Kamila Peteraja (1945) popri Borisovi Filanovi vníma poslucháčska verejnosť ako zakladateľskú osobnosť modernej textovej tvorby šesťdesiatych rokov minulého storočia. Textársky debutoval štúdiovým albumom skupiny Prúdy Zvoňte, zvonky, spolupracoval anaďalej spolupracuje svýznamnými interpretmi (Hammel, Varga, Žbirka, Gombitová, Lehotský, Lipa, Patejdl, Grigorov) asmnohými ďalšími, ktorí sa stali neodmysliteľnou súčasťou novodobej hudobnej scény. Peterajove otextované skladby vykazujú nadčasové kritéria odmietajúce dobové ideologické požiadavky, stačí spomenúť Medulienku, Biely kvet, Vyznanie, Baladu opoľných vtákoch, Atlantídu, Koloseum, Pocta Majakovskému, Nespáľme to krásne vnás, Kapely starnú alebo Staré kone anahé jazdkyne. Výpočet všetkých nestarnúcich hitov by bol skutočné dlhý aúctyhodný. Suverenita, sakou sa pohybuje na literárnej ahudobnej scéne, je vslovenských pomeroch ojedinelá. Dá sa povedať, že práve Peteraj vymanil textovanie populárnych piesní zpodručia zábavného umenia azrovnoprávnil ho skvalitatívnou úrovňou tradične vnímanej poézie. Či už čítame od tohto autora básnickú zbierku alebo počúvame zrádií piesne sjeho textami, oba žánre predpokladajú kultivovaného príjemcu slovesného prejavu.
Tvorivé smerovanie aosobnostné formovanie Kamila Peteraja ovplyvnilo štúdium konzervatória anajmä dramaturgie na VŠMU, ako aj dlhoročná profesia dramaturga spevohry na Novej scéne. Do slovenskej literatúry vstúpil ako dvadsaťročný študent vyzretou zbierkou Sad zimných vtákov. Nezaprel vnej inšpiračný vplyv básnikov trnavskej skupiny, ktorí spoluvytvárali progresívnu podobu slovenskej poézie od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Na poetiku konkretistov nadviazal vyhranenou zmyslovou obraznosťou novým osobitým spôsobom. Vroku 1973 vydal zbierku dzáǰ, ktorá vkontexte Peterajovho tvorivého vývinu znamenala výrazný obrat a príklon kprírodnej lyrike sjemným dôrazom na nepovšimnuté miniatúry zoblasti fauny aflóry. Vďalších knižkách sa postupne posúva kproblematike zrýchlenej precivilizovanej doby, ktorá prináša odcudzenie vmedziľudských anajmä partnerských vzťahoch. Nezabudol ani na detských čitateľov, ktorým venoval verše vrozprávkových leporelách. SJánom Štrasserom je spoluautorom piesňových textov pre legendárny muzikál Cyrano zpredmestia (1978).
Peterajova textárska invenčnosť sa významovo prepojila scelou jeho básnickou tvorbou. Čím väčší bol jeho vklad vtextárskej oblasti, tým viac rástol jeho prínos preslovenskú poéziu. UPeteraja nie je rozhodujúci fakt, akou formou zrealizuje svoju výpoveď, ale predovšetkým akým spôsobom dokáže osloviť odbornú kritiku adivácke zázemie. Či už vychádzame z jednotlivých básnických zbierok alebo hudobných nosičov, Peteraj bez výraznejších výkyvov dosahuje výrazovú úspornosť, metaforickú presnosť aformálnu ľahkosť. Častokrát smeruje kaforistickej skratke sgnómickou platnosťou, uvedomujúc si overenú skutočnosť, že na malom priestore sa dá vypovedať oveľa viac, ako vunavujúcich apoučujúcich traktátoch. Vzbierke Čo sa šeptá dievčatám (2007) vyzdvihuje zovšeobecňujúcu zážitkovú skúsenosť s trpkou príchuťou neodvratnej pravdy: „dejiny lásky / píšu / porazení“. Od tohto pohľadu sa odvíja ťažisková podstata Peterajovej ľúbostnej lyriky, založenej na pokore, stíšenej skepse aneustále sa vynárajúcej nádeji. Jeho texty ozvláštňuje mužný nadhľad, hravosť, mladícke zaujatie, ale aj otvorená kritika spoločenských pomerov amorálne zlyhávajúcich jedincov. V tejto súvislosti sa ponúka odcitovať jeho príznačné dvojveršie, ktoré azda nikdy nestratí aktuálnu presvedčivosť: „za pravdu šibenicu / za lož metále“. Hodnotový rebríček Kamila Peteraja je stály anemenný, bez dodatočnej potreby korigovať osobné postoje amyšlienkové formulácie. Vdravom toku míňajúcej sa prítomnosti účtuje predovšetkým sám so sebou, so svojimi postojmi anázorovými stanoviskami. Dôsledne sa vyhýba moralizovaniu, jeho vnímanie reálneho stavu spoločnosti je nezaujaté, riadi sa intuitívnym videním aneotrasiteľnou vierou vpretrvávajúce ideály. Neuchopiteľná veličina odtikávajúceho času sa odráža na pozadí osobných aspoločenských zmien. Napriek zostrujúcim sa kontúram starnutia Peterajovej spätnej reflexii nechýba mladistvá sviežosť snevyprchávajúcimi túžbami, spomienkami anávratmi do čias, vktorých zohrávala dominantnú pozíciu láska so všetkými odtieňmi.
Peterajova poézia vychádza zoverených postupov, neexperimentuje anepodlieha krátkodobým módnym trendom. Peteraj je vnímavý glosátor každodennej všednosti, ktorú začleňuje do dramatického životného pohybu. Takmer vkaždom svojom texte pootvorí trinástu komnatu, v ktorej sa ukrýva podstata ľudského bytia: detstvo, ľúbostné vzplanutia, rozchody, návraty, prehodnocovanie minulosti konfrontovanej so zrýchlenou súčasnosťou. Vytrvalo kladie presne mierené otázky azáleží na každom čitateľovi, akú autentickú odpoveď si dosadí.
Miroslav Brück, 2016
