ղľáԾ
Keď sa čitateľ ponorí do diela Clarice Lispector, spravidla si rýchlo uvedomí, že nič podobné jakživ nečítal.
Clarice – ako jej dôverne hovoria vBrazílii – vnímala svet okolo seba od malička inak. Asotva sa naučila čítať, začala písať. Keďže bola, ako osebe sama neraz vyhlásila, „smelá plachá osoba“, svoje príbehy už ako dieťa posielala do detskej sekcie jedného zbrazílskych denníkov. Žiaden znich neuverejnili; už vtedy bolo jasné, že jej štýl avnímanie sveta majú ďaleko od literárnych aspoločenských konvencií. Jej písanie, založené na pocitoch avnútornom prežívaní,ostávalo vzdialené tak svetu rozprávok, vakom žili iné deti, ako ipríbehom sklasicky vystavaným dejom.
Chaia z Čečeľnyku
Ak chceme pochopiť, zakých základov atradícií vo svojej tvorbe vychádzala, nevyhnutne sa musíme vrátiť kjej koreňom. Clarice (pôvodne Chaja) sa nenarodila vBrazílii, ale vČečeľnyku, ktorý dnes patrí Ukrajine. Prišla na svet včasoch mimoriadne turbulentných, keď jej židovskú rodinu hlboko zasiahli pogromy počas Ruskej občianskej vojny. Starého otca zabili, jej matku podľa viacerých zdrojov znásilnili. Rodina sa rozhodla emigrovať adostala sa do Brazílie, keď mala Clarice len rok. Aby sa rodičia lepšie prispôsobili novému domovu, zmenili svoje krstné mená ikrstné menádvoch zo svojich troch dcér, no doma sa stále rozprávali vjidiš. Matka bola ochrnutá azomrela, keď mala Clarice, jej najmladšia dcéra, len deväť rokov. Otec sa sdcérami presťahoval zRecife do vtedajšieho hlavého mesta Ria de Janeiro abol pevne rozhodnutý zabezpečiť deťom dobrú budúcnosť. Clarice sa ako školáčka často zastávala iných detí, ktoré potrebovali pomoc, preto jej ľudia z okolia hovorili, že by mala ísť študovať právo. Myšlienka sa jej zapáčila aprihlásila sa na právnickú fakultu vtedajšej Brazílskej univerzity vRiu. Na vysokej škole mala viacnásobné menšinové postavenie – bola jedným ztroch dievčat anavyše spomedzi všetkých iba ona mala židovský pôvod. Štúdium práva nenaplnilo jej očakávania a už ako študentka začala pracovať vredakcii novín aintenzívne písať. Ako žena vstúpila do profesií, ktoré boli tradične mužské. Jej prvý šéf ju charakterizoval slovami: „Bola to inteligentná dievčina, vynikajúca reportérka ana rozdiel od väčšiny žien vedela písať.“
Triumf ako debut
Vroku 1940 jej ako devätnásťročnej študentke včasopise Pan vydali prvú poviedku snázvom Triumf. Už vtejto poviedke sú prítomné prvky, ktoré nájdeme vcelej jej tvorbe – dôraz na vnútorné prežívanie postáv, nestálosť vzťahov, dôležitosť izdanlivo nepodstatných podnetov okolitého prostredia. Luísa, závislá od dominantného partnera, ktorý ju ubíjal,ponižoval aobviňoval zvlastnej neschopnosti písať, pociťuje hlbokú prázdnotu: „Pomaly, pokojne odbíja jedenásť. Ozve sa prenikavý škrek vtáka. Včera všetko znehybnelo, pomyslí si Luísa. Stále sedí prihlúplo na stoličke, nevie, čo robiť. Zahľadí sa na obraz snámorným výjavom vo sviežich farbách. Nikdy nevidela vodu, čo by vyvolávala taký pocit tekutosti apohybu. Nikdy si ten obraz nevšimla. Odrazu ako prenikavo, hlboko zraňujúca kopija: ‚Odišiel.‘“ Pri bezcieľnom túlaní sa po tichých prázdnych izbách nachádza na kúsku papiera Jorgeovo vyznanie sa zvlastnej priemernosti. Zletargie anásledného zúfalého plaču nad Jorgeovou malodušnosťou ju preberá voda avzápätí uvedomenie si vlastnej sily: „Pozrela na veľký kohútik, zktorého sa liala priezračná voda. Bolo jej horúco... Náhle dostala nápad. Povyzliekala sa, naplno otvorila kohútik aľadová voda jej stekala po tele, až zjajkla do zimy. Vtomto improvizovanom kúpeli sa radostne rozosmiala. Zvane sa jej naskytal nádherný výhľad pod už rozpáleným slnkom. Na chvíľu zvážnela, znehybnela. Nedokončený román, priznanie. Zadumala sa, vráska na čele aj vkútiku úst. Priznanie. Po tele jej však stekala ľadová voda ahlasno sa dožadovala pozornosti. Vžilách jej už kolovalo príjemné teplo. Odrazu sa usmiala, čosi si uvedomila. Vráti sa. Vráti. Pozrela na krásne ráno okolo seba, zhlboka dýchala atakmer spýchou cítila, ako jej pravidelne búcha srdce plné života. Zahalil ju teplý slnečný lúč. Rozosmiala sa. Vráti sa, lebo ona je silnejšia.“
Clarice ako fenomén
Poviedková tvorba sprevádzala Clarice Lispector od mladosti až do konca života. Napísala spolu 85 poviedok, ktoré vyšli po prvý raz súborne vantológii The Complete Stories, vydanej vangličtine. Za jej vznikom stojí autor spisovateľkinej biografie Benjamin Moser. Ovydanie slovenského prekladu sa postaral Portugalský inštitút vroku 2019. Keď čítame Claricine poviedky, sme svedkami vývoja a smerovania jej tvorby, no zároveň sledujeme jej dozrievanie ako ženy. Kým prvú, už spomínanú poviedku, napísala ako devätnásťročná, poslednú poskladali zfragmentov po jej smrti.
Svoj prvý román napísala ako dvadsaťdvaročná ešte počas vysokoškolského štúdia. Vznikol zútržkovitých zápiskov, ktoré dala dokopy na podnet kolegu, spisovateľa anovinára Lúcia Cardosa. Ten jej navrhol vložiť na úvod epigraf zJoyceovho Portrétu umelca ako mladého muža, zktorého vzišiel aj názov románu. Claricina románová prvotina vyšla vnáklade tisíc výtlačkov,autorka namiesto honoráru dostala sto kusov, ktoré rozposlala kritikom. Kniha vyvolala okamžitý ohlas. Kritici dielo nazvali najlepším románom, aký kedy žena napísala vportugalskom jazyku. Introspektívny román nemá klasickú dejovú líniu, zameriava sa na stavy apocity hlavnej hrdinky Joany, mladej ženy, ktorá sa vmyšlienkach vracia do detstva irokov stroskotaného manželstva. Jej príbeh je nielen prienikom do vnútorného sveta hĺbavej dievčiny svlastným vnímaním jazyka ivšetkého okolo seba, ale aj úsilím preniknúť do podstaty ľudskej existencie. Táto snaha spisovateľku sprevádzala celý život. Poznačená silnou židovskou tradíciou ikatolíckym prostredím vnovej vlasti neúnavne hľadala cestu, ako preniknúť pod povrch vecí, dostať sa hlbšie, kspirituálnej podstate ľudského života.
Krátko po vydaní románu sa objavili špekulácie, že za nevšedným menom anovátorským štýlom sa skrýva nejaký známy spisovateľ. Už vtedy sa začali rodiť fámy a mýty, ktoré postavu tejto nevšednej ženy aautorky obklopujú dodnes. Clarice je vBrazílii obrovským fenoménom, ľudia ju uctievajú, mnohí ju označujú za „čarodejnicu“, znova aznova sa ponárajú do jej diel. Rozhodne však nemôžeme tvrdiť, že jej tvorba je pre každého. Kým niekoho strhne hneď prvými riadkami apriam magicky ho vtiahne do svojich príbehov, iného nechá celkom chladným. Jej dielo veľmi často vyvolá obrovské nadšenie alebo naopak, úplné nepochopenie.
Hranice jazyka
Clarice Lispector sa krátko po vydaní románového debutu vydala za brazílskeho diplomata adlhé roky ho sprevádzala na zahraničných misiách. Život manželky diplomata ju ubíjal. Ako sama povedala, „Nenávidela som ho, ale robila som, čo bolo treba, aby som pomohla bývalému manželovi. Usporadúvala som večere, dokonca som ukladala ružové lupene do misiek na umytie prstov, robila som všetko, čo sa očakávalo, ale dvíhal sa mi pritom žalúdok.“ Vždy upravená a krásna Clarice istotne pôsobila ako dokonalá žena diplomata. No za elegantným zovňajškom sa ukrývala nepokojná duša, ktorú takýto život nemohol napĺňať. Po rokoch vstrávených vzahraničí napokon muža opustila asdvoma synmi sa vrátila do Brazílie.
Písaniu sa venovala celý život. Hoci zdôrazňovala, že nie je profesionálna spisovateľka, apíše, len keď sa jej chce, zároveň dodávala, že keď nepíše, má pocit, že je mŕtva. Je autorkou deviatich románov, deviatich kníh poviedok apiatich kníh pre deti.
Ako autorka si vypracovala osobitý štýl, ktorý zodpovedal jej cíteniu. Pri svojom písaní často narážala na hranice jazyka. Touto témou sa zaoberá aj vrománe Jablko vtme. Martim, ktorý spáchal zločin, chce začať celkom odznova, na samom začiatku využiť svoj skutok na úplnú obnovu. Pritom naráža na veci ipocity, ktoré nemajú meno. Vúsilí preniknúť pod povrch vecí Clarice neberie ohľad na umelecké konvencie anarúša bežné gramatické schémy. Nerešpektuje pravidlá interpunkcie, prechádza zprvej osoby do tretej, zprítomného času do minulého, vytvára novotvary, opakuje vety aslová. Jej vety niekedy na prvý pohľad nedávajú zmysel. Nie je to však preto, že bola cudzinka, ako sa mnohí nazdávali. VBrazílii žila od raného detstva aportugalčinu ovládala výborne. Jej francúzske „r“, vktorom mnohí tušili cudzí pôvod, spôsobovala skrátená uzdička. Ako napísal Benjamin Moser, „jedna znajvzdelanejších žien svojej generácie nemala medzery vspisovnej portugalčine, tak ako Schönberg nemal medzery vdiatonickej stupnici ani Picasso vanatómii.“ Jej štýl je často znepokojujúci, prekladateľa iredaktora zvádza ksnahe opravovať, uhládzať, eliminovať opakovanie, musíme si však uvedomiť, že ide ovedomé nerešpektovanie noriem, že Clarice nešlo oto, aby jej texty boli plynulé aštylisticky vycibrené. Svoje písanie nepodriaďovala estetickým kritériám, nechcela včitateľovi vzbudzovať pocit krásna. Písala, lebo stále hľadala, asvoje hľadanie sa pokúšala pretaviť do slov.
Svoje knihy nikdy neponúkala zahraničným vydavateľstvám, lebo bola presvedčená, že vpreklade už nepíše ona. Napriek tomu sama prekladala, hoci skôr preto, aby sa uživila, než zpasie ktejto činnosti. Vjednom zrozhovorov priznala, že prekladanú knihu nikdy vopred nečíta. Keď pri práci dej dopredu poznala, prekladanie ju už nebavilo, no keď sa ho dozvedala postupne, ako prekladala vetu po vete, hnala ju zvedavosť. Prekladať jej knihy je skutočne mimoriadne náročné. Hoci som už preložila množstvo diel zportugalčiny, žiadny zautorov vo mne nevyvolal toľko pochybností súvisiacich smožnosťami prekladu ako Clarice Lispector. Ostáva mi veriť, že sa mi to aspoň do istej miery podarilo aže som aspoň trochu uspela vúsilí pomôcť slovenskému čitateľovi nahliadnuť do jej strhujúceho myslenia.
Jana Benková Marcelliová
Vyštudovala angličtinu a portugalčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde aj pracuje ako odborná asistentka na Sekcii portugalského jazyka a kultúry Katedry romanistiky. Zaoberá sa portugalskou morfológiou, lexikológiou a teóriou
prekladu. V rámci umeleckého prekladu sa sústreďuje najmä na súčasnú lusofónnu literatúru (Clarice Lispector, Rubem Fonseca, José Cardoso Pires, António Lobo Antunes alebo José Eduardo Agualusa).
Clarice Lispector: Jablko vtme
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2023
Clarice Lispector: Blízko divokého srdca
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2021
Clarice Lispector: šٰ poviedky
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2019
