Zuzka Šulajová vstúpila do slovenskej literatúry vroku 2007 prózou, ktorú pôvodne písala pre seba. Krátko po jej vydaní sDžínsový denník, dievčenský román spätnásťročnou protagonistkou Paulou, stal hitom násťročných slečien. Smyšlienkovými pochodmi pocitmi čerstvej stredoškoláčky sa rýchlo stotožnilo množstvo adolescentiek a rodičia boli spokojní, že ich deti čítajú. Bez irónie. Generácia vyrastajúca na Šulajovej knihách ešte pozná netrpezlivé hľadanie vpoliciach všetkých knižníc, do ktorých prenosný preukaz povoľoval vstúpiť ešte netrpezlivejšie čakanie pani knihovníčok na vrátenie titulov. Horšie to bolo shodnoteniami Šulajovej literárnej tvorby odbornou verejnosťou.
Dievčenský román možno považovať za vcelku vďačný žáner zhľadiska čitateľskej atraktivity. Nevďačný je zhľadiska udržania literárnej kvality istých hodnôt, ktoré by mal (mohol) svojim čitateľkám verbalizovať. Žiaľ, vsúčasnosti samy autorky znižujú jeho status. Dej knižnej série Džínsových denníkov začína spomínaným príchodom hlavnej postavy Pauly na strednú školu. Prirodzene tematizuje najčastejšie problémy dospievajúceho dievčaťa, vcentre ktorých stoja vzťahy: kamarátske iľúbostné, marginálne rodinné. Nemôžeme však hovoriť ohlbšej psychologizácii postáv, vzápiskoch absentujú reflexné pasáže, veku primerané úvahy oláske (pričom stredoškoláčky obľubujú siahodlhé rozhovory ovzťahoch na internátoch, počas prestávok alebo aj vbaroch, tiež tajné zápisky osvojich citoch), chýbajú vnútorné zápasy pochybnosti, ktoré sú pre adolescentov rovnako vlastné ako túžba po dobrodružstve, uznaní intimite. Profil životných hodnôt sa premieta na konaní postáv, ktoré je poznačené, prirodzene, istou dávkou naivity, nezrelosti, prchkosťou a odmietaním autorít na ceste prihľadaní samého seba svojho miesta - najprv vrovesníckej skupine, vškole, neskôr na trhu práce, vrodine. Konanie postáv sa vo veľkej miere upína na riešenie vzťahov a materializmus, čo vzhľadom na uvedenú nerovnováhu prózam uniektorých čitateľov znižuje hodnotu.
Zatiaľ čo iné dievčenské romány ustrnú pri jednej až troch na seba nadväzujúcich častiach, Šulajovej šesť dielov spolu sLukášovým pohľadom sa stali najdlhšou slovenskou knižnou sériou tohto typu. Keďže ich autorka vydávala sistým časovým odstupom, čitatelia dospievali spolu so svojimiliterárnymi hrdinami miera stotožnenia sa mohla ostať zachovaná, azda aj vrovnakej intenzite ako pri Šulajovej debute, čo možno považovať za sympatickú črtu autorkinej tvorby. Tou kritizovanou stránkou je isté rutinérstvo vo forme iobsahu, zktorých sa trochu vymyká Džínsový denník Lukášovými očami. Prináša nečakané osvieženie vzmene optiky na už známe prežité udalosti, pozorný čitateľ zaznamená aj zmenu vštylistike prispôsobenej chlapčenskému mysleniu.
Čo nemožno celkovej tvorbe Zuzky Šulajovej uprieť, je uchovanie istej kultivovanosti vo vyjadrovaní konaní hrdinov. Jej prózy tvoria protipól zahraničným dievčenským ženským románom preplneným párty, erotikou hraničiacou spornom, vulgarizmami a protagonistkami utápajúcimi žiaľ valkohole alebo v náručí mužov sdokonalými telami. Áno, aj vŠulajovej denníkoch hrdinovia oslavujú, pijú začínajú či ukončujú vzťahy, ale stále si zachovávajú istý spoločenský status a kritický úsudok.
Čo možno pri Zuzke Šulajovej oceniť, je rozprávačský talent. Nekomplikovaný, dynamický dej podporený denníkovou formou vyhovel mladšej vekovej kategórii preferujúcej rýchlu komunikáciu bez frazeologizmov, metafor opisnosti. Tento štýl autorka zachovala aj pri prózach Dievča zminulosti Ako zrománu. Kompozične itematicky zaujme hlavne prvá zo spomínaných, vktorej prelínanie minulosti (obdobie anglickej kráľovnej Alžbety I.) súčasnosti sa pohybuje vtajomnej rovine sna, vyvoláva niekoľko záhad neistôt. Tu, na rozdiel od denníkov, je charakter ženskej protagonistky vyobrazený očosi sofistikovanejšie, menej sentimentálne ako povaha Pauly vakomkoľvek denníkovom pokračovaní.
Aj keď tvorba Zuzky Šulajovej nezriedka podlieha tvrdej kritike, jedno treba priznať. Na jej denníkoch a románoch odrástla celá generácia adolescentiek, ktorým práve tieto prózy sprisudzovanou nízkou hodnotou poslúžili ako cesta kďalším dielam rôznej kvality žánrov. Úryvky z denníkov si svoje miesto našli aj vškolskej praxi pri testovaní čitateľskej gramotnosti a vzozname mimočítankovej literatúry. Vďaka vysokej miere autenticity sa osvedčujú na hodinách výchov implementujúcich prvky biblioterapie. Ciest, ako interpretovať Šulajovú, zdá sa, pribúda, rovnako ako jej čitateliek. Kým jedni Šulajovú hania, iní ju chvália. Argumentov na oboch stranách ostáva dosť. Ato je dobre.
Alena Štrompová, november 2018
