ղľáԾ
ѲᲹԱٰ辱 vo svojom autobiografickom komiksenekáže, iba ticho spomína akomentuje vlastné zážitky.
Aktuálne politické paralely medzi Iránom a (nielen) naším ďalším možným smerovaním zkomiksu Persepolis nemo kričia malými literami vbielych bublinkách uprostred čiernobielych okienok. Satrapi pritom nekáže, iba ticho spomína akomentuje vlastné zážitky.
Už viac ako rok žijeme vštáte, za ktorého bezprostrednými hranicami sa odohráva vojnový konflikt. Dlhé desiatky rokov bol pre nás pojem vojna čosi vzdialené, zvyčajne umiestnené kdesi v hĺbke našej histórie, alebo na blízkom východe vjednej zmnohých krajín spodobnými menami, ktoré sme tak celkom od seba možno ani nevedeli odlíšiť. Je preto až temne poetické, že vydavateľstvo Brak konečne vypustilo do sveta slovenskú verziu svetoznámeho komiksu Persepolis Marjane Satrapi, vIráne narodenej avyrastajúcej francúzskej autorky, komiksovej kresliarky arežisérky.
Dospievanie na stránkach komiksu
Persepolis je vmnohých kruhoch známy autobiografický príbeh tejto autorky. Či už vďaka jeho českému vydaniu zroku 2013, alebo animovanému filmu zroku 2007. Ja som sa sním stretol však až teraz. Apohltil ma od prvej stránky až po tú poslednú. Persepolis je totiž osobným vyznaním Marjane Satrapi. Od jej ranného detstva až po dospelosť sňou prežívame postupný prerod svetsky zameraného Iránu pod vládou jediného muža na teokratickú republiku plnú zákazov aobmedzení voči vlastnému obyvateľstvu, následnú vojnu so susedným Irakom, strach pred neustálym bombardovaním, kult mučeníkov, všadeprítomnú mravnostnú políciu, udávanie aďalšie obmedzenia ľudských práv aslobôd, ale aj osobnú rebéliu voči systému, dvojitý život vsúkromí ana verejnosti ahúževnatú schopnosť nielen autorky, ale aj jej okolia prispôsobiť sa.
Satrapi hovorí osvojom úteku do Rakúska, kde sa, často jej vlastným pričinením, mnoho vecí pokazí. Ojej postupnej strate národnej iosobnej identity ajej znovuobjavení. Ako aj o zahanbenom návrate do rodného Iránu, náročných štúdiách na vysokej škole pod dohľadom režimu, nevydarenom manželstve až po bod, keď Irán opúšťa ako dospelá žena, tentoraz už definitívne. Nič pritom neskrýva azároveň nič nehodnotí. Síce nám prezrádza svoje pocity, hovorí oveciach, za ktoré sa sama hanbí alebo na ktoré je hrdá, zároveň však necháva čitateľa, aby si vytvoril vlastný názor na jej osobu akonanie. Je to osobná, priam intímna spoveď, ktorá sa aj napriek odlišnému kultúrnemu zážitku približuje každému aspoň trochu vnímavému recipientovi.
Každá časť Satrapiovej dospievania je popisovaná spôsobom apohľadom, aký mala vdanom období svojho života. Ako komiksová Marjane dospieva, mení sa aj jej vyjadrovanie, vnímanie aopisovanie udalostí, spôsob premýšľania aspolu sním samení aj čitateľovo poznanie jej sveta. Napriek odlišným kultúrnym reáliám sa tak čitateľ necíti stratený, ale všetko odhaľuje aučí sa postupne spolu skomiksovou verziou autorky.
Tomu pomáha aj jednoduchá kresba, redukujúca zložité politické aspoločenské situácie avnútorné prežívanie autorky do síce jednoduchých, ale silných obrazov. Je to práve simplistická čiernobiela kresba, ktorá umožňuje čitateľovi dofarbiť jednotlivé obrazy do subjektívnejšieho zážitku. Ktokoľvek sa tak dokáže skomiksovou Marjane bez problémov stotožniť.
Komiks obsahuje minimum abstraktných obrazov. Isteže, občas sa tu objaví niekoľko scestných či skôr detsky prehnaných predstáv hlavnej hrdinky, vo väčšine prípadov však vidíme skôr reálne situácie azážitky. Okienka dej skvele časujú, výborne oddeľujú jednotlivé dni, týždne, mesiace acelé životné obdobia. Tu dám Persepolis do priameho kontrastu skomiksovým spracovaním Denníka Anny Frankovej, ktorý, naopak, mnohými abstraktnými obrazmi, predstavami asnami hlavnej hrdinky takmer prekypoval, až stieral hranice medzi skutočnými zážitkami postavy avýplodmi jej fantázie. Satrap je jednoducho omnoho faktickejšia, priamočiarejšia, jednoznačnejšia ajej komiks sa aj preto číta omnoho ľahšie. Tu sa však zrejme najväčšmi prejavuje fakt, že sama svoj osobný príbeh nakreslila, napísala arozdelila do okienok. Aj preto je nám Satrapiovej príbeh taký blízky. Avsúčasnej lokálnej aj geopolitickej situácii je azda ešte aktuálnejší ako doposiaľ.
Desivo presné paralely
Persepolis ukazuje, že situácia, vktorej sa aktuálne nachádzame, nie je jedinečná. Stala sa už mnohokrát vmnohých častiach sveta. Spoločenské nálady voči ukrajinským utečencom vnašich krajinách nie sú nepodobné spoločenským náladám iránskeho obyvateľstva voči utečencom zinej časti ich vlastnej krajiny. Politické extrémy vnašej vlastnej vláde, ako aj vo vládach okolitých krajín, nie sú nepodobné politickým extrémom, ktoré zaviedli Irán do desiatky rokov trvajúceho teokratického režimu, zktorého sa aj napriek snahám bežného obyvateľstva dodnes nedostal. Iránsky teokratický režim avšetky jeho prejavy sú až príliš podobné režimu, ktorého sme sa zväčšej časti zbavili pred tridsiatimi rokmi. Teokratické smerovanie Iránu, hlavne vprvých mesiacoch po úspešnej iránskej revolúcii, nás varuje pred naším vlastným možným politickým smerovaním.
Tieto paralely zkomiksu nemo kričia malými literami vbielych bublinkách uprostred čiernobielych okienok. Satrapi pritom nekáže, neodsudzuje, nevhadzuje nám to do očí. Iba ticho spomína akomentuje vlastné zážitky.
Vtejto súvislosti stojí vmiernom kontraste informačne bohatý doslov Juraja Malíčka, ktorý na jednom mieste parafrázuje Roberta Crumba ajeho vyjadrenie, že komiks je „ideálna umelecká forma na to, ako byť osobný, čo najosobnejší, apritom čitateľa neunavovať ani narcizmom, ani samožerstvom, ani falošnou úprimnosťou,“ potom, čo vúvode svojho textu všetky tieto vlastnosti ukazuje. Na druhej strane tým dokonale ilustruje práve toto tvrdenie. Možno vďaka tomuto kontrastu je to vhodná bodka za veľmi osobným rozhovorom, ktorým Satrapiovej príbeh rozhodne je. Doslov zároveň vysvetľuje zaujímavé reálie týkajúce sa nielen vývoja komiksu ako formy aautobiografického komiksu ako žánra, ale predovšetkým francúzskeho vydavateľstva L’Association, ktoré vydalo prvý diel série Persepolis vroku 2000.
Pravda, láska, sloboda?
Celým komiksom sa ťahá jedna neustále sa objavujúca idea. Je to idea slobody, ktorá nie je samozrejmá. Slobody, za ktorú treba neustále bojovať. Slobody nielen verejnej, nielen viditeľnej, ale aj osobnej vsúvislosti so vzťahom ksebe samým. Slobody ako univerzálneho pojmu. Persepolis vyvoláva neustále otázky anúti kzamysleniu. Dokazuje tak, že komiks je skutočne samostatne stojaca umelecká forma, ktorá, ako to píše Juraj Malíček vdoslove, „znesie veľa“.
Persepolis je stále aktuálny. Jeho dôležitosť časom nielenže neklesla, ale predovšetkým pre nás v „strednej“ Európe je ešte väčšia ako doposiaľ. Brak si na jeho slovenské vydanie skrátka vybral najvhodnejšiu dobu. Marjane Satrapi nás svojím životným príbehom učí, že keď veci vyzerajú beznádejne, treba sa snažiť najväčšmi. Že oslobodu apravdu treba neustále bojovať. Že nie každá revolúcia musí byť verejná anie každé rebelantstvo musí byť viditeľné. Predovšetkým však to, že ide ouniverzálne idey, ktoré prekračujú hranice, kultúry aj náboženstvá.
dzDZý Persepolis by mal byť povinným čítaním. Prístupne, ľahko, zároveň však osobne ahlboko diskutuje ovážnych témach ana prvý pohľad zložitých konceptoch anastavuje zrkadlo nielen celej našej spoločnosti, ale predovšetkým osobne každému čitateľovi, ktorý ho dostane do rúk. Či sa nám ten obraz páčiť bude alebo nie, už záleží od nás samých.
Marek Čabák(1991)
Vyštudoval žurnalistiku. Publicistike sa venuje predovšetkým voblasti literatúry, hier, filmov aseriálov. Vsúčasnosti pôsobí ako vedúci popkultúrneho spravodajského webu Nerdfix.cz.
Marjane Satrapi: Persepolis
Preklad: Mária Ferenčuhová
Bratislava: Brak, 2022
