ղľáԾ
dzAko Dávid prišiel ohlasje obsahovo iformálne naozaj modelovým potvrdením toho, že aj komiks môže byť a aj je umením.
Prinajmenšom od druhej polovice 80. rokov (teda od obdobia spred skoro štyroch dekád!) nie je absolútne namieste spochybňovať relevanciu aj autonómnosť komiksu nielen ako média, ale aj ako umeleckého – áno, umeleckého – druhu. Prečo? Lebo Frank Miller Návrat Temného rytiera. Lebo Alan Moore ٰážDZ. Lebo Art Spiegelman Maus. Lebo Scott McCloud Ako rozumieť komiksu... Adá sa veru vtejto enumerácii hmatateľných dôkazov pokračovať napríklad aj takto: Lebo Judith Vanistendaelová Ako Dávid prišiel ohlas.
Komiks – to slovo teraz používam ako pojem dáždnik, zahŕňajúci aj ikonotexty, grafické romány, comix atď. – stále čelí krivdám. Mnohí ho reduktívne stotožňujú so superhrdinským komiksom, pre nemálo ľudí je pseudoliteratúrou pre analfabetov či nie dostatočne gramotných, zaznievajú aj hlasy, že nemá nárok, aby sa bral vážne, lebo je iba zlepencom obrazu slova. Nechcem sa púšťať do vyčerpávajúcej argumentácie, tak len niekoľko postrehov: Komiks, to nie je len americký superhrdinský mainstream, ale aj undergroundový comix, japonská manga,juhokórejská manhwa či francúzsko-belgické bandes dessinées. Komiks si vyžaduje osobité zručnosti/schopnosti čítania, možno vskutočnosti sofistikovanejšie ako epika, to vari aj tá najväčšia (s úvodzovkami ibez nich). Ado tretice, ak je komiks iba prostým zlepencom, tak potom film ako fúzia obrazu, slova zvuku tiež, predsa si málokto dovolí spochybňovať autonómiu tohto vrstovníka komiksu ako umeleckého druhu.
Výnimočné kresby plné emócií
Keď v mojej prítomnosti doteraz ktosi trval na tom, že komiks sú infantilné maľovanky odtrhnuté od reality života, vyťahoval som ako nespochybniteľný dôkaz opaku napríklad Mausa. Ateraz – po tom, čo vslovenčine vyšiel preklad grafického románu flámskej autorky Judith Vanistendaelovej, – mám poruke ďalší dôkaz. Arovnako nesporný. Vdoslove ku knihe samotnej sa napokon píše aj toto: „Elegantný štýl kombinácie akvarelových farieb ceruzky, jednoduché, pritom výnimočné kresby plné emócií, výstižných pozorovaní, citlivo uchopených náročných životných situácií sdejom, ktorý vtiahne čitateľa, postavami, sktorými je ťažké nestotožniť sa. Rozprávačský talent spríbehmi plnými krehkosti, ľudskosti, láskavosti, pritom zásadných existenčných otázok je dôkazom, že komiksy už ani zďaleka nie sú len zábavkou pre tínedžerov či žánrom sci-fi superhrdinov.“
Silná výpoveď oťažkých témach
Komiks Ako Dávid prišiel ohlas je obsahovo iformálne naozaj modelovým potvrdením toho, že aj komiks môže byť – vôbec nie tak zriedka, ako sa môže zvonka javiť– a aj je umením. Ako výpoveď oživote smrti, vktorej epicentre stojí postava smrteľne chorého Dávida, ako výpoveď oťažkých témach, akými sú vedomie očakávanie konca, strádanie viazané na chorobu a stratu, eutanázia pod. by bez väčších problémov mohol byť predmetom existencialistického čítania – heideggerovského kierkegaardovského či pokojne camusovského. Aje to tak aj preto, že autorke sa darí prostredníctvom štyroch navzájom súvisiacich mikropríbehov (Dávida jeho troch blízkych ženských postáv – Miriam, Pauly Tamary) vypovedať čosi skúsenostne podstatné oživote, osvete bytí vňom, resp. okaždodennosti, ktorá však rozhodne nie je banálna.
Sila pôsobivosť Vanistendaelovej komiksu pritom nespočíva len vtéme, ale práve aj vtom, ako, akou formou je spracovaná. Autorka – evidentne zúročujúca aj to, že otvorbe komiksov učí na umeleckej škole vBruseli aj vtomto rámci rada experimentuje slimitmi média – totiž volí vynikajúce scenáristické (fragmenty zbásní, napríklad zbásne Emily Dickinsonovej), ale predovšetkým výtvarné riešenia. Do svojho komiksového naratívu tak napríklad funkčne inkorporuje filmový pás, čisto čiernu a prázdnu, ale napriek tomu tak akosi významonosnú dvojstránku, „pohráva“ sa sfarbou panelov alebo neváha využiť cezúru vrozprávaní vpodobe šesťstránkového zobrazenia danse macabre. Nniektorých miestach je Vanistendaelová – zrejme hlavne sohľadom na závažnosť témy – vyslovene minimalistická, inde – hoci jej grafický román je vari až nepríjemne realistický – využíva produktívne surreálne prvky (babička vpodobe anjela, morská panna, ktorá nepozná koncept smrti). Ako mimoriadne schopná výtvarníčka sa autorka prezentuje napríklad aj vtom, ako je jej kresba na niektorých miestach priam až karikatúrna či hyperbolizujúco zjednodušujúca na iných pôsobí takmer realisticky (niektoré vyslovene nepríjemne somatické obrazy).
Smrť, ktorá je svetlom
Za jednu znajsilnejších pasáží grafického románu – nezdráham sa napísať, že vyslovene umelecky silnú – považujem tú, vktorej vrámci Paulinho mikropríbehu zaznieva (a je aj vizuálne stvárnené) toto: „Sedím schúlená vtmavej miestnosti, na stenách visia snímky rôznych častí Dávidovho tela jediné, čo som schopná vidieť, sú jeho metastázy svietiace nazeleno. Nie sú tam dvere ani okná. Vidím len tie svietiace metastázy. Vidím len smrť, ktorá je svetlom. Len ja tá smrť. Dávid je vo vedľajšej izbe, tá je plná slnka. Aje ticho. Volám ho: ,Kde si? Máš strach? Bolí ťa to?ʻ Ale on si sedí vtej druhej, slnečnej izbe neodpovedá. Som sama?“ (s. 161 – 163)
Ak na záver odkážem na definíciu komiksu, ako ju formuluje Scott McCloud, najmä na dve kľúčové slová (juxtapozícia sekvencia), posledných desať juxtaponovaných strán existencialistického, depresívneho, ale zároveň krásneho grafického románu Ako Dávid prišiel ohlas tvorí sekvenciu, ktorá aj bez slov hovorí viac než dosť. Že je tá sekvencia včomsi vyslovene cinematická, to je zmôjho pohľadu len len pridaná hodnota.
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej umeleckej komunikácie (FF UKF vNitre). Učí píše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Judith Vanistendael: Ako Dávid prišiel ohlas
Preklad: Annamária Gálová Vrbová
Básne preložili Mila Haugová, Milan Richter
Bratislava: Brak, 2021
