ղľáԾ
Príbeh knihy Gorbačovove tajomstvá sa vpodstate začal vlete 2000 vNemecku pri husacej pečeni dodanej z Maďarska. Zknihy cítiť, že medzi autorom Jánosom Zolcerom aMichailom Gorbačovom odvtedy vyrástol veľmi úprimný a priateľský vzťah.
Cesty Jánosa Zolcera a Michaila Gorbačova sa virtuálne prvýkrát prekrížili presne 11. marca 1985. János vten deň dával vBratislave do tlače vmládežníckom týždenníku vmaďarčine Új Ifjúság (Nová mládež) rukopis svojej reportáže, ktorá sa mala začať na titulnej strane. Lenže prednosť dostala správa, že sa v Moskve dostal na čelo jednej z vtedajších dvoch superveľmocí Michail Gorbačov – zvolili ho za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Zolcer mu v duchu vynadal: prečo ho museli zvoliť práve teraz! Spomína, že neskôr mu túto príhodu rozprával. Gorbačov sa schuti sa zasmial: ,,Nuž, aj pre mňa to bolo nečakané!“ ,,Atak som mu po rokoch ,odpustil‘, veď to neurobil náročky,“ píše Zolcer s dávkou humoru.
Druhýkrát, ale už skutočne, sa stretli o15 rokov neskôr. Gorbačovova kariéra bola už síce na zostupnej línii, ale Zolcerova dosahovala vrchol. Vroku 1986 Zolcer emigroval do západného Nemecka, kde založil produkčnú spoločnosť Zolcer TV; v roku 1992 už mali pobočky v20 krajinách a so 120 spolupracovníkmi robili dokumentárne filmy pre západoeurópske, japonské aamerické televízne spoločnosti.
Vnímal, samozrejme, že na prelome osemdesiatych adeväťdesiatych rokov sa zásadne zmenil svet. Skončila sa studená vojna, padol Berlínsky múr, prestal existovať východoeurópsky komunistický blok, Nemecko sa zjednotilo aSovietsky zväz zanikol. V spolupráci so známou osobnosťou plánoval predstaviť najvýznamnejších politikov tej éry. Dokumentárnym cyklom mala divákov sprevádzať jedna z najväčších autorít tej doby, dodnes všeobecne známa auznávaná: Michail Gorbačov.
Splnený sen
Zolcerovým susedom vGrünwalde pri Mníchove bol Jóska Ferenczy (Josef von Ferenczy), emigrant zMaďarska v roku 1956. Bol to úspešný mediálny magnát a obchodník so širokými kontaktmi, napr. aj sdlhoročným nemeckým ministrom zahraničných vecí Hansom-Dietrichom Genscherom. Oňom zas bolo známe, že ho sGorbačovom spája priateľský vzťah už od osemdesiatych rokov.
Vlete 2000 si Jóska a János pochutnávali na husacej pečeni vo vlastnej masti, ktorú Ferenczymu dodávali priamo zBudapešti. Zolcer mu hovorí: ,,Jóska, poprosil by si Genschera, aby sa za mňa prihovoril uGorbačova?“
Ferenczymu to nerobilo problém, zavolal Genscherovi. Ten, keď počul, očo ide, povedal, že to, samozrejme, vybaví. Oštvrť hodiny Genscher zavolal, Ferenczy nastavil telefón na hlasný odposluch avslúchadle sa ozvalo: ,,Pozdravujem vás, pán Zolcer. Pred chvíľou som hovoril sGorbačovovým človekom, pánom Karagezianom. Nabudúci utorok budú vo Viedni aGorbačov vás bude očakávať oštrnástej hodine vhoteli Sacher.“
Zolcer spomína: ,,Mäkká husacia pečeň mi takmer uviazla v krku... Rátal som so všeličím, ale určite nie stým, že sa mi splní sen vpriebehu necelej polhodiny.“
Tak sa vlastne začal osud apríbeh aj tejto štyristostranovej knihy, ktorú napísal János Zolcer avyšla pôvodne vmaďarčine vBudapešti. Vlani ju výborne preložila do slovenčiny Jitka Rožňová ana sklonku roka ju čitateľom ponúklo vydavateľstvo Slovart. Je to farbisté, zaujímavé rozprávanie oživote jednej spoločnosti, štátu isveta ahlavne o človeku, ktorý sa zapísal do kapitol dejín na prelome 20. a21. storočia. Navyše je to akási hybridná kniha – je v nej azda 40 i viac QR kódov, ktoré stačí otvoriť apred vami sú videá adokumenty tvoriace vlastne ešte jednu knihu hovoriacu takisto odejinách: o Michailovi Gorbačovovi, jeho stretnutiach sinými osobnosťami a ojeho veľkej láske, predčasne zomrelej manželke Raise.
Trpké stretnutie s Československom
Gorbačov spomína vknihe jedno trpké stretnutie sČeskoslovenskom vroku 1969, rok po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Vedenie vMoskve vyslalo do Československa mládežnícku skupinu (Komsomol) vklamlivom presvedčení, že mladí ľudia ľahšie nadväzujú kontakty apriateľstvá aže takto pomôžu zmiereniu medzi oboma krajinami. Vtedy tridsaťsedemročný Gorbačov bol členom tejto skupiny arýchlo zistil nielen on, že takmer nikto sa snimi nechcel rozprávať anedajbože ďakovať za ,,bratskú pomoc“ v auguste 1968. Vo veľkej hale Zbrojovky Brno ich ,,vítal“ špalier mlčiacich zamestnancov so sklonenými hlavami. Po chvíli sa ľudia dokonca obrátili k prechádzajúcim návštevníkom chrbtom: ,,Ufujazdili sme zo zbrojovky ako armáda na úteku... najradšej by som sa premenil na myš, skryl sa v tmavej diere. Nič také som predtým ani potom nezažil... Prvý raz som pochopil, že my Sovieti robíme niečo veľmi zle!“
Podobný pocit zažil aj neskôr, keď už bol členom politického byra najvyššieho vedenia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a25. decembra 1979 sa dozvedel, že armáda spustila intervenciu do Afganistanu. Správu mu vmrazivom ráne na dovolenke priniesol Eduard Ševardnadze (neskôr počas perestrojky bol ministrom zahraničných vecí). Zvykol tajne počúvať Rádio Sloboda alebo BBC. Ovážnych veciach sa rozprávali iba medzi štyrmi očami na prechádzkach vprírode, lebo KGB odpočúvala aj členov vedenia štátu. Bolo im hneď jasné, že toto bude sovietsky Vietnam. Gorbačova silne zasiahla Ševardnadzeho krátka veta: ,,V tejto krajine všetko hnije, zhora až nadol!“ Iba prikývol. Cítil, že situácia je veľmi zlá. Zrodila sa jeho povestná veta, ktorú opakoval často: ,,Takto už to ďalej nejde, takto sa žiť nedá!“
Pokojný idealistický revolucionár
Keď sa stal generálnym tajomníkom jedinej vládnucej strany, vedel, že treba vypustiť džina zmien zfľaše. Sovietsky zväz bol diktatúrou, ktorú riadili skostnatení a konzervatívni komunisti. Hospodárstvo je na pokraji krachu, vyčerpáva ho studená vojna, ľudia hladujú opäť ako vtridsiatych rokoch, čo zakúsil aj on. Vedeli to aj jeho stranícki kolegovia, ale nikto sa neodvážil konať. Až on spustil ,,perestrojku“ a ,,glasnosť“. Zolcer píše, že Gorbačov bol vpodstate pokojný idealistický revolucionár. Džina síce vypustil zfľaše pokojne a sdosahom na celý svet, ale to, čo nasledovalo, už nedokázal riadiť ani ovplyvňovať. Bol a je presvedčený, že to je už úloha inej generácie. Zolcer nostalgicky poznamenáva: ,,No v súčasnosti akoby sa to nechcelo dariť: chýba nám nový dobový reformátor. Aj dnes by sme veľmi potrebovali nového Gorbačova.“
Zknihy cítiť, že medzi jej autorom aGorbačovom vyrástol počas ich spoločnej práce veľmi úprimný a priateľský vzťah. Keď mu nedávno, vdeň jeho deväťdesiatych narodenín, telefonicky ráno zablahoželal, Gorbačov mu povedal: ,,János, ty si prvý, kto mi dnes volá na moje jubileum. Aktovie, či nebudeš jediný.“
Pre Zolcera bolo rozprávanie Gorbačova, jeho príbehy z politického zákulisia medzinárodného idomáceho, ako slová zprvej ruky, ,,tajomstvá“, ktoré ešte nikto nevyrozprával. Veril mu, ale vždy sa snažil konfrontovať tieto ,,tajomstvá“ aj sinými zdrojmi aso spomienkami iných aktérov udalostí: ,,Gorbačovove príbehy som si potvrdzoval alebo dopĺňal“. Tomu sa hovorí poctivé remeslo publicistu adokumentaristu doby.
Július Lőrincz (1940)
Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval vdenníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR vChorvátsku. Píše najmä ozápadnom Balkáne. Niekoľko rokov pôsobil vTlačovej rade SR.
János Zolcer: Gorbačovove tajomstvá
Preklad: Jitka Rožňová
Bratislava: Slovart, 2021
