ղľáԾ
Portugalský inštitút prišiel koncom minulého roka sďalším knižným dielkom týkajúcim sa brazílskeho sveta. Presnejšie, sveta pôvodných kultúr, ktoré si ústnou tradíciou zachovali časť svojej kozmogónie od predkolumbovských čias podnes.
Brazílske legendy sú adaptácie rozprávaní amazonských národov, ktoré zostavila portugalská autorka Regina Guerra ado slovenčiny ich preložila Júlia Jellušová. Zaujímavosťou aveľkým kladom dielka je, že vychádza dvojjazyčne.
Útla kniha je rozdelená do ôsmich častí – ôsmich príbehov zamazonského pralesa, vktorom žijú ohnivé hady, vodné víly, nevídané postavičky vtakmer ľudskej podobe, no snadľudskými schopnosťami, dievčiny meniace sa na mulice bez hlavy, rozvážne mravčiare azákerné všetečné papagáje. Legendy obsahujú prvky prastarých predstáv otom, ako vznikol svet, prenášajú nás do pradávnych čias, vktorých hlina, voda avzduch mali vlastnú dušu, vktorých korytá riek boli vyhĺbené hadmi sľudskou povahou, vktorých boli slzy človeka len miniatúrnym zrkadlom plaču prabohýň.
Ale všetkých starých mytológií sa dotýkajú len čiastočne, len vnáznakoch. Veľmi často sa vlegendách objavujú prvky skrz-naskrz moderné: papagáj si namáča zobák do plechovky, múdry had Boitatá bojuje sdrevorubačmi ničiacimi prales, ktorí ako keby tam prišli priamo zo súčasnej nadnárodnej spoločnosti, strážca lesa Curipira má takisto plné ruky práce spytliakmi loviacimi ešte aj zvieracie mláďatá – skrátka, sú to momenty, ktoré môžu pôsobiť trochu rušivo. Pravdaže, legendy si nepotrpia na logiku arozprávky podliehajú novodobým variáciám. Keď sa však niekde dočítame, že bohyňa pralesa „rozdáva“ plechovky sfarbami, aby mohol byť prales, pôvodne čiernobiely, farebný, nutne sa zamyslíme, či autorka túto verziu skutočne na vlastné uši počula od ľudu Yawalapiti, ktorý spomína vúvode, alebo sú tieto modernizačné prvky jej vlastným pokusom o „sprístupnenie“ legiend detskému čitateľovi. Vpredhovore síce opisuje svoje motivácie, prečo sa knihu rozhodla zostaviť, píše, že sa naozaj túlala Amazóniou azhovárala sčlenmi pôvodných kmeňov voblasti Xingu vštáte Mato Grosso, aže ju to nesmierne obohatilo apoznačilo. Práve preto by sa však čitateľ – aprečo nie aj detský – mal dozvedieť aj niečo viac otom, akým spôsobom legendy zbierala, či ich porovnávala sinými zaznamenanými textami, pre akého čitateľa sú určené ači do nich premietla aj vlastné ambície pedagogicky vplývať na mladého človeka. Čiastočne totiž vzniká dojem, akoby osem zverejnených príbehov do veľkej miery vzniklo len vjej hlave – ato sa nedá odbiť jedinou poznámkou otom, že sú „adaptované“.
Mimoriadne pekným nápadom je, že ilustrácie Brazílčanky Lu Paternostro dopĺňajú kresby detí zo slovenskej výtvarnej školy, ktoré reagujú priamo na jednotlivé príbehy.
Preklad Júlie Jellušovej je plynulý ahladký aje príjemné aj užitočné môcť si text rovno porovnať soriginálom. Kniha je však predovšetkým skôr rozprávkovým než etnologickým dielkom arozhodne by atmosfére magického sveta prírody neuškodilo, keby jazyk – hoci len vpreklade, ak aj nie vpôvodine – načrel trochu hlbšie do možností, ktoré ponúka slovenčina, mimochodom, taká bohatá práve na vyjadrovanie vtextoch ako sú báje, povesti arozprávky. To by určite dokázal oceniť aj dnešný detský čitateľ, hoci by sa aj stakými výrazmi stretol celkom prvý raz.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka. Nedávno vyšla kniha jej esejí Druhá tvár modernity.
Regina Guerra (ed.): Brazílske legendy / Lendas Brasileiras
Preklad: Júlia Jellušová
Ilustrácie: Lu Paternostro, deti zVýtvarnej školy Dany Zacharovej, Linda Mistríková
Bratislava: Portugalský inštitút, 2022
