ղľáԾ
Ďalšie čestné uznanie získala Monika Smolková z GymnáziaJ. M. Hurbana vČadci.
Zima, mráz a vietor. Ľudia predo mnou a ľudia za mnou. Ľudia okolo mňa. Myšlienky inde…
Ľudstvo je na svete dlho. Udalostí v histórii je preto nespočítateľne veľa a ja už teraz nezávidím ľuďom v budúcnosti, ktorých učebnice histórie budú len hrubšie a hrubšie. Tie naše učebnice ovplývajú míľnikmi a udalosťami, ktoré formovali svet do dnešnej podoby, rozhodne autori týchto vedomostných kníh dávali prednosť len tým najdôležitejším informáciám.
Keď človek listuje, jednoducho sa stratí v rôznych príbehocho hrdinských bitkách, o podivuhodných starovekých vierach či najrôznorodejších spolkoch a dohodách. A, samozrejme, aj o ideológiách a smeroch, ktoré častokrát zasiahli až neuveriteľne rozsiahle územia.
… Policajti pred nami vytvárajú živú bariéru a delia nás na dve skupiny. My sme vzadu, s transparentmi našich názorov. Za barikádou policajtov búrlivo veje vlajka nesená mladíkom. Vietor mi vháňa červeň do tváre…
Možno to bola na začiatku len myšlienka, idea. Možno ľudia naozaj verili, že niečo zlepší. Niekedy je radikálna zmena nutná, aby sme zachránili to málo, čo sa dá. Avšak niekedy je to zároveň aj to najhoršie riešenie. Učebnica histórie je otvorená na fascinujúcom príbehu, ktorý začal v Taliansku.
… Ľudia pred pódiom sa zbierajú, podobne ako my vzadu za nimi a za živou bariérou. Muž v tmavej mikine drží mikrofón. Mrznú mi ruky, nemotornými prstami si pripínam odznačik…
Roky minulosti pretočili strany a idea zmenila svoj názov, ako sa presťahovala do inej krajiny na mape v učebnici. Nemecko. Príbeh, ktorý je už viacerým povedomý, už o ňom počuli.
Ja, verná fantasy a sci-fi knihám, hltám príbeh očami. Na pozadí celej národnej ideológie je vykreslený príbeh superčloveka nadrasy, ktorú chceli vytvoriť. Elimináciou zlých znakov mala byť dosiahnutá dokonalosť. Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
Nie, nie je. Nebol.
… Muž s mikrofónom na pódiu je odo mňa ďaleko, no aj tak cítim nenávisť, ktorá z neho srší. Kričí a reproduktory len pomáhajú vo vytváraní hluku. Nadáva nám. Osočuje nás.
Stojím takmer nehybne, len omrznuté ruky s transparentom hlásajúcim myšlienku o zastavení nenávisti dvíham nad hlavu…
Učebnica sa mení zo sci-fi na triler, horor. Čiernobiele fotky zachytávajú viac, než dnes dokáže akýkoľvek fotoaparát. Slabšia povaha odvráti zrak, keď vidí fotky vlakov, ľudí a vybudovaných komplexov. Fotky sú akoby zahmlené, zadymené.
… Cítim sa, akoby som danú chvíľu už niekedy prežila. Alebo len videla? Napokon si uvedomím, že mi to pripomína moju školskú učebnicu a príbeh v nej. V tom momente mi je jedno, že som premrznutá na kosť veď sa už stihlo zotmieť, odkedy tu stojíme.
Muž opäť kričí. Pozriem sa na kamarátku vedľa mňa a nazdávam sa, že sa jej v oku zaleskla slza. V tvári sa jej odzrkadľuje odhodlanie zmiešané so strachom z toho, čo bude. Akurát sa dorozprávala s mužom z druhej strany.
Okoloidúca skupinka postarších mužov nás označí za bandu mladých a hlúpych, ukazujú na nás prstom a smejú sa.
Sme potichu, všetci. Naše názory držíme napísané v rukách a dobre vieme, že naše protestujúce ticho je v tej veľkej chvíli oveľa hlasnejšie, než ich nenávistný krik…
Zavretá učebnica, príbeh je dočítaný. Pravdivý príbeh, ktorému predsa, hoci to nie je tak dávno, mnohí neveria.
Ak mám byť, ale, úprimná, istým spôsobom sa im nečudujem. Príbeh hodný sci-fi knihy je tak neuveriteľný, plný intríg, tragédií, abnormálnych čísel, rozhodnutí a efektu prizerajúceho sa, že tomu ani nejde uveriť. Veď to nemôže byť pravda, že sa niečo takéto hrôzostrašné stalo. To v svete nás, kultivovaných ľudí, predsa nemôže byť pravda!
Bohužiaľ, stalo sa to. A ako odpoveď všetkým, ktorí tvrdia, že minulosťou sa už nemáme zaoberať, vyslovujem silné slová tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili.
… A tak tu stojím vo viere, že už nebudeme musieť prežiť, čo si prežili tí pred nami. Stojím tu, síce so strachom, ale predsa s odvahou. Lebo keď sa obzriem, vidím, že nie som sama. My všetci hovoríme nie tej idei, ktorá má čestné miesto v mojej učebnici histórie. A tam by aj mala ostať. A myslím si, že jedenkrát je už teraz viac než dosť…
Esej hodnotí spisovateľka Soňa Uriková:
Esej Moniky Smolkovej „Po stopách učebnice“ prináša pohľad na paralelné existovanie tzv. veľkých amalých dejín. Používa na to náznakové opisy historických udalostí, striedané s príbehom postáv zo skutočnosti, ktorý si čitateľ so všeobecným prehľadom dokáže zaradiť apredstaviť ako skutočný. Autorka sa vtexte sama prizná ksčítanosti ajej záľubu vknihách zjej eseje cítiť. Nedá sa nesúhlasiť sautorkiným prehlásením, že niektoré idey by mali existovať už iba na stránkach učebníc. Textu zmôjho pohľadu chýba vyhranenejšia prezentácia názoru, pri autorkiných schopnostiach by takýto vklad túto esej určite posunul na vyššie priečky v súťaži. Monika Smolková hovorí hlasom svojej generácie, ktorý sa oplatí počúvať – píše spôsobom, ktorý treba čítať.
