Vporadí štvrtá zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita (2016) rozvíja znepokojivú diagnostiku neuralgických bodov súčasnosti, formovanú už vpredchádzajúcich zbierkach. Jej ťažiskovú tematickú líniu, ktorou autorka dospieva kformulovaniu výrazného sémantického gesta, vyznačuje spoločensky tabuizovaná skúsenosť závažného, smrteľného ochorenia avyrovnávanie sa stýmto faktom, človeka priamo konfrontujúceho sdočasnosťou jeho existencie. Celkovej umeleckej hodnote, relevantnosti zbierky napomáha iďalší faktor: Úsporným, civilným výrazom, majúcim „výraznejší fyzický, až fyziologický charakter“ (Schmarcová), dokáže básnická výpoveď vsebe sústrediť prenikavú intenzitu asúčasne tak odvracia aj nebezpečenstvo prílišného patetizmu a lacného sentimentu spojené svážnosťou témy.
Vprístupe k nej autorka formuje dve ostro rozporné, nespojiteľné perspektívy, medzi ktorými sa utvára intenzívne, explozívne napätie. Na jednej strane nachádzame individuálnu, hlboko intímnu perspektívu chorého/chorej, jeho/jej výpoveď vystupujúcu „zo stredu skúsenosti“ (Bouška) ochorenia, strácania samozrejmých schopností, telesného ipsychického zlyhávania, prílišného priblíženia sa smrti. Protichodnú perspektívu vytvára objektivizujúca dištancia racionality, ktorej najvýraznejšie stelesnenie tu príznačne predstavuje moderná medicína so svojím inštrumentálnym spôsobom liečby. Vjej strojovej optike vidíme vysoko štandardizované, neosobné telesné objekty, čo vpriebehu svojho existovania funkčne zlyhávajú asú zavedenými, inštrumentálnymi metódami čiastočne úspešne reparované.
Peter Brezňan, 2017
... lyrika sa tu neraz uskutočňuje cez epiku. Je to síce dlhšia cesta, ale nie až taká dlhá, aby sme čo i len na okamih zabudli, že čítame poéziu: z príbehov tu vlastne zostali iba torzá, fragmenty, útržky. Iba „obrysy udalostí“, cez ktoré môžeme ani nie tak udalosť rekonštruovať, ako skôr dotknúť sa toho, čo túto udalosť utvára vždy nanovo. Príbeh je tu neraz okresaný na tri vety, na dve vety, na jedinú vetu, na obraz: na básnický obraz, cez ktorý presvitá príbeh, to z príbehu, čo nám otvára cestu k inému príbehu, k sebe samým, k druhým. Významy sa tu enigmaticky prepadávajú cez seba, strácajú sa jeden v druhom, objavujú sa jeden v druhom, vytvárajú sieť, plnú medzier, medzi ktorými sa čitateľ nestráca, ale práve naopak, vždy nanovo sa „chytá“.
Michal Habaj
Nehovorím opotrebe významovej lineárnosti, hovorím o (nealibistickej) koncentrácii na tvar – vnútorný aj vonkajší. Keby si autorka trúfla písať ako vbásni: „Ešte skôr, ako si trúfneš písať",presvedčivosť jej výkonu by isto vzrástla. Útržkovito tu myslím na syntaxu ztejto básne: „prevziať zodpovednosť“, menej útržkovito na komplexnosť jej významovosti, ktorá paradoxne protirečí vlastnej tematike básne, presnejšie – vinštrukcii, ktorú obsahuje. Vtomto zmysle je absolútne prijateľná aj zámerne významovo mätúca báseň Le Depais; týmto poukazom chcem ešte raz doložiť to, že vdobrej básni nejde ovýznamovú, ale výrazovú jednoznačnosť. Atá je obvykle podmienená potrebou komunikovať (sniekým, niečo, niekomu), nie hovoriť (bezdôvodne, voľnobehom, naoko, len tak).
Stanislava Chrobáková
Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Skryté titulky je objavným pohľadom „spoza“ odvrátenej strany videnia vlastnej skúsenosti. Táto empíria sa unej potom stáva akousi odhalenou, niekedy zakódovanou žltou škvrnou temnoty ajasu jej vytvoreného slova. Akýsi znak, oznam, správa. Pracuje stzv. „slučkou“ neuzavretej kapitoly protirečení asklamaní. Autorka sa vo svojej poeticko-epickej gradácii tak stáva mierou anormou každého slovného znaku, zmyslom tápania anahmatávania vlastnej skúsenosti; podobou segmentácie či dekompozície. Pritom však – pokiaľ ide o lineárnosť postupu – pred M. Ferenčuhovou tu dočasne čnie jav tzv. „dvojitosti“ významu Saint-John Persa ajeho výpovedné tajomstvo „hlineného lampáša“, svietiaceho vtme znovuzrodenia. Niekedy pracuje akoby sdopoly odhaleným (hermetickým) závesom – spoznáva autopsiu vlastného videnia skonkrétnou požiadavkou matérie mnoho-významov svojho vyjadrenia. Nakoniec – „industrializáciou“ slova – programovo ustupuje od dejovej fabuly k subjektivizmu. Ikeď navonok sa môže pri prvoplánovom posudzovaní jej textu zdať, že nedokáže vpustiť čitateľa do „svojej spálne“ alebo snov, nie je to tak: „tras mnou, prejdi ma / po kôre, po svetle, prevráť ma na brucho / stále za chôdze“ (s. 40). Možno, že má iba intímny či alternatívny strach zo zabetónovanej skúsenosti, stratenej anejakým spôsobom večne povstávajúcej zjej vlastných myšlienok. Je pravdepodobné, že takýmto postupom zrejme prezentuje a demonštruje vlastnú „nedokonalosť“ uvažujúceho acítiaceho jedinca – vlabyrintoch akataklizmách nejednoznačnej definície tejto doby: „... pôjdeme po plochách snovými obrysmi,/ akoby predvčerom, akoby mali tvár po / tmavých výklenkoch / všumení jazyka / vštruktúre hlasu / vríši znakov“ (s. 14). Chvíľami unej cítiť akoby „strih kamery“, ktorý však nie je svetom akejsi virtuálnej existencie, ale skoro vždy radikálnou speleologickou sondou do hlbín jej privátneho pocitu:dôležitý fragment a následne priestor jej duše. Ako scenár: Život – Film – Ja. Vjej poézii nenájdeme to, čo by sa dalo nazvať „krvne reflektovanou mládežníckou bujarosťou, či tzv. hriech básnického výrazu. Treba však povedať, že Ferenčuhová vzbierke postupne začína uvoľňovať sukcesívnu gradáciu s „dočasnými“ prvkami prozaického textu. Snaží sa ale týmto spôsobom „rozkývať“ koherentnú príťažlivosť výrazu, nespočívajúceho iba vjeho éterickej zvrchovanosti, nedokonalosti či neéterickej realite, ale v samej „nedefinícií“ medzi jednoznačným azložitým. Jej kniha Skryté titulky má vzostupnú gradáciu, vtexte sú prítomné postmoderné prvky a formálnymi znakmi ju môžeme priradiť k prúdu modernej slovenskej lyriky.
Ireney Baláž
