ղľáԾ
Ocenenieza tretiumyšlienku získala ajAndrea Tomeková ,ktoráje študentkouGymnáziaLadislava Novomeského vSenici.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze..
Tretia prémiaza tretiumyšlienku:
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“(Ján Johanides: Súkromie)
Snažím sa nájsť zrkadlo, vktorom neuvidím neúplný odraz. Za každým som zmätená zpostavy pozerajúcej na mňa. Tvár má zahmlenú, no viem, ako sa tvári. Je ako obraz, po ktorom stále prechádza štetec. Nedokončený, no spotenciálom, ktorý vidí len ten, kto sa pristaví dlhšie. Každým zastavením štetec mení tvar, farbu alebo štýl ťahu. Jednotlivé zmeny ovplyvňujú konečný výsledok. No ten je zatiaľ vnedohľadne. Je to zle ?
Niekedy utekám pred obrazom, ktorý maľujem. Pravdepodobne je to znak naivity, možno nezrelosti, ale asi skôr strachu... Utekám, aj keď viem, že nemám kam. Utekám, aj keď viem, že sa knemu eventuálne vrátim. Utekám pri nechcenom pohnutí zápästím, pri zlom výbere farby alebo štetca. Po určitom čase niektoré ,,nechcenosti“ nakoniec zapadnú do existujúceho konceptu. Vytvorili sa znich určité poznávacie črty. Stáva sa z nich akýsi nenahraditeľný rukopis. Črtá sa veľmi pomaly, buduje nezbúrateľné krivky. Samy osebe sú síce nezmyselné, no spolu vytvárajú hlbší význam. To by som ale skôr nazvala ako ojedinelé. Viac času márnim snahou potenciálne chyby napraviť alebo ich úplne prefarbiť. Zničila som nespočetné množstvo štetcov apremrhala kvantum farieb, astále som neprestala. Teraz si to uvedomujem, niečo ztoho aj ľutujem. Opakované ťahy postupne začínajú pripomínať obohraté platne. Sú to dookola prehrávané epizódy.
Niekedy len sedím adívam sa na obraz predo mnou. Nikdy ma nedokázali pohladiť jednoznačné významy apocity. Topím sa vrôznych výpovediach, dejoch, pocitoch... Pohlcuje ma chaos, ale iba zvnútra. Nespoznáš to. Nikto to nespoznal. Tí, čo sa nepokúsili plávať, nepochopia. (Tak isto, ako tí, čo nemaľujú?) Tí, čo nemaľujú obrazy pre každého, kto sa pristaví. Maľujem ich cez seba, nie je dôvod na nové plátna. Ja chcem ten obraz, tie farby, apresne týmito ťahmi. Zčasu na čas jednoducho potrebujem narušiť ten precízny portrét šmahom farby. Akej? Presne takej, akú si želáš, zlatko. Akú si len praješ. Iný uhol? Ešte estetickejšia farba? Možno - úplne iný námet... Prečo nie?
Je to smutné.
Teda aspoň pre tých, ktorí pozorujú plátno od počiatkov. Hovorím, že mi to je už jedno atichou pravdou je, že niekedy už naozaj je.
Niekedy je to, ale iba iná forma úniku. Či už čin samotný alebo počiatočná myšlienka, ktorá ho viedla. Veľa pocitov, výčitiek, starostí, komplexov, neistôt naraz dokázalo len jedno. Nič. Cítim absolútne anekonečné nič. Ironicky - je to ten bezpečnejší prípad.
Sú chvíľky, kedy sa vrovnakom chaose vyžívam. Pomyselné stekanie farby mojím hrdlom má až euforické účinky. Prameň po prameni, kvapôčku po kvapke. Sústredím sa na každý špecifický pohyb azároveň ťahám, čo sa dá zcelého zážitku. Predstavivosť mi ukazuje každú jednu cestičku, ktorú si farba prediera. Tu ma hltá chaos. Až tu. Taktiež sa môžu jemnučké pramienky spomalene kĺzať po pootvorenej spodnej pere. Na ojedinelých miestach sa farba nahromadí, až sa pera nebadateľne zachveje. Vtedy plátno bozkávam. Štetec je nedostatočný, asi tak ako moje slová. Ani jedno znich nedokáže naplniť túžbu... Je to skôr jemné otláčanie pier... Skutočný kontakt srealitou, ktorú obraz vtejto situácii ponúka.
Chcem sa naučiť maľovať sama. Maľovať to, čo chcem nakoniec vidieť. Anajmä sa aspoň slabo pousmiať výsledku. Pokiaľ aj takýto koniec existuje, ja ho nevidím.
Práca na skutočnom koncepte mi prináša rovnocenný strach aradosť. Precízne tvarujem každý tieň. Tieň ovplyvňuje uhol svetla, pod ktorým sa nachádzam. Svetlo určuje okolité podmienky. Okolité podmienky zabezpečujú teda črty, ktoré si sama kreslím. Nakreslené črty vedia vytvoriť chcený výsledok.
Čo ak zdvihnem pohľad? (Tvár upierajúca pohľad do slnka má menej tieňov ako sklonená hlava. No nie?)
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Pri hodnotení tejto eseje začnem poslednou autorkinou vetou vzátvorke: Tvár upierajúca pohľad do slnka má menej tieňov ako sklonená hlava. No nie? Tento poznatok je zároveň východiskom ako maľovať autoportrét.
Plátnom obrazu, do ktorého sa autorka vmaľováva, je sám život, jej život, pre ktorý neprestáva skúmať ahľadať svoju tvár. ORembrandtovi je známe, že maľoval svoje autoportréty preto, aby sa dozvedal, kým naozaj je. Niet pochybností otom, že každý autoportrét je aj zrkadlom do duše portrétovaného. Podobný modus používa aj Andrea Tomeková. Píše: Snažím sa nájsť zrkadlo, vktorom neuvidím neúplný odraz. Zakaždým som zmätená zpostavy pozerajúcej na mňa. Tvár má zahmlenú, no viem, ako sa tvári. Je to obraz, po ktorom stále prechádza štetec.
Opakované pokusy neustávajú, lebo to, čo sa derie znútra, chce byť zachytené práve štetcom. Je to ako zachytiť tok rieky, ktorá sa stále mení, anedá sa do nej dva razy vstúpiť. Autorka si uvedomuje, že sama pred sebou neutečie. Niekedy utekám pred obrazom, ktorý maľujem. Utekám, aj keď viem, že nemám kam. Ako to napísala Marina Cvetajevová: „Kdesiatim prikázaniam chýba jedenáste: Neutečieš“.
Autorka pri maľovaní pracuje predovšetkým stieňmi, pretože tieň ovplyvňuje uhol svetla, pod ktorým sa nachádzam. Svetlo určuje okolité podmienky. Občas sa vrámci svojej postupujúcej práce ocitne vchaose. Prepadáva ju množstvo pocitov – výčitky, starosti, komplexy, neistoty, ale neprestáva. Chce maľovať zo seba. Chce maľovať to, čo chce nakoniec uvidieť. Chcela by zahliadnuť medzierku medzi videným anevideným, medzierku, vktorej sa rodí jej Ja. Striedanie chaosu aeufórie zosebahľadania vrcholí zážitkom katarzie. Je to chvíľa, keď plátno pobozká. Na ojedinelých miestach sa farba nahromadí, až sa pera nebadateľne zachveje. Vtedy plátno pobozkám. Štetec je nedostatočný, asi tak ako moje slová. Ani jedno znich nedokáže naplniť túžbu... Je to skôr jemné otláčanie pier... Skutočný kontakt srealitou, ktorú obraz vtejto situácii ponúka.
Dostávame sa tak kzásadnej otázke autoportrétu ako pevného bodu nie vzmysle egoizácie činarcizmu človeka, ale vzmysle dozrievajúcej osobnosti, ktorá sa zvnútorňuje navonok adáva sa ostatným tam, kde je to potrebné.
