ղľáԾ
VBanskej Štiavnici sa skončil 19. ročník francúzsko-slovenského festivalu Cap à l’Est.
Oproti minulým ročníkom sa kvôli kovidovým opatreniam uskutočnil vminimalizovanej forme, bez účasti zahraničných básnikov. Mottom bola myšlienka Rolanda Barthesa: Byť dnes umelcom znamená ustavičnú konfrontáciu spríťažlivosťou azároveň odpudivosťou „ľahkého“ umenia.
LIC vspolupráci s Cap à l’Est, pripravilo tri podujatia. Prvé sa uskutočnilo 20. 8. scharakteristickým názvom Ozvena poézie abolo venované poézii zakladajúcich členov. Vbásnickom recitáli Michela de Maulne, Lucie Letkovej a Mareka Rozkoša, shudbou Déviation Positive, odzneli básne Alberta Marenčina (Slovensko), Bernarda Noëla (Francúzsko), Titosa Patrikiosa (Grécko), Aksínie Mihailovej (Bulharsko), Vladasa Braziunasa (Litva), Dagniji Dreiky (Lotyšsko), Dany Podrackej (Slovensko) a Guy Goffetta (Francúzsko). Dvaja zo zakladajúcich členov, niekdajší prezidenti festivalu Albert Marenčin a Bernard Noël už nie sú medzi nami.
Spoločenstvo básnikov je útočiskom zo slov pre píšucich aj nepíšucich. Posúva hranice chápania, neútočí avedie tichý dialóg so svetlom. Zážitok zpoézie prenáša človeka až na druhý breh. Počas rokov stretávania sa básnikov rozličných poetík a kultúr vznikali medzi nimi priateľstvá. Ohlbokom priateľstve Michela de Maulne sAlbertom Marenčinom svedčia tieto slová: Tak či onak, pripravili sme aj tento ročník festivalu... tentoraz bez tvojej prítomnosti, bez tvojich vzácnych rád, ktorými som sa vždy riadil, ako som sa riadil radami Pierra Seghersa vMoliérovom divadle. Mnoho ráz som nastúpil do výťahu, čo ma vyviezol kvášmu príbytku, tam, hore. „Tu som doma“, vravieval si mi. Anečakane, pre mňa nečakane, si nastúpil do toho druhého výťahu, čo ťa pomaly, jemne spustil pod zem... Prepáč mi, Albert, tie slzy, ale naozaj vyvierali zo srdca... priamo zo srdca... ktoré sa zovrelo pri pohľade na tvoj odchod. Len mamin odchod znamenal rovnako tvrdý úder.
Cap à l’Est hostil počas svojich ročníkov široké spektrum básnikov od Estónska po Grécko. Vytváral priestor pre umenie, prepojené smedzinárodnými prúdmi tak, že každá zkultúr niesla vsebe svoju jedinečnosť ašpecifiká. Zážitky, ktoré si účastníci idiváci odnášali so sebou, aoktorých nám niektorí znich rozprávali, boli vyznania, svedčiace otom, že poézia žije apretrváva vnajhlbších vrstvách človeka, dokáže byť mediátorkou najvnútornejších obsahov apomáha stavať si hrádzu proti ekonomizácii akonzumu súčasnej spoločnosti.
Brilantné rozprávanie oliteratúre apoézii si diváci mohli vychutnať aj na dvoch podujatiach vsobotu 21. 8.. Prvým znich bola diskusia opísaní aprekladaní Autor aprekladateľ, vktorom účinkovali slovenská prozaička Ivana Gibová ačeský prekladateľ slovenskej literatúry Miroslav Zelinský. Moderovala Miroslava Vallová. Mimoriadne zaujímavým bolo aj tretie podujatie Zlatá vlna. Svoju poéziu prezentovali adiskutovali onej Eva Luka, poetka aprekladateľka, víťazka druhého ročníka národnej ceny za poéziu Zlatá vlna ajedna zpiatich finalistiek tretieho, tohtoročného ročníka Daniela Kováčiková. Moderoval Michal Tallo. šٰ tri podujatia boli na veľmi vysokej umeleckej úrovni. Potvrdili, vskrytosti izjavne, že poézia žije ajej čistý tón nezanikne.
Budúci rok sa uskutoční záverečný jubilejný 20. ročník Cap à l’Est za účasti zakladajúcich členov abohatého programu, ktorý sa už začal pripravovať.
Dana Podracká
Aksínia Mihailova
Krotenie
moja ľavá ruka
na papieri;
ak schováš
palec amalíček
ana ich miesto
napíšeš verš,
pri pohľade zhora
moja zmrzačená
kostnatá ruka
podobá sa na vtáčiu stopu
prikovanú klistu
čiernymi atramentovými retiazkami.
Ako ten exotický vták
zobrazu vgalérii Ҵdzܳٳپè:
učí sa lietať po zemi,
ľahostajný kturistom
azrná vyďobáva
iba zmajiteľovej dlane.
Preložila Viera Prokešová
Vladas Braziunas
Svetlo sveľkými vypleštenými očami
kvety aľútosť vobývačke
prvá generácia po Grunwalde
šľachtici, oficieri – masa, dav
kde len vziať toľko chleba
cez zimu oheň zostarol
vody zostarli cez zimu
aj chlieb náš každodenný
zoschol, stvrdol, splesnivel strachom
bielym obrusom prikryté seno
Vitautasov rytier budeš svojou päsťou
vládnuť alebo len rozbíjať?
alebo mlčať? tak či tak budeš ľutovať
hlas ochabol pod snehom práchnivých kostí
stlmili ho staré lesy, zlato apeniaze
stíchol ako uhasený oheň
čo tleje pod popolom
husté svitanie dá požehnanie noci
tmou amlčaním bude požehnané svetlo
odrezaná hlava jahňaťa bľačí
bezhlasne bľačí podrezaný krk
14. 2. – 5. 3. 2000
Preložil Jozef Mihalkovič
Dagnija Dreika
Časy sa opíjajú
Časy sa opíjajú; kvety srieňa,
listy kníh, čo čítať, čo vravieť vtomto omámení?
Služobník znakov, na čo sú dobré tieto zbohom
Pri schodoch, strhávaš zmôjho čela
náplasť vtipov, smeješ sa od srdca,
Stupnica je už odspievaná, od c až po c.
Acieľ cesty je vpísaný na zvinutej plachte.
Loď vyplávala, lietadlo stúpa do výšky,
Jednorožec uteká. Časy sa opíjajú.
Preložila Miroslava Vallová
