ղľáԾ
ԾKráska azvrhlíkodrážadlhodobý záujem historika a germanistu Miloslava óa otémy rasizmu, antisemitizmu či rodovej problematiky vdejinách.
Historik agermanista Miloslav ó je autorom viacerých odborných štúdií, ktoré tvorili výskumný podklad kjeho najnovšej knihe. Kniha Kráska azvrhlík ǻپٳܱdz Rasa arod vliteratúre 19. a20. storočia sumarizuje jeho zistenia a odráža jeho dlhodobý záujem otémy rasizmu, antisemitizmu či rodovej problematiky vdejinách.
Prameňom, ktorý ó tentoraz skúma, sú vprvom rade literárne diela: vnich hľadá „prieniky medzi rasizmom arodovými stereotypmi“ (s. 19), čiže obrazy, postavy, príbehové schémy amotívy, ktoré sú ohlasmi na dobové rasistické arodové predsudky alebo teórie. Rozprávanie o krásnych cudzinkách, Cigánkach či Židovkách zvádzajúcich vliterárnych príbehoch cnostných bielych mužov napĺňa prvú časť knihy, vdruhej polovici sa zase pozornosť upriamuje na mužov ohrozujúcich biele nevinné ženy a rasovú čistotu ich potomstva. Aj tieto mužské postavy majú, samozrejme, príznak inakosti: náboženskej, etnickej, národnej či sexuálnej.
Imunita voči stereotypom?
Ako autor vysvetľuje, literárne dielo nie je len nositeľom obrazov, ktoré sú prítomné vspoločenskom vedomí alebokultúrnej pamäti, ale prostredníctvom príbehu tieto obrazy veľmi efektívne cielia na emócie čitateľov. Analýzou literárnych reprezentácií rasy arodu vliterárnych dielach môžeme naozaj odhaliť mnohé opovahe našej kultúry aspoločnosti, odkryť podvedomé schémy, ktoré riadia naše rozhodovanie, ktoré nemiznú, len sa pod vplyvom aktuálneho diania transformujú, naberajú nové vrstvy astrácajú vrstvy už neaktuálne či odmietnuté. M. ó tieto stereotypy amentálne schémy odkrýva ausúvzťažňuje shistorickými okolnosťami vzniku literárnych textov a dobovými teóriami týkajúcimi sa rasy arodu, pričom dospieva kzáveru: ani umelecké dielo sa nedokáže oslobodiť od schém silne zakorenených vkultúre, ani umelec nie je garantom morálky.
Treba však pre toto pomerne triviálne zistenie čítať celú knihu? Bude autor túto tézu precizovať, spochybňovať, relativizovať? Dozvieme sa niečo viac ojednotlivých dielach, oich autoroch, odobe ich vzniku, alebo máme hľadať najmä paralely minulosti a dneška? Vkaždom prípade sa dozvieme čosi zaujímavé zkaždej uvedenej oblasti, ale problém spočíva vtom, že autor si nevybral, na čo bude klásť najväčší dôraz, takže všeličo podstatné nám aj unikne. Keďže východiskovým prameňom óovho uvažovania je umelecká literatúra, mohlo by sa zdať, že tu pôjde najmä oliteratúru. Položme si teda základnú otázku: akú literatúru autor skúma, čo ho ktomu vedie ačo nám chce práve na týchto dielach ukázať? Autori aautorka vybraných diel podľa óa „predstavujú reprezentantov oficiálnej nemeckej, slovenskej avjednom prípade aj českej ašvajčiarskej literatúry, ktorá je súčasťou kánonu jednotlivých národných literatúr“ (s. 19), pričom výber diel vraj „nie je náhodný“, ale „vždy nejakým spôsobom odráža vzájomné pôsobenie nemecky, respektíve slovensky ačesky písanej literatúry, či už na úrovni autorov, alebo istých motívov apredstáv, ktoré sa mohli prejavovať priamymi odkazmi, ale aj skrytými náznakmi, vedome inevedome, autorskými výpožičkami iprostredníctvom prekladov“. (s. 19 – 20)
Pochybnosti o metodológii
Ak aj odhliadneme od štylistickej neobratnosti najmä prvého tvrdenia, pochybnosti oautorovej metodológii sa tu skôr potvrdzujú ako vyvracajú: čo je to „oficiálna“ literatúra? Aký kánon? Národný, európsky? Ideový či estetický? Ako fungujú podvedomé a vedomé vplyvy naprieč celým storočím? Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že sa autor príliš neusiloval vymedziť svoj výber na základe nejakého literárneho či historického kritéria (obdobie, žáner, filozofická, národná, náboženská, etnická či iná príslušnosť autora), ale vybral si diela, vktorých jednoducho našiel „krásky“ a „zvrhlíkov“, nech už sa tam dostali akokoľvek avliterárnom texte plnili akúkoľvek funkciu.
Medzi skúmanými textami sú totiž mimoriadne rozličné diela zhľadiska žánru, estetickej hodnoty imimoliterárnych funkcií. Pre široké čitateľské publikum určený román Josefa Sekeru Deti zhlinenej osady (1952), napĺňajúci požiadavky socialistického realizmu (na zrozumiteľnosť, ľudovosť aangažovanosť), úplne iným spôsobom pracuje sobrazmi vášne či ohrozenia ako modernistický román Thomasa Manna Smrť vBenátkach (1911), ktorým autor vyjadruje existenciálnu úzkosť zvlastných démonov. Málo známa, vnovinách publikovaná začiatočnícka poviedka Ľudmily Podjavorinskej Protivy (1893) sa ťažko analyzuje rovnakými nástrojmi ako slávny a vplyvný román Golem (1915) Gustava Meyrinka, mysticizmom, okultizmom avýchodnými náboženstvami očareného pražského Nemca, alebo ako román súčasného švajčiarskeho autora Lukasa Bärfussa Sto dní (2008).
Autor nezohľadňuje špecifiká literatúry ako umenia, texty redukuje na príbeh a postavu apríliš nedbá na fakt, že literárne dielo môže schémy nielen potvrdzovať aemocionálne vystužiť, ale aj spochybniť, konfrontovať čitateľov sich vlastnými predsudkami akriticky na ne nahliadať. Kým niektoré diela obhajujú určitú ideológiu tak urputne, že sa nezdráhajú zneužiť prirodzenú schopnosť ľudí cítiť hnus (chrániaci jednotlivca aj spoločnosť pred cudzím apotenciálne nebezpečným, ako zaujímavo vysvetľuje autor vzávere knihy), iné diela sú schopné pracovať srozpormi ľudskej podstaty tvorivejšie ahodnotnejšie. Zdá sa, že autor si svoju (ne)metódu aj jej slabiny uvedomoval (priznáva napríklad, že „na tomto mieste nemôžem podrobne analyzovať Bärfussov mnohovrstevný román“, s. 85), ale napriek tomu neprispôsobil množstvo arôznorodosť skúmaných textov faktu, že literárne dielo sa väčšmi oplatí skúmať vjeho hĺbke a komplexnosti. Ak chcel M. ó touto knihou povedať len to, že rasistické arodové predsudky sú stále s nami, mohol na to rovnako dobre využiť aj ilustrácie zlifestylových časopisov, reklamy alebo politické prejavy aliteratúru ztoho vynechať.
Zásadnejší je problém, ktorý je ďalším dôsledkom absentujúcej metodológie: nedostatočná zrozumiteľnosť apútavosť rozprávania. Je náročné sledovať výklad, keď každý odsek obsahuje viacero veľmi zaujímavých podnetov, potenciálnych odbočiek, problémov atém, za ktorými by sa oplatilo ísť ďalej. Autor jednak zhŕňa dej, popritom objasňuje schematické stvárnenie postáv, zodpovedajúce rasovým či rodovým stereotypom, vysvetľuje dobové rasistické teórie, historické kontexty diel, filozofické podložie alebo sprostredkúva iné interpretácie daného diela, no k množstvu pojmov by bolo treba pripojiť obsiahle poznámky pod čiarou (neobsiahle sú až na konci knihy).
Pri každom texte sa autor koncentruje na niečo trochu iné: napríklad uJána Hrušovského (v próze Zo svetovej vojny) sa téma prekvapivo redukuje na „vplyv Meyrinkovho románu Golem“ (s. 59), pri Feuchtwangerovom románe Žid Süss (1925) sa autor pristaví len krátko, aby ďalej skúmal osudy filmových adaptácií legendy aich slovenskej anemeckej recepcie. Pri Thomasovi Mannovi sa dozvieme aj veľkú časť jeho biografie, kRázusovmu románu Svety (1929) mal autor komentár len v rozsahu jeden apol strany. Navyše, keďže kniha je rozdelená na dve časti, poradie analyzovaných textov nie je úplne chronologické, takže sa nedá dobre sledovať ani vývoj rasistických ideí aich literárneho spracovania. Okrem ťažiskových kníh autor okrajovo spomína aj množstvo textov iných autorov a rozprávanie sa neprehľadne zaľudňuje postavami, ktoré zahliadneme len vakomsi zjednodušenom výreze bez kontextu. Vsnahe sprehľadniť výklad si potom autor pomáha používaním , či skôr nadužívaním rôznych -izmov (rasizmus, antisemitizmus, filosemitizmus, antisionizmus, orientalizmus...), ktorých význam sa pri vysokej koncentrácii vtexte rozplýva aznejasňuje.
Ako písať vedecko-popularizačné texty
Jednotlivé poznatky nesmerujú kurčitému záveru, ale zostávajú visieť vo vedomí čitateľov izolovane, apreto zneho aj rýchlo odchádzajú. Je zjavné, že autor má ktéme nesmierne veľa načítané apremyslené, ale do tejto publikácie nahromadil svoje znalosti a interpretácie nekoncepčne (možno vsnahe rýchlo reagovať na aktuálnu tému). Vo výklade veľmi chýba akási červená niť, ktorá by pomohla čitateľovi uložiť jednotlivé príbehy, postavy, teórie, estetické afilozofické koncepcie, historické okolnosti ainterpretácie toho všetkého do súdržnej mozaiky. Aj zaujímavé momenty aobjavné postrehy sa strácajú vslepých uličkách nedopovedaných odsekov auseknutých myšlienok.
Napriek týmto výhradám by som však rozhodne nechcela vzbudiť pochybnosti ozaujímavosti, aktuálnosti adôležitosti témy, ani oautorovej historiografickej kompetencii či schopnosti odkryť súvislosti medzi minulosťou aprítomnosťou alebo medzi zdanlivo nezáväznou fikciou areálnymi historickými dôsledkami. Skôr mi je ľúto, že sa toľkozaujímavých súvislostí stratilo len preto, že autor chcel povedať všetko naraz. Kniha vtejto podobe vyvoláva otázku, ako písať vedecko-popularizačné texty efektívne. Ukazuje sa, že vytiahnuť zo staršíchvedeckých článkov akníh nesúrodé fakty týkajúce sa aktuálnej témy, zhromaždiť ich bez jasnejšieho plánu, presunúť poznámky avysvetlivky na koniec knihy avedecký štýl občas spestriť žoviálnejším komentárom nebude víťaznou stratégiou. Radšej sa vrátim kpôvodným štúdiám, ktoré knihe predchádzali, abudem sa tešiť aj na ďalšie odborné texty Miloslava óa.
Eva Palkovičová (1987)
Ukončila doktorandské štúdium vÚstave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu akultúru 19. storočia. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.
Miloslav ó: Kráska azvrhlík. Rasa arod vliteratúre 19. a20. storočia
Bratislava: N Press, 2022
Zdroj foto: N Press
