ղľáԾ
Mgr. Mária Klapáková, PhD. pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity vPrešove. Venuje sa najmä metakritike a súčasnej slovenskej literatúre. Je redaktorkou časopisu opoézii abásnikoch Vertigo atiež knižného portálu košickej Verejnej knižnice Jána Bocatia www.knihynadosah.sk.
Literárna veda sa v roku 2018 množstvom publikovaných prác výraznejšie nevymykala domácemu štandardu. Pravidelne každoročne vychádza okolo dvadsiatky titulov, čo na domáce pomery nie je málo anaznačuje to aj určitú stabilitu vtomto smere. Väčšina kníh pochádza od autorov pôsobiacich vakademickom prostredí, ich tematika či metodika práce by mala zrkadliť, aké problémy či spôsoby výskumu sú vdanom období produktívne. Nezanedbateľné ačasto prínosné sú aj publikácie od neakademických tvorcov. Tie môžu svojou kvalitou a invenciou i predčiť akademické práce, hoci reprezentujú primárne osobný záujem autora či autorky. Tieto tendencie sa ukázali a potvrdili aj minulý rok, no čo je obzvlášť potešujúce, viac-menej som sa nestretla s publikáciou, ktorá by bola vydaná samoúčelne, bez toho, aby aktívne vstupovala do literárnovednej diskusie, otvárala nové problémy či bola zrkadlom dlhodobého výskumu asústredenia sa na daný problém. Keďže ročné hodnotenie ponúka obmedzený priestor, pokúsila som sa zminuloročnej produkcie vytvoriť pre čitateľov Knižnej revue čo najreprezentatívnejší výber apoukázať primárne na knihy, ktoré môžu zaujať rovnako odbornú, ako vniektorých prípadoch aj širšiu verejnosť zaujímajúcu sa oliteratúru aj vodbornej reflexii.
Ak som spomínalaautorov aautorky pôsobiacich mimo akademického prostredia, zaujímavým „prípadom“ je Gabriela Rakúsová. Má literárne vzdelanie, no hoci na akademickej pôde nepôsobí, patrí dlhodobo kjedným znajaktívnejších kritikov či recenzentov apravidelne jej vychádzajú iväčšie publikácie, čím dokazuje, že pôsobenie vtejto oblasti nemusí byť nevyhnutne naviazané na vedecké pracovisko. Aj stým môže do istej miery súvisieť už stabilné vnímanie recenzií G. Rakúsovej ako hodnotení reprezentujúcich kritiku sympatie. Autorka je špecifická svojím zhovievavým postojom rovnako ketablovaným, ako aj začínajúcim autorom, často aj vrozpore s názorom „akademickej“ kritiky. Za uplynulý rok vyšli autorke dve knihy.
Prvou znich je Medzi realitou ajej znakom (Interpretačné úvahy o knihách) (Modrý Peter). Ide osúbor krátkych (kritických) úvah, ktoré autorka publikovala vrozmedzí rokov 2015 – 2018 najmä vperiodikách ako Denník N, Knižná revue, Pravda, Revue svetovej literatúry apod. Recenzie sú primárne informačné, „popularizačné“ vzmysle snahy knihu potenciálnemu čitateľovi jasnou akomunikatívnou formou odporučiť. Autorka poukazuje najmä na klady kníh. Pri pokuse odčítať zrecenzií Rakúsovej literárny vkus, môžeme vidieť, že ju oslovili najmä knihy sfilozofujúcim presahom, bez experimentálnych snáh, ale aj literárnovedné práce, zbierky rozhovorov či esejí predovšetkým strednej astaršej generácie spisovateľov aspisovateliek (J. Briškár, J. Buzássy, E. Gindl, I. Laučík, V. Kupka, P. Zajac, I. Štrpka, Z. Rédey, D. Pastirčák, W. Szymborska apod.). Autorka však sekundárne neobchádza ani začínajúcich autorov, ktorých knihy rezonovali aktuálne (J. Púček, E. Šimšík apod.). Až pri čítaní väčšieho množstva Rakúsovej recenzií som si všimla jeden detail. Na rozdiel od väčšiny recenzentov, ktorí vzávere hodnotenia ponúknu akési zovšeobecňujúce zhrnutie, Rakúsová niekedy svoj text uzatvára krátkym negatívnym komentárom či upozornením na problém, hoci recenzia ako celok je pozitívna (napr. knihy P. Juščáka, M. Kopcsaya), vkontexte knihy je to pozitívne narušenie prúdu zhovievavých hodnotení. Čo mi však, aj vo vzťahu ktýmto úvahám, vknihe chýba, je komentár autorky. Na jednej strane síce môžeme argumentovať tým, že za autorskú poetiku hovoria samotné texty, no vprípade podobných výberov sa priam žiada vysvetliť, na základe čoho boli zvolené práve tieto reflexie, čo od nich môže čitateľ očakávať či ako kniha vznikala. Žiadalo by sa možno priblížiť, ako G. Rakúsová vníma svoje dlhodobé „škatuľkovanie“ do kategórie spomínanej kritiky sympatie, čo sa vo variantnej forme objavuje aj na zadnom prebale knihy, kde sa konštatuje, že autorka svoje „odborné reflexie orientuje na také literárne diela, ktoré sa dajú prijímať afirmatívne“. „Ľudský“ prístup kliteratúre avyberanie si „sympatických“ kníh sú totiž zrecenzií zjavné.
Zdvojice publikácií G. Rakúsovej za rok 2018 ma viac oslovila jej druhá kniha Fiktívne rozhovory (o autoroch a dielach) (Literárne informačné centrum). Tu sa, paradoxne, viac a jasnejšie ako vzbierke recenzií ukazuje autorkin čitateľský vkus (A. P. Čechov, A. Bagin, Ľ. Groeblová, P. Zajac, J. Briškár, M. Milčák apod.), ale najmä schopnosť podať ho prístupne, vpodstate pre akéhokoľvek čitateľa, stým, že afirmatívny prístup je vyjadrený skôr implicitne. Kniha môže byť rovnako zaujímavá pre skúseného percipienta, ako môže „poslúžiť“ budúcemu maturantovi. G. Rakúsová sa tu nachádza vpozícii diskutérky, ktorá prostredníctvom fingovaných otázok prepája vecné, napr. aj biografické informácie oautoroch sich zápiskami či ukážkami ztvorby. Čo pri tomto žánri považujem za najnáročnejšie asčím sa, myslím, Rakúsovej vo väčšine prípadov podarilo slušne vyrovnať, je prirodzenosť, „autentickosť“ takýchto štylizovaných rozhovorov. Najmä ak sú publikované na pomerne veľkej ploche, nie je ľahké vyberať ukážky aformulovať repliky pýtajúceho sa aj respondenta tak, aby nemal čitateľ pocit, že rozhovory vznikali „surovým“ aúčelovým priliepaním jednotlivých pasáží. Rakúsová však volí formu klasického rozhovoru, keď sa pýta na poetiku, autora/autorku priamo oslovuje, resp. sa autori cez ňu oslovujú navzájom. Knihu považujem za invenčnú snahu vstúpiť do priestoru popularizácie umeleckej literatúry aj literárnej vedy, momentálne aj modernou „reportážnou“ formou, pri ktorej si viem predstaviť ijej pokračovanie.
Záujem ostaršiu slovenskú literatúru je vnašom kontexte, okrem iných, výrazne spojený smenom Eriky Brtáňovej, ktorej minulý rok vyšla kniha Slovo pánovo zostáva naveky. Zkázňovej tvorby slovenských spisovateľov 18. – 19. storočia (VEDA). Ako už napovedá názov, autorka sa tu zamerala na špecifický žáner kázne. Vúvodnej kapitole Povolaním kazatelia, dušou spisovatelia približuje jeho rôzne definície, vlastnosti a premeny vhistorickom kontexte (napr. otázka jazyka ajazykových prostriedkov, aj vo vzťahu krôznym preferovaným podobám slovenčiny najmä v18. storočí). Nosnou časťou publikácie sú však prepisy konkrétnych kázní slovenských autorov (a dejateľov), ktorí boli zároveň kňazmi, čo najmä vnaznačenom období 18. a19. storočia nebolo vdomácej literatúre zriedkavé (J. I. Bajza, A. Bernolák, J. Fándly, B. Tablic, A. Chalupka, J. Kollár, M. M. Hodža, J. Chalupka, J. Palárik, J. Záborský, K. Kuzmány a J. M. Hurban). Práve na výbere konkrétnych kázní ana ich prepisoch, podriadených jasným alogickým pravidlám (porov. s. 153), spočíva ťažisko knihy. Dalo by sa možno uvažovať oakejsi miniantológii, kde každého zautorov reprezentuje jedna kázeň. Kázne majú totiž nezriedka umelecký charakter a spolu spoukazovaním na dobové, často i dnes aktuálne problémy prispievajú ikčitateľskej zážitkovosti textu. Primárne však kniha napĺňa svoj cieľ, ato dotvoriť, kompletizovať obraz ojednotlivých autoroch, ich spôsobe uvažovania, hodnotách, tvorbách iosobnostiach nielen prostredníctvom ich „voľnočasovej“ umeleckej, ale i „pracovnej“, kazateľskej tvorby.
Za povšimnutiahodné považujem už dlhodobejšie aj písanie Jany Juhásovej. Autorka u mňa zarezonovala pred pár rokmi, keď začala intenzívnejšie publikovať recenzie poetických textov, najmä zokruhu autorov „spirituálne“ ladeného básnenia. Toto nastavenie sa neskôr premietlo aj vjej monografii Od symbolu klatencii. Spirituálna téma ažáner vsúčasnej slovenskej poézii (2016), kde Juhásová dokazuje produktívnosť uchopenia súčasných autorov aautoriek formou interdisciplinárnych presahov do filozofie či výtvarného umenia. To vo vzťahu kšpecifickej, vdomácom literárnovednom výskume nie práve „trendovej“ téme (na to vo svojej druhej knihe odkazuje aj autorka, keď spomína nadväzovanie na práce Pavla Winczera ešte z30. rokov 20. storočia), spôsobilo, že Juhásová našla pomyselnú „dieru na trhu“, ktorú viac než úspešne vypĺňa aj svojou druhou, nadväzujúcou monografiou Litanická forma od avantgardy po súčasnosť (Verbum). Autorka vnej interpretuje poetiky slovenských nadrealistov, autorov katolíckej moderny či básnikov druhej polovice 20. storočia, podnetná je časť venovaná využívaniu litanickej formy vobdobí socialistického realizmu, pričom vníma presahy až do súčasnosti (poézia M. Habaja, L. Lipcseia či M. Ábelovej). Ako vrecenzii na knihu konštatuje aj G. Rakúsová, pre písanie J. Juhásovej je charakteristická „precíznosť“ (Knižná revue 3/2019, s. 28), čo sa odzrkadľuje na systematickosti výskumu, premyslenom koncepte knihy ipresvedčivých interpretáciách, vktorých autorka pracuje nielen svýchodiskovým umeleckým textom, ale zapája ho aj do kontextu svetovej literatúry či produktívne pracuje sinterdisciplinárnym presahom. Kniha je koncipovaná ako vývinový prehľad využívania litanickej formy ajej premien vslovenskej poézii od minulého storočia po súčasnosť, no odvoláva sa ainterpretuje aj východiská zo svetového kontextu (napr. Ch. Baudelaire, A. Breton, F. Halas), pričom autorka teoreticky nadväzuje najmä na výskumy zpoľskej literárnej vedy, kde má, azda prirodzene, podobný výskum hlbšie korene. Sekundárne nadväzuje, resp. paralelne, hoci nepriamo „spolupracuje“ sgrantovým projektom poľského vedca Witolda Sadowského, ktorý sa venuje výskumu litanickej formy vstredoeurópskom kontexte. Spoločne sautorkou možno konštatovať, že je škoda, že Juhásovej práca sa (zatiaľ) nestala súčasťou podobného výskumného grantu.
Obdobím medzivojnovej literatúry sa dlhodobo asystematicky zaoberá aj básnik aliterárny vedec Michal Habaj. Na svoje uvažovanie zmonografie Druhá moderna (2005) Habaj nadväzuje antológiou doplnenou profilmi autorov akomentujúcou štúdiou Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930 (Literárne informačné centrum). Ide oreprezentatívny výber ztvorby avantgardných prozaikov zdaného desaťročia, doplnený edičnými poznámkami, vktorých Habaj vysvetľuje, opisuje adopĺňa pôvodný bibliografický odkaz. Pri výbere jednotlivých textov, ktoré autor do antológie zvolil, nerozhodovala iba kvalita, ale skôr (napr. vprípade Imra Fritsa až príliš modelová a klišéovitá) práca smodernistickými prvkami, resp. modernistickým gestom (s. 493). Do knihy tak vedec vybral prozaické, najmä poviedkové texty J. Alexyho, T. J. Gašpara, J. Hrušovského, I. Horvátha, G. Vámoša, I. Minárika, K. Urbanoviča, M. Th. Mitrovského, Š. Letza, J. Poničana, J. Elena, V. Wagnera, E. Holéczyho aI.Fritsa, ktoré nezriedka vyšli iba včasopiseckej podobe prípadne vzborníkoch či vknižných vydaniach, preto súčasnému čitateľovi nemusia byť dostupné. Ide teda oakési (znovu)objavovanie i zabudnutých či stratených textov, resp. takých, ktoré aj vobdobí svojej aktuálnosti nemuseli výraznejšie rezonovať. Aj ztohto dôvodu možno Habajovu antológiu vnímať jednak ako čítanku krovnomennej monografii, jej praktickú realizáciu, ale tiež ako snahu overiť platnosť autorovho termínu druhá moderna na konkrétnych textoch.
Kniha môže svojou koncepciou čitateľovi pripomenúť edíciu vydavateľstva Kalligram Knižnica slovenskej literatúry, ktorá zvykne mať prehľadový charakter a priznane môže slúžiť aj ako študijný materiál pri príprave na maturitu, vysokoškolský seminár či samoštúdium. Spravidla sa tiež skladá zúvodnej anajrozsiahlejšej textovej časti, štúdie zostavovateľa či zostavovateľky abiografických údajoch autora, autorov. Habajova kniha je možno akýmsi detailnejším anajmä odvážnejším variantom spomenutej edície, keďže približuje pomerne nový anajmä autorský termín, navyše naviazaný na jedno desaťročie, čo vdejinách literatúry nie je veľa. Ktomuto prirovnaniu ma okrem rozsiahlej (istotne ale rozsahom „bohatšej“, než je to zaužívané vspomenutej edícii) literárnej časti motivuje tiež spôsob, akým Habaj koncipoval záverečný oddiel. Čitateľsky ústretovo sú spracované jednak profily autorov, no tiež pasáž nazvaná „Vysvetlivky akomentáre“. Okrem toho, že vnej Habaj uvádza dôležitý bibliografický údaj ku každému textu, vkrátkosti približuje aj obsah, resp. akési záchytné body každej prózy. Následne ponúka aj slovníček, vktorom vysvetľuje čitateľovi predpokladane neznáme pojmy. Asi práve tieto dve časti mi najväčšmi evokujú, že by mohlo ísť o „školskú pomôcku“.
Autor totiž vslovníku vysvetľuje aj slová, mená či pojmy, ktoré, nazdávam sa, sú (nielen) skúsenejšiemu čitateľovi jasné a známe (napr. rty, galiba, kalika, podzim, gobelín, martýr, direktor, dohán, abbé, pitvor, diván, výčapník, obličaj, diadém, panteón, Ján Smrek, samovar, Mozart, cmiter, halena, kalvária, Faun, revue, pokúsať, blues, páža, sultán, Mona Lisa). Tiež autorova záverečná štúdia je, aj vnadväznosti na to, že detailnejšie interpretácie ponúkol už vmonografii zroku 2005, koncipovaná viac prehľadovo, vedec čitateľa širšie uvádza do historicko-kultúrneho kontextu, následne približuje jednotlivé charakteristické črty prózy druhej moderny (kozmopolitnosť, mužsko-ženské (erotické) vzťahy, stým súvisiace, pre Habajovu vedeckú iumeleckú tvorbu už dlhodobo príznačné, modelovanie obrazu ženy, resp. dievčaťa), kde vysvetľuje dôvod ich prítomnosti, ich podobu a funkciu vmodernistických textoch. Vtretej časti štúdie približuje základné znaky poetiky každého zautorov, ktorých prózy sa do antológie dostali.
Habajovu knihu považujem za dôležitý prínos kvýskumu akontextualizácii slovenskej medzivojnovej literatúry. Problematicky vnímam jedine otázku modelového čitateľa knihy, tá je však, aj vzhľadom na zámer knihy(„Až iba sohľadom na konkrétne texty môžeme hovoriť odruhej moderne ako okapitole zdejín slovenskej literatúry, ktorú sa oplatí čítať aoktorej má význam písať“, s. 493), azda sekundárna.
Jedným znajaktívnejších literárnych vedcov je dlhodobo Ján Zambor, ktorému vostatných rokoch vychádzajú odborné knihy stakmer ročnou pravidelnosťou. Najnovšia má názov Stavebnosť básne (Literárne informačné centrum) aide osúbor štúdií venovaných nielen poézii, ktorá je desaťročia centrom Zamborovho výskumu (napr. I. Krasko, M. Válek), avlastnej tvorby, ale sú tu zaradené aj dve analýzy prozaických textov (konkrétne Stanislava Rakúsa aJúliusa Vanoviča) atiež reflexie prekladov, ďalšej z oblastí jeho záujmu. To, že čítame knihu J. Zambora, je percipientovi, ktorý sa sjeho písaním už stretol, zrejmé hneď zúvodnej kapitoly. Vstupné texty totiž zvyknú mať podobu priblíženia skúmaného problému, uvedenia do metodiky práce apodobne, no vtomto zmysle uZambora jasne vystupuje do popredia rozpoznateľná individualita. Už úvod je samostatnou štúdiou, vktorej autor jednak približuje svoje chápanie poetík napr. S. B. Hroboňa, J. Stacha, J. Mihalkoviča, J. Buzássyho či I. Laučíka, no zároveň analyzuje vlastné písanie, definuje svoj spôsob práce, vymedzuje sa azároveň akoby implicitne obraňuje, keď vysvetľuje napríklad to, prečo okrem textov iných básnikov zaradil do knihy aj interpretácie vlastných veršov.
Časť knihy, ktorá je pre mňa polemická, sú však práve Zamborove autoreflexie (obsahujúce i, nazdávam sa redundantný,rozhovor s autorom), interpretácie vlastných básní, vlastného uvažovania. Vedec sa priamo priznáva kfascinácii písaním, keď konštatuje: „Nezdráham sa povedať, že písanie je podstatná súčasť môjho bytia. Platí to nielen pre moju pôvodnú tvorbu, ale aj pre prekladovú apre literárnovednú reflexiu poézie. Aj do nich sa chtiac-nechtiac vpisujem“ (s. 215). Zamborove argumenty sú logické avpodstate presvedčivé, napriek tomu si však myslím, že väčšmi než komentovať vlastnú tvorbu vedcovi svedčí interpretácia iných autorov (i preto, že sa primárne venuje tým mnohoznačným, interpretačne nejasným a náročným). Aj záverečné štúdie M. Andričíka aJ. Gavuru (čo tiež nie je štandardom vedeckých kníh) dokazujú Zamborove kvality, presne ajasne definujú jeho vedeckú poetiku, napr.: „Hermeneutický ,hlad‘ po význame sa uňho spája sso štrukturalistickou precíznosťou pri odkrývaní nuáns tvarovej stránky básne aich vzájomných väzieb“ (Andričík, s. 335) či „Zamborova kniha je celá. Ukazuje, ako sa jeden človek môže ponoriť do poézie až tak, že sa stane jeho najvyššou prioritou. (...) Pri všetkej rôznorodosti sa čitateľovi dostáva až prekvapivo zjednotená predstava osvete poézie“ (Gavura, s. 338). Ak by som Zamborovu najnovšiu knihu vnímala ako báseň, napísala by som, že je, až na spomenuté dopovedanie, objavná anadčasová.
Marta Součková pripravuje každoročne konferenciu, na ktorej sa systematicky sleduje súčasná slovenská literatúra, vostatných rokoch iso sekciou venovanou populárnej či žánrovej literatúre ainterdisciplinárnym presahom kdivadlu či filmu. Vjej editorstve vyšiel aj minulý rok zborník Kpoetologickým aaxiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 V. Zborník materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie, konanej 27. – 28. novembra 2017 na FF PU vPrešove (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove). Primárnym zámerom podujatia anásledne aj zborníka je diskutovať oaktuálnych problémoch domácej literatúry, čo sa ako produktívne ukazuje najmä priamo pri diskusiách na konferencii, možno by stálo za zváženie publikovať vzborníku aj najrelevantnejšie prepisy úryvkov z nich. Časom sa pritom ustaľuje „komunita“ vedcov, ktorí sa konferencie zúčastňujú pravidelne. Popri domácich účastníkoch (napr. J. Gavura, I. Hostová, P. Karpinský, M. Kendra, P. Markovič, G. Mihalková, M. Mitka, J. Rusnák, M. Součková, L. Šafranová) tvorí väčšinu prispievateľov širší diapazón generačne izáujmom odlišných autorov (napr. J. Šrank, Z. Rédey, E. Urbanová, D. Rebro, K. Csiba, V. Nádaskay, Z. Stanislavová, T. Gintli, P. Jílek). Za špecifikum tohto zborníka považujem jednak to, že pribúda štúdií pokúšajúcich sa osyntézu, no tiež fakt, že hoci sa témy jednotlivých príspevkov „dotýkajú“ a implicitne komunikujú, platí to najmä pri štúdiách venovaných poézii, je to jeden zmála zo série Součkovej zborníkov, kde sa viackrát neobjaví interpretácia rovnakého diela či, svýnimkou V. Klimáčka, autora. Cez viacnásobný výskum rovnakého textu sa doteraz zvyklo potvrdzovať, ktoré diela vdanom roku najviac rezonovali. Ide možno onáhodu, no rovnako to môže znamenať, že slovenská literatúra po roku 2000 ponúka stále viac autorov atém, ktoré stoja za pozornosť.
Už zabehnutým projektom zokruhu vedcov „prešovskej školy“ je aj TOP 5 (slovenská literárna avýtvarná scéna 2014 vodbornej reflexii) (FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania), zostavovateľmi boli Marta Součková a Ján Gavura aza výtvarnú zložku Richard Kitta. Ide odlhodobý projekt, pričom reflexia roku 2014 je výročným piatym ročníkom. Na to zostavovatelia implicitne poukazujú už úvodom, miesto ktorého sú vknihe uvedené zoznamy kníh aautorov štúdií, ktoré vrámci „projektu“ doteraz vyšli. TOP 5 pravidelne reflektuje päť najlepších či najvýraznejších literárnych avýtvarných diel, zakaždým sodstupom dvoch rokov, čo by mal/mohol byť dostatočný čas na vytvorenie si dištancie od diela azároveň aj od aktuálnych kritík, ktoré najčastejšie vychádzajú bezprostredne po vydaní knihy.
Predošlé vydania boli autorsky „obsadené“ výraznejšie vedcami zprešovského literárnovedného okruhu, výročný ročník sa viac otvoril, okrem stálych mien (J. Gavura, M. Součková, M. Kendra, I. Hostová, P. Markovič) reflexie písali renomovaní vedci ako J. Šrank, M. Šimáková Speváková, M. Kekeliaková, P. Zajac a K. Csiba. Autori reflektovali diela J. Briškára, A. Vášovej, V. Šikulovej, P. Vilikovského, R. Pupalu, D. Podrackej, K. Zbruža, T. Uleja aP. Macsovszkého. Zvýtvarnej zložky dostali priestor aj širšie známi výtvarníci L. Dovičáková, M. Knížová, Pixel Storm, Š. Balázs a B. Sirka. Aj napriek tomu, že projekt už vnázve evokuje jednoznačné afirmatívne hodnotenie, za jeho pozitívum považujem, že štúdie majú nezriedka kritický charakter aautori sa nevyhýbajú ani explicitnej kritike (napr. keď J. Gavura konštatuje pri zbierke P. Macsovszkeho Santa Panica autorské ustrnutie). Tento rok sa to ukázalo primárne na poetickej zložke, kde implicitne čítame, že nie každý rok vychádza päť výnimočných básnických zbierok, čo je azda iprirodzené.
Projekt je zároveň implicitne obrazom toho, akým spôsobom domáci literárni vedci uvažujú, akým typom textov sa zaoberajú, niekedy dokonca ich aktuálny vedecký záujem „prerazí“ aj očakávaný zámer štúdie. Narážam konkrétne na štúdiu P. Zajaca, otvárajúcu celú knihu, ktorá je venovaná knihe Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Na rozdiel od ostatných autorov sa tu totiž Zajac azda väčšmi než na Briškárovo písanie sústredil na vlastné uvažovanie oprobléme, ktorý ho momentálne zaujíma, ato otázka tzv. novej poetiky. Briškárov text sa pre neho stal skôr pokusným materiálom túto teóriu aplikovať akomentovať, než podnetom, ktorý by vedca zaujal sám osebe. Projekt TOP 5 potvrdil svoje stabilné miesto apokračuje ďalej, keďže vydaný je už inasledujúci ročník venujúci sa literárnej tvorbe vroku 2015.
Toto ponorenie sa do pojmu novej poetiky sa odzrkadlilo primárne vpublikácii Poetika textu apoetika udalosti (Trnavská univerzita, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave), ktorú zostavili literárni vedci René Bílik a Peter Zajac. Napriek tomu, že slovenská literárna veda dlhodobejšie hľadá nové metodologické východiská, snaží sa inšpirácie získavať zo svetových výskumov, nateraz je to skôr vo fáze objavovania nových možností, ich postupného overovania. Zponúkaných možností sa mi ako najzaujímavejšia azároveň najkomplexnejšia javí práve idea tzv. novej poetiky, ktorú teoreticky iprakticky reprezentuje predložená publikácia. „Náš výskum zakladá pojem novej poetiky avymedzuje ju voči tradičnej poetike. (...) Zahŕňa do poetiky nielen poetiku textu, ale aj performatívnu poetiku udalosti. Poetologicky sa zaoberá celým rozľahlým poľom intermediálnych ainterdisciplinárnych vzťahov atransgresií vo všetkých ich podobách apolohách. Nová poetika je existenciálna. (...) Nová poetika textu prekračuje rozhodujúcim spôsobom tradičnú poetologickú predstavu, že do ,sféry záujmu‘ poetiky patria len texty umeleckej literatúry. Ide vnej nielen oskúmanie textových pravidiel aalgoritmov, ale aj opoetiku inkorporácie textov vedenia do literárnych textov vnajrozmanitejších modoch amodalitách. Do novej poetiky však patria aj texty osobných svedectiev, samotné texty vedenia, esejistické avedecké texty, komentáre, návody, diagnózy, doklady adokumenty, operatívne texty reklamy, propagácie apropagandy. Nová poetika reflektuje mediálnu povahu textov. Tým prekračuje formy poetiky textu akultúry reprezentácie do performatívnej kultúry prezencie apojmom scény písania otvára cestu kpoetike udalosti. Poetika udalosti je obrovským priestorom rozličných performatívnych, často kontroverzných foriem manifestovaných udalostí, vprvom rade dvoch kľúčových typov festivít, reprezentatívnej a ,kalendárovo‘ pevne fixovanej sviatočnosti socialistického sveta a ,pohyblivých sviatkov‘ ľudskej každodennosti, výrazom ktorých sú vnami sledovaných rámcoch festivity špecifických kultúr asubkultúr. Udalosti vtejto oblasti (do nej patrí aj oblasť popkultúry) sa stávajú jedným zkľúčových fenoménov novej poetiky“ (s. 6 – 7). To sú len čiastočné definície novej poetiky, zktorých je však zrejmý jej zámer. Zdá sa, že novú poetiku bude možné aplikovať na každý text akéhokoľvek druhu, formy, hodnoty, zámeru. Malo by ísť oakúsi univerzálnu teóriu azborník je dôkazom, že by sa mohla vdomácom kontexte uchytiť (aj vnadväznosti na to, že pri nej možno badať podobnosť so zajacovským pulzovaním literatúry, ktoré má už vnašom výskume svoje stabilné miesto). Po tom, čo vroku 2017 vyšlo číslo časopisu Slovenská literatúra venované práve tomuto výskumu, je predložený zborník druhým, určite však nie posledným, výstupom novej poetiky.
Produktívnym projektom je aj zborník Minulosť, súčasnosť aperspektívy literárnovednej slovakistiky (Platforma pre literatúru a výskum), ktorého editorom bol literárny vedec Radoslav Passia. Ide ovýstup zMedzinárodného sympózia literárnovednej slovakistiky, ktoré sa konalo 20. až 24. novembra 2017 vBratislave a stretli sa na ňom slovakisti zviacerých krajín. Kniha, ako výstup zprvého podobného podujatia, je parciálnym naplnením ambície ÚSlL SAV, „byť pracoviskom koordinujúcim domáci aj zahraničný výskum slovenskej literatúry, ktorú (...) nemožno skúmať ainterpretovať izolovane od medzinárodného, primárne stredoeurópskeho kontextu“ (s. 11). Publikácia sa začína príspevkom I. Taranenkovej, ktorá sleduje literárnohistorické východiská našich významných historikov pred rokom 1989. Text otvára priestor pre nasledujúce príspevky, ktoré sa venujú rôznym (možno) produktívnym líniám slovakistického výskumu, autori sa pokúšajú ten-ktorý prístup vysvetliť, obhájiť či objasniť jeho možnú produktivitu. Objavuje sa tu napr. kognitívna literárna veda, konštruktivizmus, komparatívny výskum, koncept spojivového tkaniva apod. Reflektovaný je tiež preklad. Kniha mapuje „doteraz málo známe problémy našej vednej disciplíny, predstavuje niektoré jej výrazné postavy aviaceré príspevky ponúkajú aj novú reflexiu niektorých teoretických problémov anačrtávajú teoreticko-metodologické perspektívy v 21. storočí“ (s. 17). Podstatné však je, nakoľko aktoré zpostupov sa ukážu ako funkčné aj vpraxi, ktoré sa ustália, možno aktívnejšie vstúpia do zaužívaného spôsobu uvažovania oliteratúre abude sa im venovať väčšia pozornosť.
Súčasťou rovnakého širšieho projektu ako predošlé dve knihy ajednou zjeho realizácií je aj kolektívna publikácia pod vedením editorov Vladimíra Barboríka aRadoslava Passiu Spisovateľ ako sociálna rola (VEDA). Ide oliterárnosociologický výskum, ktorý vychádza zpremisy, že autor aspisovateľ sú dve odlišné roly. „Autor je podmienkou alebo predpokladom diela azároveň sa za vytvoreným dielom stráca“, zatiaľ čo spisovateľ „často stojí medzi dielom ačitateľom. Amôže aj zavadzať – aj ,dobrý‘ autor môže byť ,zlý‘ spisovateľ, ak nesplnil dobové nároky kladené na túto sociálnu rolu“ (s. 7 – 8). Práve vedci zokruhu SAV sa výskumu voblasti literárnej sociológie akontaktu domácej literatúry so svetovými vplyvmi venujú systematicky aproduktívne, čo dokazujú aj predošlé tri spomenuté knihy, ktoré sú výsledkami konferencií aseminárov ztohto organizačného okruhu. Podľa autorov „ambíciou publikácie je rozšíriť typologický register podôb spisovateľa azároveň ich historicky konkretizovať prostredníctvom vzťahu ksúdobému literárnemu asociálnemu poľu“ (s. 10), pričom tieto podoby sa skúmajú na príkladoch konkrétnych spisovateľov (napr. J. Alexy, autori publikujúci v časopise á, L. Novomeský, D. Tatarka, J. Červenák), predovšetkým z20. storočia po súčasnosť. Príklady zvolených autorov sú vybrané reprezentatívne a prostredníctvom nich dobre vidno, ako sa postupom času menila pozícia, funkcia, sebavnímanie ivnímanie spoločnosťou spisovateľa ako verejne činnej osoby. Oto viac, ak ide opolitika, straníka či príslušníka národnostnej menšiny. Taktiež sledujeme to, ako spisovatelia ne/reflektovali spoločenské zmeny, nakoľko azakých dôvodov ne/podliehali cenzúre, ne/prisluhovali dobe, nakoľko tematiku svojich diel prispôsobovali aktuálnym požiadavkám apotrebám doby, do akej miery mala na nich vplyv zahraničná literatúra, či akú úlohu môžu pri prezentácii roly spisovateľa zohrávať médiá, cez ktoré osebe hovorí sám či sahovorí oňom (napr. aj súčasná prezentácia autorov na sociálnych sieťach). Metodologicky viacerých autorov štúdií prepája nadväzovanie na myšlienkové východiská sociológa P. Bourdieua. Prostredníctvom podobného výskumu teda možno sledovať do akej miery aj mimoliterárne okolnosti zasahujú do výslednej podoby textu anakoľko to, kým je spisovateľ mimo svojej literatúry, ovplyvňuje jej percepciu.
Dlhodobý záujem otvorbu S. H. Vajanského možno zaznamenať uliterárnej vedkyne Ivany Taranenkovej. Ďalším zjej výstupov ktejto téme, tentoraz aj vpozícii editorky, je kolektívna monografia Svetozár Hurban Vajanský. Na rozhraní umenia aideológie (VEDA). Ako je naznačené na zadnom prebale, publikácia má byť určená pre odbornú aj širšiu verejnosť. Práve tá si vďaka knihe môže upraviť „stredoškolský“ idylický obraz Vajanského ako „,monumentu‘ slovenského národného akultúrneho života“, keďže to so sebou „prináša aj prehliadanie aospravedlňovanie jeho problematických polôh“ (s. 10). „Príťažlivé“ pre súčasného percipienta môže byť aj spojenie umenia sideológiou, keďže i vaktuálnej spoločenskej situácii ide opertraktovanú tému. Kniha prezentuje S. H. Vajanského ako rozporuplnú osobnosť, pričom „špecifická hodnota Vajanského pre slovenskú kultúru je založená práve na tejto rozporuplnosti. Hovoriť oňom neznamená len hovoriť ominulosti, ale znamená aj reflektovať rezíduá mentálnych schém, ktoré on sám reprezentoval“ (s. 11). Kniha je rozdelená do troch častí, prvá (autorkami štúdií sú M. Mikulová, I. Taranenková aD. Hučková) poukazuje na rozpor či kooperáciu medzi Vajanského otvorenými estetickými názormi anacionalistickou osobnosťou, zaoberá sa primárne jeho literárnou tvorbou, otázkou národovectva vjeho prózach či vplyvom modernistických smerov na jeho tvorbu. Vdruhej časti nazvanej „Národné aideologické modely“ (K. Hollý, M. Szabó, R. Holec) nájdeme štúdie vnímajúce Vajanského názory na národné dejiny, mladú generáciu hlasistov a tiež jeho antisemitskú polohu. „Polemiky“ (A. Draganová, M. Bystrzak) sú treťou časťou knihy aautorky vnej reflektujú medzigeneračný konflikt s hlasistami atiež dobovú kritiku A. Matušku. Vďaka jednotlivým príspevkom môže čitateľ vnímať Vajanského osobnosť vo väčšej ľudskej itvorivej komplexnosti.
Róbert Gáfrik pripravil publikáciu Zobrazovanie Indie vslovenskej literatúre (VEDA). Ide o prácu, ktorá má skôr prehľadový charakter, invenčná je primárne svojou témou. Vdomácom literárnovednom kontexte je skôr zaužívané sústrediť sa na istý problém, nie tému. Zameranie na tému totiž so sebou prináša dve vzájomne prepojené riziká. Jedným je možná „povrchnosť“, vynára sa tu možnosť, že téma bude spracovaná skôr „referátovito“, prehľadovo, aj tomu sa však dá predísť, ak autor preukáže „encyklopedický“ talent, schopnosť kontextualizácie, prípadne schopnosť rozlišovať kvalitu pri výbere analyzovaných textov. Stým súvisí ďalšie riziko, pre ktoré tematické práce môžu vyvolať včitateľovi pochybnosť. Tým je absencia problému, toho, čo vlastne chce autor prácou vyriešiť, akú otázku chce otvoriť, pretože ju považuje za dôležitú. Ak však výskumníka zaujíma výlučne téma, zdanlivo pred podobným problémom nestojí. Jednoducho potrebuje „len“ poznať čo najviac ačo najrelevantnejších zdrojov, ktoré sa danou témou zaoberajú, vtomto prípade ide otexty tematizujúce indické prostredie či Indiu amotívy sňou spojené vslovenskej literatúre, ktoré usporiada podľa istého kľúča. Najčastejšie, ako je to aj vGáfrikovej knihe, historicky. Tým by mali byť splnené predpoklady na to, aby vznikla plnohodnotná prehľadová publikácia.
Vo vzťahu ku Gáfrikovmu písaniu stojí za zmienku ifakt, že vroku 2017 vspolupráci vydal aj populárno-náučnú knihu Farebná India. Sklon kuvoľnenejšiemu, zážitkovejšiemu písaniu sa ukazuje aj vmonografii (napr. podnázov kapitoly na s. 46 – Maharádžovia vPiešťanoch, Piešťanci u maharádžu), čo je v žánri odbornej monografie tenký ľad. Pri naznačených problémoch by sa dalo protiargumentovať tým, že ide jednak oprvý výstup venovaný tejto téme, ktorý je zároveň ovplyvnený tým, že vdomácom kontexte nie je až také veľké množstvo výskumného materiálu. Kniha je však napriek tomu pre mňa primárne zaujímavým zdrojom informácií otéme, ktorej sa vdomácom kontexte nevenuje pozornosť. Azda aj napriek faktu, že „v 21. storočí bude každý šiesty človek Ind“ (s. 19, cit. podľa Varma, 2004, s. 1), našu literárnu scénu zatiaľ táto kultúra zasiahla iba okrajovo. Práve okrajové, neprebádané témy často vautorovi môžu povzbudzovať potrebu zaujať či zjednodušiť, čo ale nemusí byť zakaždým funkčné. Riziko takéhoto písania sa uGáfrika najvýraznejšie ukázalo vzáverečnej kapitole mapujúcej indické vplyvy vliteratúre po roku 1989. Vedľa seba autor na základe témy postavil texty J. Litváka, D. Nvotovej, J. Banáša, slovenského veľvyslanca vIndii L. Volka či trénerky jógy Alany Dev Priye. Ide o zámerom, hodnotou ikvalitou neporovnateľné knihy, na čo však Gáfrik neprihliada avzniká tak mix autorov, ktorí síce oIndii píšu, ale, nazdávam sa, nie vždy sú to texty aj sinou než oddychovou funkciou. Polemizovať by sa dalo aj otom, či vôbec presvedčivo slúžia aspoň na tento účel. Aj vtomto kontexte sa ešte viac vynára otázka, či spoločná téma stačí na to, aby sa ukázali relevantné výsledky. Áno, stačí, ak nám ide ovytvorenie prehľadu. To Gáfrik zvládol, keďže jeho orientácia aj voblasti sekundárnej literatúry venovanej orientalistike je zjavná. No zároveň nestačí, pokiaľ od literárnej vedy očakávame aj viac ako opis. Gáfrikova kniha preto zaujme primárne ako zdroj nových informácií pre čitateľa bez hlbšej skúsenosti sindickou kultúrou.
Myslím, že to bol pre slovenskú literárnu vedu dobrý rok. Vyšli knihy, ktoré boli realizáciou dlhodobých projektov aprostredníctvom ktorých sa otvárajú nové možnosti apríležitosti pre ďalší výskum. Zároveň pokračujú už dobre rozbehnuté výskumy, ktorých kvalita je stabilná či má aj stúpajúcu tendenciu. Aobjavili sa tiež texty začínajúcich literárnych vedcov. Stále výraznejšia je aj snaha literárnej vedy komunikovať nielen interne, ale aj prístupne aso širšou verejnosťou, čo považujem za pozitívne. Minulý rok som písala onie práve ideálnych podmienkach, vktorých slovenská literárna veda pracuje. Na tom sa, bohužiaľ, veľa nezmenilo, no oto viac som považovala za dôležité hovoriť tento rok otom, čo sa podarilo, čo aj napriek náročným podmienkam funguje aprináša relevantné výsledky. A, našťastie, prečítala som dostatok kvalitných vedeckých kníh na to, aby sa dalo povedať, že chváliť, hoci niekedy isprirodzenými výhradami, nebolo tento rok náročné.
