ղľáԾ
Lucia Poláková z GymnáziaLadislava Novomeského v Senici získala v Eseji Jána Johanidesa 2020 ďalšiu z prémií.
Vživote sa naskytne relatívne veľa príležitostí, keď sa vytvorí priaznivá situácia na dosiahnutie nejakého cieľa. Zväčša práve na tomto mieste zlyháme. Prestaneme si veriť, stratíme odvahu anásledne sa už len rútime v prúdoch reakcií okolia, výčitiek svedomia, alepredovšetkým sa vzďaľujeme od svojho cieľa.
Každý prelom, každá zmena, ktorá je potrebná, aj keď onej pôvodne môžeme pochybovať, nie je ľahká. Zmena popri nadobudnutí iného rázu znamená implicitne tiež vedieť sa prispôsobiť. Výrok Jána Johanidesa onemožnosti ľudstva zbaviť sa negatívneho správania aopakovania rovnakých chýb je možné uplatniť na rôzne životné situácie: od osobných až po globálne.
Láska je niečo, čo sa veľmi ťažko opisuje. Je to cit, ktorý máme všetci vsebe. Sme sním vkontakte, takmer už od malička. Láska je synonymum pre silné citové vzťahy, pre náklonnosť, pre maximálne dobro, čo nám dáva nádej, posúva vpred, spája ľudí adáva životu zmysel.
Ako vbásnickej reflexii Miroslava Válka: „Život je iba prenášanie lampy v tmavej miestnosti: vždy trocha svetla z trocha inej strany...“1 Za takéto svetlo pokladáme lásku. Je to teplo, ktoré znás sála, keď ju cítime. Je to energia, ktorá nás nabíja anúti robiť divy azmeny. Bez lásky vakejkoľvek podobe nie sme šťastní, sme stratení, sme sami.
Vosobnom živote každého jedinca, vakomkoľvek spoločenstve, vakejkoľvek krajine inaprieč históriou vždy prebiehali udalosti, ktoré vznikli len vďaka viere vlepšie zajtrajšky, vďaka presvedčeniu o spolupatričnosti ľudí, oodhodlanosti a solidarite. Už vieme, že nie je výnimkou, ak je pri štarte odhodlanie amorálne vysoký čin, no vcieli zisťujeme značnú mieru transformácie prvotnej predstavy, prípadne nie sme schopní našu predstavu priviesť do cieľa.
Za typický príklad znašich dejín by sa dala považovať Nežná revolúcia zroku 1989. Dlhotrvajúca nesloboda, strach, neinformovanosť občanov, zákerné využívanie moci, to všetko boli následky, ktoré dohnali spoločnosť kčinom v novembri 1989. To, čo ľudí na námestiach spojilo, bola túžba po zmene. Už viac nechceli čeliť nebezpečenstvu ŠtB, boli unavení zneustáleho vysvetľovania, dokazovania neviny, obhajovania seba asvojej rodiny, nechceli byť vklietke socializmu. Protesty vkaždej obci vtedajšieho Československa mali veľmi podobný charakter. Protesty boli nenásilné, aj keď nemožno tvrdiť, že sa zaobišli bez násilia moci, ktorá sa bezohľadne snažila udržať na čele komunistického štátu. Vo všeobecnosti ľudia už nechceli násilie, netúžili po drastických prevratoch. Ale túžili po niečom novom. Po demokracii. Držala ich atmosféra zmyslu, lásky, nádeje, solidarity azmeny. Dokonca aj revolučné piesne vystihovali túžbu po zmene anaši rodičia si denne sľubovali na námestiach vytvorenie spoločnosti lásky, úcty, tolerancie, rešpektovania: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.“2
Pieseň Ivana Hoffmana je dnes pokladaná za oficiálnu hymnu revolúcie avprelomovom období novembra – decembra 1989 vyjadrovala presvedčenie celého národa. Verše atóny boli pre väčšinu znamením nádeje. Nežná revolúcia nás dokázala spojiť vo viere vdobro alásku medzi ľuďmi, ale nie všetky udalosti prebiehali pozitívne. Po dlhých rokoch železnej opony, tlaku moci auniformity sme neboli pripravení na takúto zmenu. Občiansky aj politicky sme zlyhali azačali sme byť iba zlí. Zistili sme, že to nedokážeme ato silné puto sa pretrhlo. Po predsavzatiach konca roku 1989 nastupujú ťažké 90. roky. Mečiarizmus akauzy spojené sním a s jeho vládnutím, globalizácia, ktorú sme dovtedy nepoznali, apreto sme neboli schopní jej kvalitného využitia. Nacionalizmus ako produkt novej slobody, ktorého korene sa tiahnu až do súčasnosti, až po konečný rozpad Československa. Ale tiež následná éra finančnej oligarchie, mafia amanipulovanie sverejnosťou, to všetko pokladáme za absolútne popretie skutočnej lásky. To všetko bolo legalizovanie éry zla.
Dá sa konštatovať, že láska asila solidarity, ktorú ľudia nadobudli počas Nežnej revolúcie, sa rýchlo stratili. Túžba vládnuť, chamtivosť po majetku apeniazoch a vlastnosť egoizmu dokázali zmeniť napredovanie oboch krajín nie práve tým najlepším smerom. Dôkazom toho je aj neprijatie do Európskej únie vporevolučných rokoch.
Našťastie aj napriek negatívnym vplyvom našej cyklickej histórie sme dokázali veľkú zmenu bez použitia hrubej sily. Aprečo sme nakoniec predsa len stratili odvahu pokračovať vsprávnom smere ďalej? Jednoznačnú otázku nie je ľahké zodpovedať. Ľudstvo sa stále vyvíja ažiadna spoločnosť vžiadnom historickom období ešte nedospela kmorálnej dokonalosti, ba ani sa ktejto méte nepriblížila.
Môžeme sa však poučiť avyvarovať sa chýb z minulosti tým, že sa budeme usilovať byť tolerantní, nešíriť nenávisť, byť pokorní, ale aj dôvtipní asnažiť sa pozerať na situáciu srozumom. Šírme lásku, ktorú máme vsebe, nevzdávajme sa zo strachu anestávajme sa zlými!
Esej hodnotí spisovateľ Marek Vadas:
Lucia Poláková si vybrala citát o láske, po ktorom študenti siahali najčastejšie, no svoju esej naň adaptovala netradičným spôsobom. Namiesto osobných zamyslení nad intímnymi vzťahmi tu Johanidesov výrok preniesla ku globálnym probrémom - premýšľa o Nežnej revolúcii a následných historických udalostiach.
Ideál slobody povalil moc bývalého režimu na námestiach v atmosfére lásky, nádeje a vzájomnej solidarity. Viera v dobro a lásku však bola naštrbená vpádom slobody, voľného trhu a globalizácie, na ktoré sme neboli pripravení a nasledovali politické i občianske zlyhania. Puto solidarity sa pretrhlo a prišli temné časy nacionalizmu, mečiarizmu, oligarchie a mafie.
V jazykovo i kompozične zručnej eseji sa Lucia zamýšľa nad tým, prečo sme po revolúcii nedokázali pokračovať v správnom smere, ktorý sme si na námestiach vysnívali, a volá po tolerancii, pokore a láske.
