ղľáԾ
Magdalena Bystrzak: Kritik vspoločnosti. Spory Alexandra Matušku (1930 – 1938)
Bratislava: Veda, 2021
Kniha Magdaleny Bystrzak, literárnej vedkyne zÚstavu slovenskej literatúry SAV, sa koncentruje na prvé verejné výstupy slovenského kritika, esejistu a literárneho vedca Alexandra Matušku v literárnom akultúrnom živote medzivojnového Československa vrokoch 1930 – 1938.
Mladý Matuška vtedy študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej vPrahe aneskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ vo viacerých slovenských mestách. Toto obdobie – poznačené dynamickými kultúrno-spoločenskými procesmi vdemokratickej ČSR – bolo pre jeho formovanie kľúčové: ako upozorňuje Magdalena Bystrzak, „nebyť demokratickej republiky, kritikovo formovanie, intelektuálne dospievanie anapokon aj vzťah kslovenskej kultúre by mali celkom inú podobu“. (s. 10) A práveako prvorepublikového občana slobodného, kritického a polemického ducha ho širšia verejnosť vníma dodnes.
Kritik – „rozbuška“
Jednotlivé kapitoly knihy mapujú uzlové spory, témy apolemiky, ktoré určovali podobu slovenskej kultúry vdanom období. Vtýchto, nezriedka ostro, až nepriateľsky vedených diskusiách, prebiehajúcich najmä na stránkach literárnych akultúrnych periodík, si jednotliví aktéri vyjasňovali svoje názory apozície, formulovali svoje postoje kestetickým, ale aj širším svetonázorovým anapokon aj k politickým otázkam. Sledujeme teda línie sporov, ktoré vlastne ešte aj dnes rozdeľujú alebo povedzme radšej diferencujú kultúrne pole: línie oddeľujúce konzervatívne aliberálne hodnoty, nekritickú úctu ktradícii a„obrazoborectvo“, ľavicové apravicové postoje, tradicionalizmus amodernizáciu, nacionalizmus akozmopolitizmus. Alexander Matuška pritom vtridsiatych rokoch často zohrával úlohu „rozbušky“, narúšal status quo, poukazoval na mentálnu pohodlnosť či konformizmus avzájomné potľapkávanie sa po pleciach. Zpozície ľavicového, progresívne uvažujúceho kritika pritom útočil najmä na katolícke, konzervatívne anacionalistické kruhy.
Postup vs. R-10
Zámerom Magdaleny Bystrzak však nebolo zjednodušujúco triediť jednotlivých aktérov týchto sporov na základe ich svetonázorovej príslušnosti. Autorka podáva jednotlivé témy skôr vich zložitosti akomplikuje jednoznačný výklad, ktorý sa na prvý pohľad ponúka. Pri hlbšom ponorení sa do problematiky totiž vysvitá, že línie sporov vmnohých prípadoch neprebiehajú paralelne, ale skôr krížom-krážom ana rôznych úrovniach, pričom medzi krajnými názorovými pólmi existuje veľký, no väčšinou menej hlučne reprezentovaný priestor.
Príkladom môže byť konfliktný vzťah bratislavskej skupiny Postup aAlexandra Matušku, ktorého môžeme chápať ako reprezentanta pražskej skupiny slovenských intelektuálov R-10. Obe skupiny proklamovali snahu omodernizáciu slovenskej kultúry, chceli ju vidieť vpozícii rovnocennej sčeskou ieurópskou kultúrou. Obe skupiny obdivovali českého kritika Františka Xavera Šaldu, jeho hlboké pochopenie, rešpekt azáujem o „slovenské otázky“, ale aj brilantný štýl aschopnosť presne pomenovať rôzne kultúrne fenomény. Obe skupiny cítili potrebu vyrovnať sa stradíciou a začať novú kapitoluslovenskej kultúry. No popritom stáli tieto skupiny na úplne opačných stranách barikády: jedna skôr naľavo, druhá napravo, jedna vspoločnom štáte s Čechmi, druhá prípadne aj bez nich, jedna vyžadovala kritickú prácu scudzími podnetmi, druhá vmene obohatenia kultúry akceptovala aj menej tvorivé napodobňovanie. Matuška volil cestu radikálneho, až deštruktívneho odmietania anegácie všetkého, jeho oponent Ján Elen Bor skôr postup pohodlnejšieho pritakávania. Ktorá cesta však bola správna? Existuje vôbec nejaká správna podoba kultúrotvorného procesu?
Objektívnejšie k atmosfére dobovej kultúry
Magdalena Bystrzak sa snaží očo najobjektívnejšie odpovede: každého aktéra totiž determinuje aj jeho vlastný naturel, ambície, sociálne ahodnotové pozadie čimiera jeho talentu. Je však pravda, že Matuškova dôkladnosť anekompromisnosť, ale aj šokujúca irónia azábavnosť jeho textov vzbudzujú učitateľa (apravdepodobne aj uautorky) väčšie sympatie ako napríklad Borovo plagiátorstvo čikonformizmus. Na druhej strane, Bystrzak nezakrýva fakt, že Matuškovo kritické gesto bolo často negatívne a ahistorické. Matuška vytrhával veci zhistorického kontextu (napríklad vpolemike sHurbanom a Vajanským) ainterpretoval ich vsúlade so svojím náhľadom na veci súčasné, ktoré ho zaujímali najväčšmi – slovenská kultúrna identita, ktorá je podľa neho príliš naviazaná na tradíciu, málo otvorená voči novému askôr zaujíma obranný postoj než podniká inovatívne výboje. Viac ako o historické súvislosti išlo Matuškovi oaktívny zásah do aktuálnej kultúry (hoci je nesporné, že mnohé jeho komentáre kVajanskému či Hurbanovi sú presné adodnes platné).
Autorka knihy teda balansuje v spleti rôznorodých ideí vytvárajúcich dobovú kultúrnu situáciu,vysvetľuje ich zrôznych strán, všíma si rôzne aspekty načrtnutých sporov amotivácie čivzťahy hlavných aktérov. Čerpá pritom ztextového materiálu dobových periodík, čo je práca nesmierne náročná na spracovanie, výklad ainterpretáciu. Miestami by preto čitateľovi pomohlo jasnejšie kladenie otázok a dôraznejšie sformulovanie záverov, aby sa zjednotlivých subjektívnych názorov atvrdení citovaných aktérov aautorkinej interpretácie lepšie vykryštalizovala aspoň približne objektívna štruktúra dobového kultúrneho poľa. Preudržanie prehľadu vo vtedajšom dianí, ktoré Bystrzak vknihe analyzuje, je užitočná aj posledná kapitola, ktorá vchronologickom poradí zhŕňa podstatné udalosti asituácie. Možno by však kapitola ešte lepšie splnila svoj účel, ak by stála hneď na začiatku knihy apredstavila čitateľovi vecný historický rámec, v ktorom sa autorka bude pri svojich detailných analýzach ďalej pohybovať.
30-te roky zpohľadu Alexandra Matušku
Kniha neanalyzuje podrobne osobnosť Alexandra Matušku (ale mnohé pochopíme) ani jeho polemický štýl, estetické či politické názory (hoci mnohé zvýkladu vyplynú). Matuška vrozprávaní Magdaleny Bystrzak funguje skôr ako katalyzátor kultúrnych sporov visiacich vovzduší tridsiatych rokov, ktoré sa koniec koncov prejavili aj na ďalšom osude Československa. Výklad sa teda sústreďuje len na istý výsek reality, vktorého centre stojí osobnosť Alexandra Matušku, pričom autorka nijako neskrýva ďalšiu komplexnosť ašírku načrtnutej spoločenskej situácie. Nové otázky pri čítaní preto pribúdajú priam tak rýchlo ako odpovede. Bolo by zaujímavé nasvecovať celú kultúrno-spoločenskú situáciu tridsiatych rokov znovu a znovu, ziných uhlov pohľadu, pričom vcentre pozornosti by sa mohli ocitnúť aj iné osobnosti kultúrnej scény (Ján Elen Bor, Ján Smrek, Tido J. Gašpar, Albert Pražák...). Zároveň sa ponúka otázka, ako sa Matuška vstaršom veku staval ksvojim „raným sporom“, ako neskôr hodnotil či prehodnocoval svoje názory. Bystrzak síce niečo naznačuje, ale kniha sa zameriava primárne na vymedzené obdobie bez ďalej siahajúcich exkurzov.
To, že publikácia by mohla byť omnoho obšírnejšia či hrubšia, nie je, samozrejme, výčitka, keďže vyvolávanie zvedavosti môžeme prirátať kjednoznačnému prínosu publikácie. Magdalena Bystrzak napokon na ďalšiu literatúru týkajúcu sa týchto tém odkazuje adúfajme, že aj sama vbudúcnosti prispeje kodpovediam, ako aj kďalším, napokon stále aktuálnym otázkam, ktoré sa týkajú formovania slovenskej kultúry a identity.
Eva Palkovičová (1987)
Doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej próze a kultúre 19. storočia. Príležitostne prekladá z nemčiny a píše literárne kritiky.
