ղľáԾ
Kniha Čas vlkov – Život vtroskách Tretej ríše sa zaoberá dobou minulou, ale so súčasnosťou má mnoho spoločné. Možno viac ako si uvedomujeme.
Koniec 2. svetovej vojny. Nemecko je porazené aocitá sa na prahu novej etapy, nazývanej aj rok nula. Starý poriadok je zničený anový ešte neexistuje. Všetko je vtroskách – doslova iobrazne. Obyvatelia krajiny, ktorá sa stala symbolom nacizmu anacistickej ideológie, stoja pred výzvami, ktoré nový začatok prináša. Musia znášať dôsledky toho, čo sami spôsobili, ale zároveň musia prežiť, ajžiť ďalej.
Opovojnových rokoch vNemecku sa toho napísalo veľa. Harald Jähner však pohľad na toto obdobie dopĺňa o „ľudský“ rozmer. Viac ako o politické udalosti sa zaujíma okaždodenný život ľudí vneistých ačasto chaotických podmienkach. Opisuje ich osudy astratégie vyrovnávania sa sťažkosťami, ktoré povojnová doba priniesla. Tá bola rôznorodejšia apestrejšia, ako si ju pamätáme zhodín dejepisu. Jähner prostredníctvom konkrétnych situácií, udalostí č ľudí pútavo približuje rozporuplnosť doby a poukazuje na realitu života, keď sa pocity strachu, hnevu, beznádeje a viny bijú sodhodlaním, odvahou avôľou žiť. Napriek pomerne zaužívanému obrazu, že prvé povojnové roky vNemecku boli len rokmi biedy abezútešnosti, Jähner píše aj o „eruptívnej radosti zo života“, otom, že v ľuďoch, ktorí prežili, zostala nádej, chceli oslavovať, baviť sa asmiať.
Mozaika povojnového života
Dielo Čas vlkov – Život vtroskách Tretej ríše (v origináli Wolfszeit: Deutschland und die Deutschen 1945 – 1955), za ktoré Jähner získal vroku 2019 literárne ocenenie Lipského knižného veľtrhu, možno označť za mozaiku povojnového života Nemcov, ich osudov, morálky a mentality so všetkými paradoxmi, ktoré toto obdobie prinieslo.
Pri interpretácii reality autor vychádza zexistujúcich knižných publikácií, ale izperiodickej (dobovej) tlače, denníkov č listovej korešpondencie aprostredníctvom nich podávatrefný obraz (zabudnutých alebo menej spomínaných) stránok života Nemcov. Prostredníctvom osudov jednotlivcov, resp. konkrétnych situácií sa snaží prezentovať osud celej spoločnosti. V knihe sa sústreďuje predovšetkým na oblasť Západného Nemecka aväčšie mestá alen okrajovo sa venuje vidieku č sovietskej okupačnej zóne. Autentickosti zobrazovanej doby to však nebráni.
Autor ju približuje vdesiatich kapitolách (spomeňme aspoň niektoré: ٰDzá, Veľké putovanie, Láska 47, ʰýDZ č Ako znie vytesňovanie), vktorých sa dotýka vypuklých tém vtedajšieho obdobia. Jähner, ktorý bol dlhé roky publicistom vdenníku Berliner Zeitung, má rozprávačské nadanie a jeho postrehy ispôsob vykreslenia konkrétnych situácií č udalostí vtiahnu čtateľa do deja. Cítiť to napríklad pri rozprávaní orozbombardovaných mestách plných trosiek, keď opisuje, ako sa vruinách i sruinami žilo, kto aako ich upratoval. Aj vtomto prípade poukazuje na paradoxy. Kým počas vojny odpratávali ruiny často vneľudských podmienkach vojnoví zajatci – Rusi č Židia, po vojne to museli robiť sami Nemci. Za zmienku stojí aj to, že vo viacerých mestách, ale predovšetkým vBerlíne, trosky odpratávali zväčša ženy, keďže včase najintenzívnejších prác žilo vmeste iba deväťtisíc mužov. Zaujímavé je aj vykreslenie spôsobov odstraňovania, využívania č očsťovania trosiek, ktoré si tesne po vojne vyžadovalo veľa improvizácie anápadov. K (nevyhnutnej) usilovnosti a vynaliezavosti, sktorou Nemci trosky odpratávali, sa viaže aj prísľub nového začatku.
V kapitole Veľké putovanie sa Jähner sústredil na problematiku obrovskej povojnovej migrácie ajej dosah na budúci vývoj. Šlo o milióny vojnových zajatcov, ľudí, prepustených zkoncentračných táborov, ktorí sa zrôznych dôvodov nemohli alebo nechceli vrátiť domov, vyhnancov zvýchodných území č židovských navrátilcov. Autor poukazuje na strach Nemcov ztejto masy ľudí. Umnohých znich sa totiž roky zajatia atrápenia podpísali na ich správaní. „Logika dehumanizácie, ktorú nacistický režim uplatňoval vtáboroch, pokračovala vpodobe brutality obetí, ako aj správania sa preťažených víťazov.“ Paradoxom doby bola aj neochota prijať svojich „krajanov“ zvýchodných území. Podozrievavosť až nevraživosť zo strany „domácich“ Nemcov voč nemeckým vysídlencom podporovala takmer rasistický regionalizmus a bola taká silná, že hrozila občanska vojna. Situáciu nakoniec upokojili víťazné mocnosti apo vzniku Spolkovej republiky Nemecko aj Zákon orozložení záťaže. Ten podľa Jähnera položil základy (nevyhnutného) kompromisu abudúcej občanskej demokratickej spoločnosti.
Ako sa ženy emancipovali
Podobne pútavo Jähner opisuje pôsobenie exilových spisovateľov, ktorí sa zemigrácie vrátili do Nemecka scieľom pomôcť víťazným mocnostiam pri prevýchove atransformácii nemeckej spoločnosti anemeckého ducha poznačeného minulým obdobím. Jähner sa zaujímavo chopil aj témy postavenia žien, ktoré sa stali symbolom povojnovej spoločnosti. Do návratu mužov museli zabezpečovať nielen svoje rodiny, ale ajemancipovať sa a spravovať krajinu avkonečnom dôsledku sa vyrovnať i s vyhorením mužov. Tí sa často vracali domov zlomení achorí alen postupne si hľadali svoje miesto vspoločnosti. Jähner sa venuje aj sexualite a sexuálnej žiadostivosti, túžbe po rozkoši, po tanci, oslavách izábavách, ale neobchádza ani tému znásilňovania, rabovania aobchodovania na černom trhu. Autor si aj pri týchto témach vyberá konkrétne osobnosti č situácie, na ktorých príklade prezentuje ducha doby.
Pálčvá otázka vyrovnania sa nemeckého národa snacistickou minulosťou je rozpracovaná až vposlednej kapitole. Autor vnej poukazuje na to, že pud prežitia asebazáchovy vprvej dekáde po vojne potlačl v Nemcoch pocity viny do úzadia, nacizmus vedome vytesňovali a sami seba začali vnímať ako prvé obete nacistického režimu. Do veľkej miery rozporuplné, vmnohom bezcitné odmietanie individuálnej viny sa autor snaží vysvetliť zpohľadu bežných ľudí vo všetkých jeho paradoxoch. Tento postoj Nemcov sa však stal predpokladom toho, aby sa postupne zbavili loajality voč porazenému nacistickému režimu, čo následne umožnilo začať budovať základy nového poriadku.
Kniha Haralda Jähnera je nesporne prínosná a napriek tomu, že sa zaoberá dobou minulou, so súčasnosťou má mnoho spoločné. Možno viac ako si uvedomujeme. Čitateľovi dáva podnet zamyslieť sa nad tým, čo ado akej miery ovplyvňuje ľudské konanie amyslenie ač niečo podobné neprežívame teraz.
Pre znalcov nemeckého jazyka je rušivým prvkom spôsob prekladu. Ten je príliš exaktný astriktný. Rozprávačskú atmosféru knihy adobrý dojem zčítania by umocnil štylisticky ľahší preklad.
Adriana Vasiľková (1975)
Pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Vo vedeckovýskumnej a pedagogickej čnnosti sa orientuje na komparatívnu politológiu, v rámci ktorej sa zameriava na politické systémy nemecky hovoriacich krajín, na krajiny stredoeurópskeho priestoru a Beneluxu a taktiež na problematiku politického extrémizmu a radikalizmu.
Na fotografii Harald Jähner, foto: Barbara Dietl
Harald Jähner: Čas vlkov. Život vtroskách Tretej ríše
Preklad: Miloslav Szabó
Bratislava: N Press, 2022
