ղľáԾ
„Keď mal môj syn John asi tak štyri roky, išli sme do El Pasa. Nocľah sme si našli vtakom lacnom hoteli. Jednej noci, keď už John dávno spal, mohlo byť okolo druhej-tretej ráno, postával som pred oknom apozeral sa na mesto. Všade bolo ticho, nič sa nehýbalo, ale zdiaľky som počul hrmot vlakov. Ztoho zvuku sa šírila strašná osamelosť. Začal som uvažovať, ako asi bude vyzerať toto mesto opäťdesiat, o sto rokov. Pred očami sa mi vynoril obraz ohňov na neďalekých kopcoch, všetka tá pustatina. Po celý čas som neprestajne rozmýšľal o mojom synovi. Tie predstavy som si zapísal. Neskôr, mohlo to byť asi tak oštyri roky, bol som v Írsku, keď som si raz zavčas rána odrazu uvedomil, že to nie sú dve stránky knejakej knihe, že to vlastne je kniha. Omužovi ajeho synovi.“
Zrozhovoru sCormacom McCarthym
Európskym čitateľom sa môže zdať, že azda ani jedna spisovateľská hviezda zUSA nestúpla vposledných rokoch tak rýchlo ako hviezda Cormaca McCarthyho (1933). Čitatelia si zvykli na vysokú literárnu úroveň amerických prozaikov, na ich tradične skvelé rozprávačské schopnosti, ktoré vkaždom desaťročí potvrdzoval nejaký Melville, Faulkner, Hemingway, Kerouac, DeLillo či Auster. McCarthy vstupuje do literatúry vpolovici šesťdesiatych rokov ako nenápadný talentovaný prozaik, ktorý dokáže osloviť najmä literárnukritiku. Keď však roku 1985 vychádza román Krvavý poludník alebo Večerná červeň na západe, dostáva saMcCarthymu všeobecnej pozornosti aj uznania. Román sa zaradil medzi najvýznamnejšie texty americkej literatúry druhej polovice 20. storočia aMcCarthyho meno sa začalo vyslovovať jedným dychom sT. Pynchonom, D. DeLillom, T. Morrisonovou. McCarthy aj ďalšími knihami potvrdil, že sláva Krvavého poludníka nebola náhodná. Hneď nasledujúcim románom šٰ pekné kone (1992) získava prestížnu Národnú knižnú cenu aj Národnú cenu kritikov aroku 2007 získava nemenej významnú Pulitzerovu cenu za román Cesta (2006). Kvšeobecnému spoznaniu McCarthyho nepochybne prispieva záujem filmových režisérov onetradičné typy hrdinov-nehrdinov, ktorými je McCarthy známy. Sfilmovaná adaptácia románu Táto krajina nie je pre starých (knižne 2005) získala štyri Oscary vrátane hlavného za film roka arovnaký úspech sa očakáva aj od najnovšej filmovej adaptácie románu Cesta, ktorý sa práve dostáva do kín.
C. McCarthy sa sám drží vústraní aaž do sfilmovania prvého románu poskytol lenjediné väčšie interview, odbíjajúc novinárov slovami, že „spisovatelia majú knihy písať, nie onich hovoriť.“ Román Cesta patrí kdejovo najjednoduchším McCarthyho knihám, zároveň si však – ako iné podobenstvá – zachováva interpretačnú otvorenosť. Hlavnou dejovou osou je putovanie otca asyna postapokalyptickou krajinou, ktorá sa rok po roku premieňa na ľadovú pustatinu. Jedinou šancou na prežitie je cesta na teplejší juh. Zdevastovaná zem im poskytuje málo možnosti na obživu apo celý čas sa musia vyhýbať ostatným ľuďom, väčšina znich by sa totiž nezastavila ani pred vraždou alebokanibalizmom.
Cormac McCarthy: Cesta
„Keď mal môj syn John asi tak štyri roky, išli sme do El Pasa. Nocľah sme si našli vtakom lacnom hoteli. Jednej noci, keď už John dávno spal, mohlo byť okolo druhej-tretej ráno, postával som pred oknom apozeral sa na mesto. Všade bolo ticho, nič sa nehýbalo, ale zdiaľky som počul hrmot vlakov. Ztoho zvuku sa šírila strašná osamelosť. Začal som uvažovať, ako asi bude vyzerať toto mesto opäťdesiat, o sto rokov. Pred očami sa mi vynoril obraz ohňov na neďalekých kopcoch, všetka tá pustatina. Po celý čas som neprestajne rozmýšľal o mojom synovi. Tie predstavy som si zapísal. Neskôr, mohlo to byť asi tak oštyri roky, bol som v Írsku, keď som si raz zavčas rána odrazu uvedomil, že to nie sú dve stránky knejakej knihe, že to vlastne je kniha. Omužovi ajeho synovi.“
Zrozhovoru sCormacom McCarthym
Európskym čitateľom sa môže zdať, že azda ani jedna spisovateľská hviezda zUSA nestúpla vposledných rokoch tak rýchlo ako hviezda Cormaca McCarthyho (1933). Čitatelia si zvykli na vysokú literárnu úroveň amerických prozaikov, na ich tradične skvelé rozprávačské schopnosti, ktoré vkaždom desaťročí potvrdzoval nejaký Melville, Faulkner, Hemingway, Kerouac, DeLillo či Auster. McCarthy vstupuje do literatúry vpolovici šesťdesiatych rokov ako nenápadný talentovaný prozaik, ktorý dokáže osloviť najmä literárnukritiku. Keď však roku 1985 vychádza román Krvavý poludník alebo Večerná červeň na západe, dostáva saMcCarthymu všeobecnej pozornosti aj uznania. Román sa zaradil medzi najvýznamnejšie texty americkej literatúry druhej polovice 20. storočia aMcCarthyho meno sa začalo vyslovovať jedným dychom sT. Pynchonom, D. DeLillom, T. Morrisonovou. McCarthy aj ďalšími knihami potvrdil, že sláva Krvavého poludníka nebola náhodná. Hneď nasledujúcim románom šٰ pekné kone (1992) získava prestížnu Národnú knižnú cenu aj Národnú cenu kritikov aroku 2007 získava nemenej významnú Pulitzerovu cenu za román Cesta (2006). Kvšeobecnému spoznaniu McCarthyho nepochybne prispieva záujem filmových režisérov onetradičné typy hrdinov-nehrdinov, ktorými je McCarthy známy. Sfilmovaná adaptácia románu Táto krajina nie je pre starých (knižne 2005) získala štyri Oscary vrátane hlavného za film roka arovnaký úspech sa očakáva aj od najnovšej filmovej adaptácie románu Cesta, ktorý sa práve dostáva do kín.
C. McCarthy sa sám drží vústraní aaž do sfilmovania prvého románu poskytol lenjediné väčšie interview, odbíjajúc novinárov slovami, že „spisovatelia majú knihy písať, nie onich hovoriť.“ Román Cesta patrí kdejovo najjednoduchším McCarthyho knihám, zároveň si však – ako iné podobenstvá – zachováva interpretačnú otvorenosť. Hlavnou dejovou osou je putovanie otca asyna postapokalyptickou krajinou, ktorá sa rok po roku premieňa na ľadovú pustatinu. Jedinou šancou na prežitie je cesta na teplejší juh. Zdevastovaná zem im poskytuje málo možnosti na obživu apo celý čas sa musia vyhýbať ostatným ľuďom, väčšina znich by sa totiž nezastavila ani pred vraždou alebokanibalizmom.
Nasledujúce dni anoci tiahli ďalej na juh. Osamelí anepoddajní. Surová hornatá krajina. Hliníkové domy. Zčasu na čas zazreli pod sebou cez holé kmene vysadeného lesa pásy medzištátnej diaľnice. Zima aešte väčšia zima. Len čo vyšli zo strmej úžľabiny, zastavili sa askúmali rozľahlú planinu na juhu. Všade, kam až oči dovideli, rozprestierala sa spálená krajina, sčerneté obrysy skál vyčnievali nad kúdolmi popola aduny prachu sa vzdúvali aleteli svetrom po pustatine. Za tmavými mrakmi na oblohe sa presúval matný obrys neviditeľného slnka.
Celé dni sa plahočili vyhorenou zemou. Chlapec našiel voskovky,na rúško si namaľoval tesáky aďalej sa bez jedinej ponosy namáhavo vliekol za ním. Predné koliesko na vozíku sa uvoľnilo. Čo sa stým dá robiť? Nič. Všetko naokolo bolo spálené do tla, oheň sa nedal rozložiť azostali im noci dlhé,čierne astudené, aké doteraz nikdy nezažili. Vial znich chlad, že by pukli aj kamene. Že by ti vzal i život. Tisol si k sebe roztraseného chlapca avtme počítal každý krehký nádych.
Tma, do ktorej sa za týchto nocí prebúdzal, bola oslepujúco hustá anepreniknuteľná. Keď sa do nej započúval, zraňovala mu uši. Musel často vstávať. Iba vietor vholých sčernetých stromoch narúšal ticho. Muž stál asvystretými rukami sa tackal studenou autistickou tmou, vpredsieni lebky mu medzitým cinkali kalkulácie šancí na prežitie. Stará kronika. Nájsť oporu. Každému pádu predchádza úpadok. Vypochodoval veľkými krokmi do ničoty a vduchu rátal, aby sa vedel vrátiť. Oči zatvorené, ruky veslujú. Aká opora? Iba čosi bezmenné vnoci, nejaká žila alebo možno matrica, okolo ktorých krúžil spoločne s hviezdami. Obrovské kyvadlo vo svojej rotunde, opisujúce dlhé posuny dní vesmíru, oktorom, možno si poviete, nevie nič, apredsa sa musí točiť.
Po zemi zaprašivenej popolčekom im to trvalo dva dni. Cesta viedla ďalej k hrebeňom hôr apo oboch stranách ju lemoval zľahnutý les. Sneží, povedal chlapec. Muž zdvihol hlavu k oblohe. Jediná sivá vločka sa znášala nadol. Chytil ju do ruky asledoval, ako sa rozpúšťa. Takmer ako posledná hostia kresťanstva.
Šli popri kamennom múre – ohrade starého sadu. Hrčovité stromy sa černeli v rovných radoch, na zemi ležali hrubé konáre. Zastavil sa a zahľadel na pole. Na východe vietor. Pohyblivé brázdy jemného popolčeka. Stoja. Znova sa dávajú do pohybu. Všetko to už dávno videl. Obrysy zaschnutej krvi na strnisku a sivé kruhy čriev a vnútorností na mieste, kde došlo k jatkám. Na múriku oproti ľudské hlavy, všetky s rovnakým výrazom: vysušené, dochrámané, s upätým úškrnom a vpadnutými očami. Vkožovitých ušiach zlaté náušnice, na lebkách vietor rozvieval riedke špinavé vlasy. Zuby vzubných lôžkach podobné odliatkom chrupu, tetovania načarbané nahrubo domácky urobenou modrou farbou bledli v chabom slnečnom svetle. Pavúky, meče, terče. Niekde drak. Slogany vrúnovom písme, vyznania s hrubými chybami. Staré jazvy obšité dookola starými motívmi. Hlavy, ktoré si ešte zachovali aký-taký tvar, stiahli z kože a holé lebky pomaľovali alebo počarbali na čele. Na jednej bielej lebke boli atramentom obtiahnuté všetky švy tak dôsledne, akoby to bol nejaký návod na použitie. Obzrel sa na chlapca, ktorý stál vo vetre pri vozíku. Zahľadel sa na vlny suchej trávy, na prichádzajúcu noc a na rady pokrútených stromov. Pri múre sa niekoľko sivých zdrapov oblečenia trepotalo vo vetre. Prechádzal okolo a naposledy sa pristavil pohľadom na maskách. Napokon zamieril medzerou vmúre k čakajúcemu chlapcovi. Položil mu ruku na plece. Dobre, povedal. Môžeme ísť.
V takýchto a podobných udalostiach videl odkaz, varovanie, a nebolo to inak ani pri tejto prehliadke vraždenia a požierania. Zobudil sa ráno a pod prikrývkou sa obrátil. Pomedzi stromy sa zadíval dolu na cestu, odkiaľ by mohli prísť, a vskutku zbadal pochodujúce štvorstupy. Oblečené, v čom sa len dalo, zato všetci mali okolo krku červené šatky. Červené alebo oranžové, podľa možností čo najčervenšie. Rukou zadržal chlapca. Psst, šepol.
Čo sa deje, tatuško?
Na ceste sú ľudia. Ostaň pri zemi. Nepozeraj sa.
Vyhasnutá pahreba nedymila. Vozík bol ukrytý bezchybne. Prevalil sa na zemi a poležiačky opretý o predlaktia sledoval cestu. Armáda v teniskách na pochode. So sebou niesli asi metrové rúrky s koženými remencami. Kúsok povrazu na zápästí. Niektorí mali cez rúrky prevlečené reťaze a na ich konci všetko, čo sa dalo použiť ako kyjak. Precvendžali okolo, hojdajúc sa pri pochode ako panáci na kľúčik. Bradatí, cez rúška im do povetria vystupovala para. Tíško, povedal. Psst. Nasledujúci šík niesol oštepy alebo reťaze ovešané strapcami, dlhé čepele ukuté z pružín nákladného auta v nejakej primitívnej kováčskej vyhni na severe. Vydesený chlapec ležal na zemi stvárou zaborenou do rúk. Prešli len zo šesťdesiat metrov od nich, zem sa trochu chvela. Pochodom v chod. Za nimi otroci v postrojoch ťahali vozy s kopami vojnovej koristi. Nasledovali ženy, asi tak zo dvanásť, niektoré tehotné. Na chvoste kráčali prostitúti zviazaní do dvojíc. Na sebe mali len chatrné handry, nevhodné do tejto zimy a na krku obojky ako psy. Sprievod prešiel. Ostali ležať a načúvali.
***
Myslel na fotku, ktorú nechal na ceste, apovedal si, že by mal obraz ženy zachovať pre oboch, ale nevedel ako. Zobudil ho kašeľ aradšej odišiel, aby nevyrušil dieťa. Zabalený do prikrývky hmatkal po kamennej stene, šuchtal sa na kolenách ako kajúcnik na púti. Kašľal, až na jazyku pocítil chuť krvi, anahlas vyriekol jej meno. Myslel si, že to azda povedal zo sna. Keď sa vrátil, chlapec už nespal. Prepáč mi, povedal.
To nič.
Ešte si pospi.
Veľmi by som chcel byť smamou.
Neodpovedal. Prisadol si kmalej postave zababušenej do prikrývok adiek. Po chvíli prehovoril: Chceš povedať, že by si radšej už nežil.
ÁԴ.
Nesmieš tak hovoriť.
Ale ja chcem.
Nehovor tak. Tak sa hovoriť nemá.
Keď ja inak neviem.
Chápem, ale musíš prestať.
A ako?
To ti neviem povedať.
Prežili sme, povedal jej vtedy cez plameň lampky.
Prežili? opýtala sa.
ʰž.
Očom, preboha, hovoríš? Nič sme neprežili. Pozri sa na nás, sme živé mŕtvoly z hororu.
Veľmi pekne ťa prosím.
Je mi to jedno. Je mi úplne jedno, či plačeš alebo nie. Nič to pre mňa neznamená.
ʰDzí.
ʰٲň.
Na kolenách ťa prosím. Spravím, čo budeš chcieť.
Čo napríklad? Už dávno som to mala urobiť. Keď sme mali tri náboje, anie dva, ako teraz. Bola som sprostá. Už sme si to všetko prešli. Ja som sa do ničoho nenamočila, to mňa do tohto svinstva namočili. Amám už dosť. Dokonca som si myslela, že ti otom ani nepoviem. Tak by to bolo najlepšie. Máš už len dva náboje ačo potom? Nemôžeš nás ochrániť. Povedal si, že pre nás hoci aj umrieš. Akomu by to pomohlo? Jeho by som zobrala so sebou, keby nebolo teba. Vieš dobre, že hej. Pretože tak je to správne.
Úplne ti preskočilo.
Nepreskočilo, hovorím len pravdu. Skôr či neskôr nás chytia azabijú. Mňa znásilnia. Aznásilnia aj jeho. Určite nás raz znásilnia azabijú azožerú aty tomu nezabrániš. Ty budeš radšej čakať. Ale ja nemôžem. Nemôžem. Sedela oproti afajčila kúsok mizerného sušeného listu zviniča, akoby to bola vzácna cigara. Robila to sistou noblesou, druhú ruku si preložila krížom cez zdvihnuté kolená. Pozerala sa naňho cez plamienok. Kedysi sme sa rozprávali osmrti, povedala. Ale už onej nehovoríme. Prečo nie?
Neviem.
Pretože je blízko. Už nám nezostalo nič, očom by sme sa mohli zhovárať.
Nenechal by som ťa odísť.
To je mi fuk. Nemá to zmysel. Môžeš si omne myslieť, že som neverná šľapka aže ti zahýbam snovým milencom. Aten mi dá, čo ty nie.
Smrť nie je nijaký milenec.
Ó, to teda je.
Prosím, nerob to.
ʰáč.
Sám to nezvládnem.
Tak nič nerob. Ja ti už neviem pomôcť. Ženám sa vraj sníva onebezpečenstve tých, oktorých sa starajú, amužom vraj otom, že sú sami vnebezpečenstve. Lenže mne sa nesníva vôbec nič. Hovoríš, že to nezvládneš. Tak sa na to vykašli. Abodka. Pretože ja už mám dosť svojho skurveného srdca, ato poriadne dlho. Hovoríš, že máme využiť šancu, ale tu predsa nijaká nie je. Srdce mi vyrvalo tej noci, keď sa narodil, takže súcit si vyhoď zhlavy. Nijaký necítim. Tebe to možno pôjde lepšie. Nechce sa mi veriť, ale ktovie. Jedno však viem naisto, sám pre seba sa určite nezachrániš. Viem to, lebo ja sama by som nikdy nedošla tak ďaleko. Ten, kto nikoho nemá, by si mal radšej nájsť nejaký priateľský prízrak. Vdýchnuť mu život alaškovať sním oláske. Daj mu aj poslednú omrvinku a chráň ho vlastným telom, nech mu neublížia. Pokiaľ ide omňa, dúfam, že jestvuje večná ničota, pretože si nič iné zcelého srdca neželám.
Neodpovedal.
Nemáš čo povedať. Na to sa už nedá nič povedať.
Aspoň sa sním rozlúčiš?
Nie. Už nie.
Tak aspoň vyčkaj do rána. ʰDzí.
Musím ísť.
Už aj tak bola na nohách.
Pre zmilovanie Božie, ženská. Ačo mu mám povedať?
Ja ti nepomôžem.
Kam vlastne ideš? Vôbec nič nevidieť.
To ani nemusím.
Postavil sa. Veľmi ťa prosím, povedal.
Nie. Už nemôžem. Nedokážem.
Odišla ajej posledným darom bol chlad. Urobila to azda plátkom obsidiánu. Sám ju to naučil. Ostrie tenké na jeden atóm. Amala pravdu. Nedalo sa ktomu nič dodať. Sto nocí prehádali tému samovraždy, všetky za aproti ako nejakí zásadoví filozofi pripútaní ostenu blázinca. Ráno chlapec nepreriekol ani slovka akeď sa zbalili apripravili sa vyraziť, iba sa obrátil apristavil sa pohľadom na táborisku. Potom povedal: Odišla, však? Aon mu odpovedal: Áno, je preč.
Vždy taká slobodomyseľná. Nezaskočila by ju ani tá najčudnejšia vec na svete. Dokonale vyvinutá na všetky príležitosti. Sedeli vžupanoch pri okne apočas polnočnej večere pri sviečkach sledovali, ako sa mestá vdiaľke trepocú v plameňoch. Oniekoľko nocí neskôr porodila vich posteli pri svetle baterky. Rukavice na umývanie riadu. Neuveriteľné zjavenie temena hlavičky. Krvavé šmuhy azľahnuté čierne vlásky. Zápach smolky. Jej vzdychy knemu takmer nedoliehali. Za oknom len silnejúci chlad ana horizonte plamene. Držal na rukách vyziabnuté červené telíčko, také obnažené aholé, kuchynskými nožnicami prestrihol pupočnú šnúru a zabalil si syna do osušky.
Úryvky zrománu, ktorý vpreklade Jána Gavuru vychádza vo Vydavateľstve Slovart.
