Hronského prozaické dielo, najmä jeho vrcholné romány Jozef Mak, Pisár Gráč Andreas Búr Majster tvoria jednu z najvýznamnejších línií modernej slovenskej prózy. Vo svojich kratších prózach, ktoré vznikali na konci 20. rokov sa usiluje vystihnúť sociálne psychologické črty dedinského života: už tu je zrejmé, že nad príbehom dominuje hlas rozprávača, príbehová irónia zobrazovanie postavy v stave jej duševnej trýzne utrpenia. V prvej polovici 30. rokov vychádzajú prvé veľké Hronského romány Chlieb Jozef Mak. Sú napísané sugestívnym jazykom, s bohatstvom vnútornej expresie psychologickou hĺbkou postáv. Začiatkom 40. rokov vychádza román Pisár Gráč až v emigrácii vychádza jeden z kľúčových Hronského románov Andreas Búr Majster. Jozef Mak, „človek – milión“, vystupuje v autorovej koncepcii ako symbol odovzdanosti osudu, istej trpnosti, nie však rezignovanosti: jeho základným duševným stavom je utrpenie. Štylistickým špecifikom tohto i ďalších Hronského románov je oslovovanie postáv, ich zaklínanie, aby sa vymanili zo stavu pasivity životnej ťaživosti. Kým v Jozefovi Makovi prevažuje pátos autora, v Pisárovi Gráčovi pristupuje k autorskému prejavu ironický podtón. Nad fabulou začína dominovať pozícia rozprávača, čomu zodpovedá aj autorské hodnotenie situácií, výjavov postáv celý román sa napokon vníma ako rozprávačský monológ. Dobová kritika označila Pisára Gráča za románový experiment nevedela sa s ním vyrovnať. Vedomie Gráč– Hráča (lebo hra je podstatou tohto románu, tak ako moderného umenia vôbec) je chaotické, súvisí s celkovou nestabilitou obdobia, v ktorom dielo vznikalo. Je majstrovským predobrazom blížiacej sa vojnovej katastrofy. Už tu sa ohlasuje téma rozpadu osobnosti straty domova, cudzinca vo svete, odcudzenosti človeka medzi ľuďmi. Téma osamelosti ľudského indivídua, straty základných istôt dosahuje myšlienkový i umelecký vrchol v románe Andreas Búr Majster, ktorý je zároveň štylizovaným odrazom dramatickej zmeny Hronského ľudskej situácie (nedobrovoľná emigrácia) i pokusom nájsť sa, nájsť oporu v stvárnení nadčasovej témy umenia. Tragický pocit života nachádza u Hronského výraz aj isté zavŕšenie v románe Svet na trasovisku, kde sa vracia k vojnovým udalostiam na Slovensku. Dominuje tu téma násilia utrpenia, spočívajúceho v neschopnosti komunikovať – jedna z podstatných tém literatúry 20. storočia. Slovenská problematika tak v Hronského rozprávačskom umení nadobúda univerzálnu platnosť celé jeho dielo, spolu s novelami poviedkami, dnes vnímame ako organickú súčasť európskeho románového dedičstva.
Anton Baláž
