��������

Koncom 60. rokov bol dva roky vo väzení za politický aktivizmus. V roku 1986 sa stal prvým africkým laureátom Nobelovej ceny za literatúru, ale jeho status v nigérijskej kultúre bol nespochybniteľný už dávno predtým. Ovplyvnil celé generácie – v Nigérii bola v istom čase hudobná skupina s názvom Soyinka’s  Afro. Jeho divadelné hry, ktoré prvý raz vychádzajú knižne v slovenskom preklade, sa považujú za jeho vrcholné diela. Ich postmoderná hybridnosť, ktorá čerpá z jorubskej mytológie a kozmológie, starovekej gréckej mytológie, kresťanstva, talianskej komédie dell‘arte, Brechta alebo japonského divadla Noh, im dáva punc „svetovosti“, ktorá zaujala komisiu Nobelovej ceny, keď Soyinku vybrala za jeho „širokú kultúrnu perspektívu a... poetické stvárnenie drámy existencie“, ale u Soyinku to nebola vypočítavosť. Ako vysvetlil divákom v Bratislave na festivale Nová dráma 14. mája tohto roku, ako študent v Británii zistil, že všetky tieto tradície sú si veľmi podobné a jorubský panteón sa veľmi ponáša na ten grécky.

Narodil sa v Abeokute v koloniálnej Nigérii v roku 1934 v rodine učiteľa a majiteľky obchodu. Svoje pestrofarebné detstvo lyricky zobrazuje v memoároch ����é (1981) ako život na pomedzí dvoch kultúr – kresťanskej a jorubskej –ktoré existovali vedľa seba a harmonicky sa dopĺňali. Jeho rodičia boli konvertovaní kresťania a zabezpečili, aby ich syn od útleho veku dostal európske vzdelanie v angličtine, lebo v tom videli prísľub materiálneho úspechu. U Soyinku to však neznamenalo odmietnutie jorubského animizmu, v  čom nevidel žiadne protirečenie. Jeho autobiografický hrdina vo svojej predstavivosti voľne spája kresťanského Boha s miestnym bohom Oba a zároveň duchmi predkov do jednej familiárnej postavy, ktorá sa ráno zjaví nad horizontom a predpoludním zastaví u farára na čaj. Tento kultúrny eklekticizmus a synkretizmus sa prelína celým Soyinkovým dielom a inšpiruje ho k zamýšľaniu sa nad kultúrnou identitou a ideou všeľudských hodnôt. Vyhýba sa zjednodušenému zobrazeniu kolonializmu ako súboju mocných a bezmocných, modernity a tradície. Jeho texty často unikajú z hmatateľnej reality politických vzťahov do priestorov mýtického času, nevedomia a existenciálnych konfliktov. Kým niektorí kritici to nadšene prijali ako presiahnutie konkrétnej historickosti a obrátenie sa k nadčasovým problémom, iní to odsúdili ako zbabelý únik od nigérijských problémov, ktoré sa javili ako neriešiteľné.

Wole Soyinka vyštudoval anglickú literatúru, klasickú filológiu a západnú históriu na univerzite v nigérijskom Ibadane (ktorá bola vtedy vysunutým pracoviskom Londýnskej univerzity) a v britskom Leeds a koncom 50. rokov sa etabloval ako dramaturg v Londýne. V Británii prvý raz videl „inštitucionalizované divadlo“ – v Nigérii bolo divadlo súčasťou každodenných rituálov a odohrávalo sa priamo na ulici. Svoje prvé divadelné hry napísal pre Kráľovské divadlo v Londýne. V roku 1960, keď Nigéria získala nezávislosť od Británie, sa vrátil domov. Jeho hry sa produkovali v Nigérii a zároveň v Británii, v divadlách aj v rozhlase. Postupne založil tri divadelné skupiny, v ktorých sa angažoval ako dramatik, režisér aj herec. Prostredníctvom svojich hier sa stal aktívnym politickým komentátorom. Jeho texty sa zaoberajú „čižmou, ktorá dupe po ľudských právach, bez ohľadu na farbu nohy, ktorá ju má obutú.“ V 90. rokoch, keď sa v Nigérii dostal k moci Generál Sani Abacha, Soyinka odišiel do exilu do USA, kde vyučoval na prestížnych univerzitách. V roku 1999 sa vrátil, ale pendloval medzi Nigériou a USA až do roku 2016, keď bol v USA za prezidenta zvolený Donald Trump. Odvtedy Soyinka žije v Nigérii.

Je autorom štyroch románov, šiestich memoárov, ôsmich zbierok poézie, trinástich zbierok esejí a vyše tridsiatich divadelných hier. Antológia Blázni a špecialisti zahŕňa päť z nich.

Tanec lesných duchov (A Dance of the Forests) Soyinka napísal na vládnu objednávku pri príležitosti osláv dňa nezávislosti v roku 1960. Hra satirizuje nigérijské politické elity a ukazuje, že postkoloniálna súčasnosť si so sebou prináša dedičstvo koloniálnej minulosti. Ústredným motívom je jorubská mytológia a boh ohňa a vojny Ogun. Je to magická hra s vílami a duchmi, ale zároveň kritizuje politicky motivované oslavovanie africkej „idylickej“ predkoloniálnej minulosti.

Silné plemeno (The Strong Breed) z roku 1964 je tragédia, ktorá sa končí obetovaním človeka pre dobro komunity. Vychádza z jorubskej tradície egunguna, festivalu masiek, počas ktorého sa symbolicky vyberá obetný baránok, aby vyniesol zlo von z dediny. Zároveň je inšpirovaná starovekou gréckou tragédiou a témou boja ľudskej vôle proti osudu, ale aj kresťanskou tradíciou pašiových hier.

Hru Blázni a špecialisti (Madmen and Specialists) Soyinka napísal vo väzení v rokoch 1968 až 1970. Je považovaná za jeho najpesimistickejšiu hru. Možno ju kategorizovať ako absurdné divadlo. Jej témou je neľudskosť  a korupcia v najvyšších vládnych kruhoch. Hlavnou postavou je Dr. Bero, skorumpovaný „odborník“, ktorý uväzní a mučí svojho otca. Kritik Abiola Irele hru nazval „nočnou morou našej spoločnosti“.

Veľmi úspešná metafyzická hra Smrť a kráľovský jazdec (Death and the King‘s Horseman) z roku 1975 porovnáva jorubské a kresťanské ponímanie smrti. Ja založená na skutočnej udalosti z roku 1946: jazdec jorubského kráľa chcel po smrti svojho panovníka spáchať rituálnu samovraždu, ako bolo zvykom, ale koloniálne autority ho zastavili. V predslove autor vystríha čitateľov pred interpretáciou hry ako „stret kultúr“, čo považuje za zjednodušenie komplexných tém. „Koloniálny faktor“ je podľa neho v hre „výsostne náhodný a slúži len ako katalyzátor“, pretože skutočný konflikt prebieha v mysli kráľovského jazdca.

Posledná hra v antológii, Hra obrov (A Play of Giants) z roku 1984, je satira na afrických diktátorov vrátane notorického Idiho Amina z Ugandy (ktorých identitu sa Soyinka ani nepokúša skryť, ako píše v predslove). Hra sa odohráva na africkom veľvyslanectve pri OSN v New Yorku a je to absurdná fraška o zneužívaní moci, hlúposti najmocnejších a tyranii egoistických vládcov, ktorú možno v našom kontexte porovnať s hrami Lasicu a Satinského pred normalizáciou.

Prekladatelia Tomáš Eštok, Ivan Lacko a Ján Voderadský si poradili so všetkými nástrahami takéhoto medzikultúrneho prekladu. Zaslúžili by si, aby ich mená figurovali nielen v tiráži, ale aj na obálke alebo v obsahu., Fundovaná úvodná štúdia Aleny Smieškovej je vynikajúcim vstupom do sveta Soyinku. Ako poznamenáva Smiešková, inakosť Soyinkových textov môže byť zaujímavá pre otázky spojené s našou vlastnou identitou. A to je dobrý dôvod prečítať si túto knihu. Zostáva dúfať, že hry zaujmú aj niektorého slovenského dramaturga a budeme sa môcť tešiť na divadelné uvedenie.

Foto: Divadelný ústav, festival Nová dráma 2024 / Foto: Tibor Géci