla na jednej strane veľkú divadelnú slávu ana druhej strane ostrú kritiku (ktorá do istej miery ešte prispievala kjej popularite), obviňujúcu autora zpropagácie buržoázneho spôsobu života abielogvardejského hnutia,zmelodramatickosti apodobne, bola vojnová dráma Dni Turbinovcov, napísaná na motívy románu Biela garda. Hra bola vrepertoári MChAT-u od premiéry vroku 1926 až do roku 1941, svýnimkou rokov 1929 – 1932, keď bola vdôsledku literárnokritickej aideologickej štvanice proti autorovi zrepertoáru stiahnutá apotom na priamy Stalinov zásah opäť uvedená (existuje legenda, že sám Stalin videl predstavenie šestnásťkrát).
Diela ozajstné a diela umelé
Vsúčasnosti sa zdá, že Bulgakov je autorom jedného románu, románu Majster aMargaréta, ktorý zatienil všetku ostatnú jeho tvorbu. Za autorovho života však nevyšiel ani knižne, ani časopisecky, iba postupne vznikal vťažkých tvorivých mukách. Vjednom liste svojej sestre Viere vroku 1928 ešte na samom začiatku svojej spisovateľskej cesty Bulgakov napísal, že svoju tvorbu rozdeľuje na dve časti: na diela ozajstné, autentické ana diela umelo vytvorené, silené. Román Majster aMargaréta vznikol pravdepodobne ako vnútorný zápas medzi týmito dvoma polohami. V románe napríklad vidieť, sakou ľahkosťou aprirodzenosťou sú napísané satirické časti spojené hlavne spostavou Wolanda ajeho suity ascény sJešuom aPilátom (možno je to preto, že pre Bulgakova bolo prirodzené divadelné videnie sveta) aaké umelé, mdlé, bezfarebné, sentimentálne aneživé sú časti spojené spríbehom Majstra (ktorý je Majstrom nevedno pre aké literárne zásluhy) ajeho nekritickej obdivovateľky Margaréty. „Vystrádanosť“ románu priniesla svoj efekt. Obraz Majstra, ktorého často stotožňujú so samotným autorom, prispel kobrazu Bulgakova ako spisovateľa mučeníka za literárnu vieru. AvRusku mučeníkov, ktorým za života radi pripravovali dobré podmienky pre mučenícku cestu, potom často vyhlásili za svätých.
Majakovského omyl
Mýtus oBulgakovovi sa stal základom nevídanej popularity jeho posledného diela. Reálne však Bulgakovov život neprebiehal až tak tragicky, svýnimkou rokov 1929 – 1930, keď sa naňho hlavne za Dni Turbinovcov azakázanú drámu Úٱ zniesla vlna agresívnej kritiky (Bulgakov poctivo zbieral všetky kritiky anegatívnych narátal 298). Nedá sa to však porovnať sosudmi oveľa väčšmi štvaných spisovateľov, jeho súčasníkov B. Piľňaka, O. Mandeľštama, I. Babeľa, N. Kľujeva, N. Alejnikova, D. Charmsa, A. Vvedenského, ktorí boli koncom 30. rokov popravení alebo zahynuli vstalinovských lágroch, či V. Šalamova, ktorý vlágroch strávil sedemnásť rokov svojho života. Vpriebehu strašných, represívnych 30. rokov zostal Bulgakov nedotknutý.
Bulgakov sa rád hral na aristokrata a mnohí vňom videli malomeštiaka, bol to však predovšetkým ironik aťažko znášal, keď sa irónia dotýkala jeho osoby (takto si pokazil vzťahy s V. Šklovským, J. Olešom, urazil K. Stanislavského apod.). Na druhej strane mnohých iritoval svojou apolitickosťou, nezávislosťou, hraným aristokratizmom, bohémskosťou, dojmom človeka starého sveta. Vladimir Majakovskij, ktorý Bulgakova ostro kritizoval, ale zároveň sním hrával biliard, vo svojej fantasticko-satirickej hre ʱšپ zroku 1929, ktorej dej sa odohráva najprv vobdobí NEP-u apotom opäťdesiat rokov neskôr, vniesol Bulgakova do Kompletného slovníka mŕtvych slov. Jedna zpostáv hry, Profesor, hľadá vslovníku vtedy už neznáme slovo brajgel: „Brajgel... Brajgel... Brajgel... Byrokacia, bohohľadačstvo, brioška, bohéma, Bulgakov... brajgel – druh činnosti ľudí, ktorí prekážali akémukoľvek druhu činnosti.“ Zdá sa, že sa Majakovskij vo svojom proroctve poriadne zmýlil.
Michail Bulgakov (1891 – 1940) bol ruský prozaik adramatik. Narodil sa vKyjeve vrodine profesora Kyjevskej duchovnej akadémie. Vr. 1916 ukončil Lekárku fakultu Kyjevskej univerzity. Po skončení občianskej vojny v Rusku, počas ktorej pôsobil ako lekár vBielej garde, sa vr. 1921 presťahoval do Moskvy, kde pracoval ako novinár a fejtonista. Písal najmä pre časopis Gudok apre emigrantské noviny Nakanune. V20. rokoch vznikli aj jeho prózy: zbierka poviedok Zápisky mladého lekára, zbierka fejtónov Zápisky na manžetách, novelový cyklus پDZá岹, novela Psie srdce aprvý román Biela garda. Vr. 1926 debutoval aj ako dramatik svojou najvýznamnejšou hrou Dni Turbinovcov, následne napísal ďalšie drámy: Zojkin byt, Úٱ, Purpurový ostrov. Vr. 1928 – 1940 pracoval na svojom najúspešnejšom románe Majster aMargaréta, popritom sa živil písaním divadelných hier, inscenácií, libret. Viaceré jeho diela neboli za jeho života publikované akruskému čitateľovi či divákovi sa dostali až v60. rokoch alebo až koncom 80. rokov.
Valerij Kupka (1962) je básnik, prekladateľ apedagóg. Prednáša dejiny ruskej literatúry a kultúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Je autorom šiestich kníh poézie, prekladá zruštiny, ukrajinčiny ado rusínčiny.
