ղľáԾ
Ústrednými protagonistami najnovšej prózy Maroša Krajňaka sú manželia Martin aCatalina, ktorí väčšinu času venujú dialogickým fabuláciám akombináciám možnej reality.
„Vyskladaj príbeh sviacerými postavami. Catalina, ja, môj kamarát Američan – genealóg, dlžník celkom slušnej sumy peňazí, opakovane sľubujúci, že objasní vraždu môjho pradeda za morom. Potom istá žena Catalina porozpráva ostarcovi žijúcom vpresvedčení, že si zabudol výherný lotériový tiket vkiosku. Ďalej krásavica zdruhej strany Slovenska, sktorou sa tam neplánovane stretnem aona mi povie, ako sa iný neznámy starec rozhodol prepíliť pravoslávne chrámové kríže, akeď to spravil, na vežu denne prilietal havran aďobal do nej, akeď starec umrel, ďobal do kríža na jeho hrobe.“ (s. 101 – 102) Citovaný náčrt kľúčovej príbehovej línie predstavuje alúziu autorského zadania aj synopsu, od ktorej sa dá odraziť pri snahe uvažovať omožnostiach čítania prózy Maroša Krajňaka Už iba prítomnosť. Autor do nej vkladá zdanlivo autonómne postavy, témy, nezávisle sú formované aj priestorové kulisy. Ústrednými protagonistami sú manželia Martin aCatalina, ktorí väčšinu času venujú dialogickým fabuláciám akombináciám možnej reality. Pohrávajú sa sdomnienkami aspredstavami skutočnosti. Prostredníctvom dopredu navrhnutého verbálneho aktu navrhujú jej alternatívy, ktoré sa dajú chápať aj ako snaha hovoriacich ovplyvniť vlastnú históriu či dedičstvo. Dotýkajú sa vzájomných vzťahov aodhaľujú ich súvislosti, vďaka čomu sa vtexte prepojí legenda odedinskom predvádzaní opice, zvláštny americký genealóg ajeho rukopis, provokatívna výstava HOW NO?, nájdená záhadná kosť, vražda pradeda či úradníčka katastra so svojou dcérou. Celé rozprávanie je do istej miery postavené na striedaní rozprávačských polôh: opisné, fabulatívne alebo úvahové. Ďalším špecifikom prózy je prítomnosť akéhosi pomedzia medzi minulosťou, prítomnosťou abudúcnosťou. Lomy medzi nimi sú väčšinou náhle. Momenty rozprávačského pokoja striedajú neraz prudšie scény, vktorých si postavy vymieňajú niekoľko replík. Rozprávanie rozvíja dve paralelné polohy: vprvej nájdeme stopy rozprávačského fatalizmu, vdruhej odhaľujeme rozprávačský relativizmus. Vrstvený dialóg medzi Martinom aCatalinou, pracujúci salternatívami skutočnosti, akoby oberal text opevné základy, dokonca by sa mohlo zdať, že samotné rozprávanie nepreberá zodpovednosť za dej apostavy. Na strane druhej exponovaná neistota sa môže meniť na istotu.
Takou je zdôrazňovanie prítomnosti, čo dokumentuje aj samotný titul knihy. Prostredníctvom autorského konceptu sa odkrýva presvedčenie, že vnej lepšie než vminulosti možno rozprestrieť akýsi okamih, vktorom prestáva byť podstatné, čo bolo, je abude. Filozofickejšia reflexia tak podlieha zdanlivej ľahostajnosti voči samotnému času. To, čo sa vdanej chvíli odohráva, je zjednotením času, no rovnako aj vykoľajením sa slineárneho smerovania: „História má dno. Nie je ním raj, ako to Martinovi mylne nahovárali teisti, tým dnom je peklo vpodobe šialenstva. Zraja sme nevzišli, do raja sme mohli smerovať, no sami sme si podkopali nohy omylom, že sa pohybujeme vprotismere. Spomínanie sa musí priečiť vyšším silám.“ (s. 41) Niekde tu sa začína hra sčitateľom. Ponúka sa mu simultánnosť, ktorú prítomný čas navodzuje azároveň rozrušuje súdržnosť deja. Zmenou minulosti na prítomnosť autor vysiela určitý signál, že sa začne diať niečo dôležité. Dochádza kspomaleniu deja azdôrazneniu toho, čo sa odohráva práve teraz. Rozpráva sa tu oniečom, čo si vyžaduje odstup, čo sa však paradoxne prostredníctvom aktuálne prítomného pohľadu asi nedá. „Ľahostajnosť“ k času by sa dala priradiť kpokusom odpútania sa mimo dosah času, čo znamená snahu prenikať niekam za banálnu skúsenosť, do oblasti na hranici medzi poznaním anevedomosťou, kde by samotné rozprávanie dokázalo „fingovať“ stav medzi životom asmrťou. Očakávaným výsledkom by mohlo byť autorské relativizovanie subtílnejšieho delenia na minulosť, prítomnosť abudúcnosť, takáto časová stratifikácia by sa stala nepodstatnou.
Relatívna sa môže zdať aj samotná organizácia prózy. Na prvý pohľad sa pred čitateľom odhaľuje prozaikova rozšafnosť arozprávačský apetít. Krajňak sa často necháva vlastným rozprávaním „uniesť“, podlieha rozličným detailom, epizódam, rozhovorom. Vlastné rozprávanie môže vakomkoľvek okamihu zastaviť, pričom neskrýva istotu, že ono samé sa dokáže znovu rozbehnúť. Táto naratívna energia je schopná stierať rozdiely medzi dôveryhodnosťou anedôveryhodnosťou. Prozaikov rozprávač je tak trochu eskamotér prehľadávajúci skryté amálo prebádané medzery skutočnosti, čo sa premieta aj do replík protagonistov: „Čo ak je Wade poslom zpravej reality aprenikol do nášho matrixu? Čo ak sa snami zahráva cez akési sociálne experimenty, keď nám vo svojom texte podsúva fragmenty naozajstnej alebo vyššej skutočnosti? Čo ak vnás aktivoval schopnosť rozpoznávať podriadenú matrixovú úroveň, život Steva Paulishina, ku ktorému prenikáme cez hry afabulácie? Alebo čo ak je hierarchia týchto vrstiev opačná anašou úlohou je kompilát vlastného vnímania správne roztriediť?“ (s. 109) Aj zvtomto úryvku môžeme čítať autorský zámer, či presnejšie hru snezáväzným aobčas aj trochu zábavným prenikaním do zákonitostí priestoru asveta, kde vládnu modifikované zákonitosti. Pri zvýraznení tejto roviny pôsobí próza trochu umelo, čo však nie je problém, ak sa čitateľ rozhodne prijať pravidlá od tvorcu. Vtejto súvislosti by však mohlo prekážať isté rozprávačské dekoratérstvo, ktoré je schopné držať čitateľskú pozornosť iba na povrchu, čo by bola vprípade tejto knihy trochu škoda, keďže ona sama nechce byť povrchnou kategorickou proklámaciou úvah oneistotách sveta.
Organizácia prózy má však pre istotu aj druhú stránku, ktorá sa výraznejšie ukáže až pri záverečných epizódach. Do popredia sa totiž dostávajú aj ďalšie štruktúrne elementy, ktoré dodávajú textu prvok explicitnejšej súhry. Krajňakovu knihu tak môžeme čítať aj ako stavebnicu, kde všetko do seba postupne zapadne. Autorské eskamotérstvo akonštruktérstvo tvorí dve roviny rozprávania. Obe polohy však podliehajú rovnakej rozdrobenosti prózy ajej smerovaniu kstále novému „tu“ a „teraz“. Aj vďaka tomu zažívame ilúziu času, ktorá vzniká vo chvíli, keď sme do nej ako čitatelia vstúpili. Rozprávanie sa totiž často realizuje ako aktuálne prednášaná reč, ktorá nemusí mať pod úplnou kontrolou vedomosť, kde sa skončí, čo sa vneposlednom rade pretavuje aj do jemne bezcieľneho hľadania Martina aCataliny. Napriek občasnej strate kontroly nad vlastným rozprávaním je dobré, že autor nie je utáraný a prehnane dekoratérsky. Ani jeho evokácie nie sú studené. Oceňujem aj to, že všetky dôležité scény necháva obrazne dozrieť. Legitímnym spôsobom pracuje sneistotami anechápaním postáv, vtejto súvislosti si neuzurpuje nárok na akúkoľvek pravdu. Na uzde dokonca drží aj zaujatosť vlastným rozprávaním, takže nám necháva priestor na „vychutnávanie si“ prítomného sveta. Krajňák vo svojej próze chce rozprávať avýsledok tejto snahy napriek zdaniu neuzatvára do konštrukcií akategórií. Preto sa dá jeho neistotám aspoň trochu veriť.
Maroš Krajňak: Už iba prítomnosť
Bratislava: OZ Vlna/Drewo asrd, 2021
Foto: Soňa Uriková
