ղľáԾ
Po takmer dvoch desaťročiach sa slovenský knižný trh dočkal druhej zbierky poviedok Kufor Sergeja Dovlatova, ktorý nie je vnašich končinách úplne neznámy, no rozhodne by si zaslúžil byť známejší.
Sergej Dovlatov: Kufor
Preklad: Silvia Šalatová
Žilina: Absynt, 2021
Vdeväťdesiatych rokoch, tesne po prozaikovej smrti (1990), časopis Revue svetovej literatúry venoval Dovlatovovi zopár článkov adva poviedkové preklady avroku 2002 vpreklade rusistov Valerija aIvany Kupkovcov vyšiel poviedkový výber Čiasi smrť (Marenčin PT).
Sovietske 60-te a 70-te
VPetrohrade, vtedajšom Leningrade, šesťdesiatych asedemdesiatych rokov sa dobrá literatúra nepísala, ale žila. Sovietski spisovatelia, kritici, členovia undergroundového podhubia sa stretávali vbaroch neďalekého Nevského prospektu, kde sa ich texty rodili, čítali, hodnotili, diskutovalo sa o nich, zapíjali sa vodkou atie, čo boli väčšmi realistické ako socialisticko-realistické, sa šírili ako samizdaty aleboputovali do exilových časopisov. Sergej Dovlatov bol neodmysliteľnou súčasťou týchto kruhov, poznal každého akaždýpoznal jeho. Petrohrad snezabudnuteľným dobovým koloritom ho formoval avýrazne sa odrazil vjeho poviedkach.
Tvorba sotvaktorého ruského spisovateľa je taká autobiografická, tak silno zasadená do sovietskej potemkinovskej mašinérie. Neprekvapuje preto, že vsovietskych vydavateľstvách ačasopisoch Dovlatov nepochodil a rukopisy poviedok spoznámkou alebo pečiatkou „zamietnuté“ šíril vrodnej krajine len medzi priateľmi. Ešteže Amerika plní aj „sovietske“ sny, atak si túžbu byť publikovaný ačítaný splnil až vemigrácii vNew Yorku, kde sa vamericko-ruskom Brighton Beach koncentrovali umelci aintelektuáli, vyhnaní zo ZSSR .
Autobiografia v kufri
Semigráciou súvisí aj zbierka poviedok Kufor. Obmedzený majetok, ktorý mal spisovateľ povolené odniesť do cudziny, vňom oživil spomienky na mladé roky vPetrohrade aprepožičiava názvy aj samotným poviedkam. Krepsilonové ponožky, nomenklatúrne poltopánky, bunda Fernanda Légera, popelínová košeľa, baranica. Vzhľadom na spoločnú historickú skúsenosť so socializmom už samotné názvy poviedok evokujú prúd asociácií aj uslovenského čitateľa. Každý kus „emigrovanej“ látky vsebe nesie vlastný príbeh, kúsok sovietskej reality, sovietskej mentality. Prirodzene, Dovlatov (ktorý je zároveň hrdinom všetkých poviedok) nič zkufra nenadobudol prozaickou kúpou. Niečo potiahol, niečo fasoval, niečo si došmelinárčil, k niečomu prišiel len tak náhodou po niekoľkých stakančikoch vodky.
Humor, irónia asatira vruskej literatúre sú väčšinou postavené na kritike spoločenských pomerov. V20. storočí zažila táto literatúra vRusku veľký rozmach avsnahe obísť cenzúru, ako to už vumení býva, nadobudla veľmi jedinečný asvojrázny charakter. Aj Dovlatov vychádza zruskej (sovietskej) reality. Jeho texty však nemoralizujú ani neodsudzujú ado tejto roly sa nesnažia vmanipulovať ani čitateľa. Pôsobia veľmi nenútene, nevtieravo avtom spočíva ich chytľavosť.
Dovlatov ako hlavný hrdina arozprávač zbierky je apaticky (aobčas nechápavo) účastný na vlastnom živote. Táto autoštylizácia sa ukázala ako veľmi funkčná pri zobrazení groteskných scén zo sovietskeho prostredia, ako napríklad popíjanie na pracovisku, ktoré by pri inom uchopení mohli pôsobiť ošúchano, ba možno aj trápne.
Kniha Kufor je prehliadkou najbizarnejších stránok sovietskej každodennosti. Je plná šmelinárov, vekslákov, hladinkárov aj bežných ožranov, flákačov, bláznivých umelcov aj neumelcov. Všetci sa snažia nájsť si svoje miesto voformalisticky absurdnom režime. Stavajú monumentálne sochy hrdinom socializmu, bijú sa po baroch, zpráce potiahnu, čo sa dá, od nábytku po vedro malty.
Vydavateľská kvalita
Dovlatovove poviedky sú hemingwayovsky stručné atrefné, nie je vnich ani slovo navyše. Tento štýl sa podarilo zachovať aj Silvii Šalatovej vo veľmi podarenom slovenskom preklade. Treba oceniť aj prekladateľkine poznámky pod čiarou približujúce ruské osobnosti areálie, ktoré by hlavne mladšej generácii čitateľov nemuseli byť známe.
Zbierka poviedok Kufor je mimoriadne vydareným vydavateľským počinom. Okrem trefného výberu diela akvalitného prekladu poteší knihomoľov aj grafické spracovanie aformát obálky.
Pre náročných aj nenáročných
Myslím, že Kufor má potenciál osloviť rôznych čitateľov – náročných aj nenáročných. Smutno-vtipné poviedky ponúkajú vhľad do sivej socialistickej každodennosti, sú materiálom na premýšľanie ozdanlivo bežnom – apresne tam sa začínajú tie najhlbšie úvahy –, no zároveň nám ich flegmatický tón dovoľuje prečítať si ich bez výčitiek aj čisto oddychovo. Taký bol aj sám Dovlatov. Priatelia naňho spomínajú ako na nesmierne dôvtipného aspoločenského človeka, ktorý však nikdy nebol šťastný. ZDovlatova ešte je čo objavovať, tento preklad do slovenčiny azda nie je posledný.
Natália Rondziková (1992)
Interná doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV, vo svojom výskume sa venuje dejinám prekladu ruských spoločenskovedných textov. Okrem toho prekladá najmä literárne a audiovizuálne diela a je členkou Výkonného výboru združenia literárnych prekladateľov a redaktorov DoSlov, kde má na starosti výskum.
Sergej Dovlatov (3. september 1941 – 24. august 1990)
Zdroj fotografií: wikipedia.org
