ղľáԾ
Knižný debut anglického ilustrátora, karikaturistu atvorcu kreslených príbehovStephena CollinsaThe Gigantic Beard That Was Evil(2013) zaznamenal mimoriadne pozitívne ohlasy kritiky (napríklad nomináciu na Eisner Award).
Azaznamenal ich právom – vmeandroch gigantickej zlovestnej brady, ktorá sa rozpína aj na stránkach slovenského prekladu, sa toho totiž ukrýva omnoho viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Grafický román Gigantická zlovestná brada rozpráva príbeh Davea, plešatého avždy dohladka oholeného chlapíka, ktorý žije svoj obyčajný život na uhladenom ostrove dokonalého tvaru snázvom Tu. Jedného dňa však jeden jediný chĺpok, ktorý „zdobí“ jeho inak bezchlpové abezvlasé telo, začne rásť. Dave pocíti, „ako sa mu akýsi hučiaci čierny oheň derie von ztváre“, nastane uňho avňom „existenciálna psychosociálna erupcia“ asvet Tu atu-najších ľudí sa radikálne anezvratne zmení: „Ale problém je, že ak niečo prichádza odinakiaľ, z miesta za hranicou zmyslu... úhľadnosti... spoza Tu... potom, úprimne povedané... sa veci poriadne zamotajú.“
TU sa bojí TAM
To, že obraz sveta vtexte býva semioticky modelovaný na báze základných binárnych opozícií, je fakt. Collins toto vo svojej knihe však aj priamo tematizuje. Anejde len oto, že príbeh sa rozvíja okolo poriadku, upravenosti, úplnosti, dokonalosti na jednej strane a chaosu, neporiadku, zla na druhej. Podstatný zástoj má – anielen priamo na úrovni témy – vgrafickom románe opozícia vonku/vnútri. Úvodné vety textu napokon znejú: „Pod kožou všetkého sa ukrýva niečo, čo nikto nesmie vidieť. Úlohou kože je udržať všetko vnútri, aby sa nič neprejavilo navonok.“
Pre rozprávanie rozčlenené do štyroch kapitol nazvaných minimalisticky (Tu, Chlp, Brada, Tam) je každopádne nosná, anielen na úrovni jeho konštrukcie, opozícia tu/tam: „Na tejto skale, ktorú voláme naším domovom, nie je ani jedna nevytrhnutá burina, ani jeden nepokosený trávnik. Nenarazíte tu na bránku vylomenú z pántov, na zle zaparkované auto, na odfláknutú dlažbu... A ako ste si mohli všimnúť, Dave, nikde, ale absolútne nikde Tu nie je jediná neoholená tvár. Však? Ale ako všetci dobre vieme, Dave, tam je aj iné miesto. Je to miesto Ծčdzٲ. Bez hraníc. Bez zákonov. Miesto chaosu. Ha-hm. A viete, čo je Tam najznepokojivejšie, Dave? Ten názov. Úplne iný ako Tu. Alebo nie?“
Platí pritom, že jedným znosných motívov Collinsovho diela definovaného hyperbolou, absurdnosťou, grotesknosťou a poetikou nonsensu je strach zTAM. „Onedlho si každý túto hrôzu... pomenoval po svojom. A koniec koncov, čo znamená pomenovanie, ak nie svojský spôsob... upratovania?“
Erupcia čiernej, bielej a sivej
ǰڱčԴDzť Gigantickej zlovestnej brady sa však tamtým nevyčerpáva, azda to jediné, čím sa Dave odlišuje od ostatných Tu-postáv, je totiž skutočnosť, že rád kreslí; kreslí, čo vidí, kreslí svoju ulicu aľudí, ktorí míňajú jeho dom. Ozmenách Tu teda čitatelia Collinsovej knihy nielen čítajú, ale ich aj vidia na Daveových skiciach, ktorými je rozprávanie umne prerývané. Včomsi podobnú funkciu ako Daveove kresby, mimochodom, plní aj postava mediálneho psychológa profesora Darrena Blacka, keďže otom, čo sa Daveovi deje, ale aj o Tu aTam vie veľa aosvoje poznatky sa delí: „To, čo vám vyrastá ztváre, je erupcia zmätku. Eris, Juracán, entropia... veľký guláš, zktorého pochádzame ado ktorého sa navrátime, cesta dlhá trinásť miliárd rokov od úsvitu vesmíru naprieč časom cez vašu tvár až sem... na váš koberec.“
Na Collinsovom veľkoformátovom grafickom románe je okrem prirodzenej intermediality (spojenie obrazu aslova vkomiksovej forme) zaujímavá aj akási sekundárna intermedialita. Autor doň totiž na úrovni obrazu aj slova inkorporuje – atreba dodať, že umne aosviežujúco – aj iné mediálne formy: periodickú tlač, knihy, filmový záznam či televíziu. Celkovo však Gigantickú zlovestnú bradu vystihuje kresebnosť, Collins sa vtomto smere prejavuje ako mimoriadne zručný kresliar, keď využíva rôzne výrazové možnosti apolohy línie, šrafovania alebo dynamiky medzi celkom (náčrtovosť) adetailmi (drobnokresba, hoci spravidla štylizovaná).
Mimoriadne silný je potom autor ako výtvarník vtom, čo všetko je schopný vyťažiť zčierno-bieleho stvárnenia azviac ako päťdesiatich odtieňov sivej.
Komiksová poézia
Kniha Stephena Collinsa, ktorý, ako sa to vrámci ironického požmurknutia uvádza vjeho autorskom medailóniku, má vždy poruke dobre nabitý holiaci strojček, by pokojne mohla byť modelovým predmetom diskusií otom, vakom vzťahu sú pojmy komiks, ikonotext a grafický román akde sa začínajú akončia ich referenčné polia.
Autor so skúsenosťami sknižnou tvorbou pre deti, vrámci ktorej spravidla nad slovom výrazne dominuje obraz anie nevyhnutne vstriktne komiksovom mode, sa totiž, okrem iného, vonkoncom nenecháva zväzovať, ak to tak možno nazvať, komiksovým školometstvom. Naopak, celkom programovo sa napríklad vymaňuje zväzenia mriežky deviatich panelov na stránke, hlas rozprávača necháva zaznievať zrôznych strán apozícií (zpanelov, ale aj mimo nich či z medzier medzi nimi, niekedy dokonca vertikálne avinom fonte, slová sa tak miestami správajú ako „burina... čo sa ťahá cez praskliny“).
Žiada sa mi dodať, že ako je miestami básnická, resp. poetizujúca kresba, tak je nezriedka – avo viacerých ohľadoch, obsahovo i formálne – vyložene básnický aj text. Osobitne je zaujímavé to, ako sa Collins efektívne i efektne pohráva srôznymi podobami prechodov medzi obrazmi, vďaka čomu celok pôsobí živo, dynamicky amiestami priam lyricky, ale aj to, ako do textového segmentu knihy vnáša čosi, čo pripomína cezúru využívanú vpoézii.
Vďaka TAM je deň krajší
Collins pomerne často vtexte uplatňuje princíp apoziopézy. Neukončenosť, resp. (interpretačná) otvorenosť výrazne definuje aj značne nevšedný záver knihy. Prehovor rozprávača („Dúfa, že jedného dňa nájde nejaký zmysel vtej sérii obrázkov. Možno dokonca príbeh. Tamojší príbeh. Zatiaľ žiadny nenachádza.“) dopĺňajú na ôsmich stranách rozložené útržky skíc – neúplné, neúhľadné, nedokonalé, teda tam-ojšie obrázky, prostredníctvom ktorých sa Gigantická zlovestná brada vakejsi špirále zavinuje („stáča, zakrúca, vlní“) sama do seba: „Za koncom úhľadnosti predsa nie sú žiadne uhladené konce.“
Collinsov inteligentný, priam filozoficko-semiotický, ale nanajvýš zábavný komiks/ikonotext/grafický román je hlbší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dá sa čítať rôzne: ako – aj napriek tomu, že reč je ozlovestnej brade – oslava tvárového ochlpenia, ako, slovami Jamesa Smarta, „satira onevedomosti, rutine aumŕtvujúcom dopade korporátnej apopulárnej kultúry“, ako motivačné/didaktické podobenstvo oúskaliach konformizmu a, naopak, čare otvorenej mysle atď. Svetonázorovo sa vtejto súvislosti ja každopádne stotožňujem snasledujúcim excerptom zknihy samotnej: „S malou dávkou TAM je deň hneď krajší!“
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie pri Katedre etiky aestetiky (FF UKF vNitre). Učí apíše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Stephen Collins: Gigantická zlovestná brada
Preklad: Tomáš Hučko
Bratislava: OZ Brak, 2022
