Básne majú veľmi často podložie nielen vo vlastných či rozprávaním sprostredkovaných zážitkoch, ale ivsnoch. Fakt, že autorka zachádza po inšpiráciu do podvedomia, však neznamená, že kladie vylovené impulzy na papier vsurovej forme, naopak, snové podnety vedome transfiguruje do zaujímavých básnických podôb.
Veronika Rácová
Dotyk sorientom badať vspôsobe uchopenia témy: autorka plne rešpektuje realitu, každá báseň má zjavné reálne východisko, no pri jej vnímaní knej mysteriózne prikladá, niekedy ako utišujúci obklad, inokedy ako nôž, svoju fatálnu duchovno-telesnú emocionalitu, čím vopačnom garde objavuje seba „ženu-anjela“ i„démona“ aživotno-vôľový archetyp (Matka aPersóna). Voľné verše prežívaného ženstva, materstva aerotiky majú podmanivý, dojemný aezoterický kolorit, ktorý tejto dobe umelých manažérok snafúknutým bruchom, ak vynechajú dávku jogurtu, vracia nepochopiteľnosť ženy, hrdo nedostižnú slobodu jej bytia.
Radoslav Matejov
Elena Hidvéghyová-Yung, aby unikla zo sveta šedej každodennosti, vniektorých básňach sa snadšením vracia do dekoratívnej krajiny zapadajúceho slnka, do krajiny vytepávaných pagôd, nanovo sa jej zmocnili ostrovy DzԲ – tlmočníčka, Biela orchidea, spriesvitnými očami farby neba, vzápätí potvrdzuje prítomnosť ženského princípu vimaginatívnej lascívnosti aneakceptácii kultúrnej folklórnosti, obradnosti chce vykričať onich celú pravdu. Jej spomienky na Orient však nemajú výslovne antagonistický kontext. Ba práve vyhranenými polohami sa snaží síce predostrieť kultúrnu rozdielnosť, ale len preto, aby sa mohla uskutočniť aproximácia jej svetov, spredstavamiakéhosi kultúrneho ekumenizmu ich autochtónnych postojov. Orientálnymi motívmi atémami teda svoju poéziu ozvláštnila azároveň iexotizovala. Popri spomínaných prostriedkoch exotizácie však samotná poézia nie je primárne exotická, ikeď jej nechýba bizarnosť, fatalizmus, expresivita isurrealistické konotácie. Ona väzí vduchu vnímania tradičných – kresťanských – hodnôt, konotovaných majestátom Všemohúcej iVševediacej príčiny aženského princípu.
Jozef Brunclík
Keď sa človek dlho pohybuje vmožno až príliš akademickom prostredí, kde sa cení každý koncept, emocionalita sa drží na uzde ananajvýš sa experimentálne skúma jej vpád do diskurzu, potom naňho lyrická úprimnosť nejakého básnického textu môže zapôsobiť až prekvapivo silno. Básne Eleny Hidvéghyovej-Yung sú zbavené akéhokoľvek intelektuálneho brnenia, ktoré je pre veľkú časť mladej slovenskej poézie nevyhnutnou výbavou. Zbaviť sa brnenia arezignovať na arzenál konceptov však neznamená zostať bezbranná. Naopak, niekedy sa mi Elenina poézia, občas nadobúdajúca podobu spovede adobrovoľne ukotvená vo všednosti, kde burácajú vášne, hoci telo sa ani nepohne, javí ako odvážna. Ochotne totiž provokuje to krídlo básnikov, ku ktorému patrím aj ja sama. Cením si na nej vôľu narábať so slovami vakomsi prvotnom zmysle: tvarovať ich ako hlinu, pracovať sich doslovným významom, nepoužívať ich ako závoj, zastierajúci podstatu toho, očom báseň vypovedá.
Mária Ferenčuhová
Prípady, keď je pôvodná tvorba autorov-prekladateľov avedcov prirodzená aumelecky autentická, sú skôr ojedinelé ako bežné. Znaky priamej bezprostrednosti vykazuje aj zbierka Homme fatal.
Jaroslav Vlnka
Vautorke sa bije svet reality, keď si absolútne uvedomuje, čo všetko musí dennodenne dať, či obetovať rodine, ktorá je jej prístavom iútočišťom, no zároveň znej hovorí aj nepokojný dobrodružný duch. Žena, čo túži odtrhnúť jabĺčko zo stromu hriechu. Elena Hidvéghyová-Yung je určite autorkou, čo zmysluplne acitlivo dotvára vslovenskej poézii časť spektra tzv. ženskej poézie, teda tých veršov, ktoré veľmi presným, jemným, často symbolickým spôsobom, hovoria oporyvoch myslenia ženy, ktorá sa hrdo hlási ku svojej slobode myslenia akonania auvedomuje si aj jej prípadné dôsledky. Hidvéghyovej poézia je až prekvapivo cudná, skoro starosvetská, keď sa čokoľvek, čo sa týka intimity stalo predmetom zázraku, prepojenia, ktorým sa netreba nijako vystavovať verejne na obdiv. Tak sa autorka dostáva temer do pozície, keď by mohla byť časťou čitateľov vnímaná ako tá, čo sa hlási ku kresťanskému nazeraniu na svet, čo ale vtomto regióne vyznieva celkom prirodzene, logicky aisto to nikomu neprekáža.
Andrijan Turan
Homme fatal (osudový muž) je jej druhou knihou azatiaľ čo debut Prasestre pôsobil skôr ako prvé zoznámenie sa či úvod kniečomu väčšiemu, Homme fatal je už vzameraní vyhranenejší aadresnejší. Kniha Prasestre bola venovaná, ako už vyplýva znázvu, akémusi archetypu ženy. Psychológia pozná tento archetyp pod názvom anima. Pendantom animy je však animus – mužský archetyp. Apráve oňom je druhá zbierka. (...) ʴé Eleny Hidvéghyovej-Yung vychádza znajrozličnejších reálií. Nájdeme vnej veľmi silné motívy ľudových rozprávok, motívy orientu, ale aj motívy ešte starých kmeňových kultúr. Vďaka týmto reáliám pôsobí vkontexte slovenskej poézie pomerne neošúchane, ateda aj mlado asviežo.
Radoslav Tomáš
